Denník N

Historie na rozcestí – Jak mohli dopadnout osudové chvíle Československa

Kniha Historie na rozcestí sa skladá zo 6 kontrafaktuálnych scenárov našej histórie v 20. storočí.

Minulý rok som sa zúčastnil pochodu Vrba–Wetzler Memorial[1] z Osviečimu do Žiliny na počesť hrdinského činu výnimočných Slovákov, ktorých cieľom bolo zachrániť maďarských židov pred holokaustom. Počas pochodu sme mali odpočinkový deň vo Węgierskej Górke, kde sme si prezreli betónový bunker, ktorý bol súčasťou opevnenia južnej hranice Poľska, ktoré čelilo vojenskej invázii Tretej ríše. Poľský vojaci sa úspešne bránili nemeckej presile a vzdali sa, až keď im došla munícia v bunkroch (V tejto oblasti stálo 1200 poľských vojakov proti 17 000 nemeckým).[2] Pri bunkroch som uvažoval nad tým, aké by to bolo stáť na hranici s Nemeckom v bývalých Sudetoch pri československých bunkroch a čítať vojnové príbehy obrany ako v Górke. Pri nich by viali vlajky Slovenska a Česka a naša história po Mníchovskej dohode by bola iná ako ju poznáme dnes. Juro Mesík rozvinul moju predstavu do následného krviprelievania, ktoré by nasledovalo pri obrane Československej republiky, ktorého výsledkom (okrem oveľa podstatnejších vecí) mohlo byť, že my dvaja by sme nemali možnosť sa rozprávať o tejto historickej možnosti, lebo naši predkovia by možno zahynuli pri obrane hranice proti presile granátov a nábojov Tretej ríše.

Keby sa Vrbovi a Wetzlerovi nepodaril útek z Osviečimu, tak by sa o pásovom vyvražďovaní ľudí v koncentračných táboroch svetové veľmoci nedozvedeli v danom čase a nepodarilo by sa zachrániť maďarských židov, ku ktorým sa správa od Vrbu a Wetzlera dostala. V hlave mi ležala kniha Historie na rozcestí,[3] ktorá ma dlhšie lákala v banskobystrickom Artfore.[4] Vtedy som ju ešte namal kúpenú, brzdila ma zmienka v komentári (pravdepodobne v Denníku N) zdá sa mi Ivana Kamenca, že zaoberať sa alternatívnou históriou nemá zmyslel (aspoň tak som to vtedy pochopil). Čo ma od kúpy knihy odradilo, ale stále ma priťahovala. Pri týchto bunkroch sa mi opäť vynorila z hlavy a Juro v našej debate spomenul podľa jeho slov vynikajúcu sériu kníh What if?,[5] ktorá sa tiež zaoberá kontrafaktuálnov históriou ako kniha Historie na rozcestí.

historie-na-rozcesti

Nad tým, čo mohlo byť keby sa oplatí uvažovať pokiaľ sa držíme historických faktov a svedectiev, ktoré sú založené na relevantných historických možnostiach. Nemá cenu ísť do ríše fantázie a snov, pokiaľ chceme seriózne uvažovať nad našou minulosťou (a to mal pravdepodobne na mysli Ivan Kamenec). Ale má cenu preskúmať možnosti, ktoré ležali na stole. Podľa Nialla Fergusona musia byť alternatívy doložené písomne, orálne, prípadne inou formou relevantného historického prameňa[3] (odtiaľ názov kontrafakutálna). Je vzrušujúce prečítať si o zlomových momentoch našej histórie, o tom aké možnosti reálne boli v hre a kam sme inými cestami mohli zájsť, ako sme sa mohli zmeniť, čo všetko by sme na tých cestách museli prekonať a aké by to malo dôsledky.

Kniha Historie na rozcestí sa skladá zo 6 kontrafaktuálnych scenárov našej histórie. Ako by dopadol vznik Československa, keby Masaryk zahynul počas 1. svetovej vojny, kde sa dostal k smrti blízko počas boľševickej revolúcie, kedy sa náhodou ukryl v moskovskom hoteli Metropol pred streľbou na ulici. Časom bol hotel obsadený boľševikmi, ktorí rabovali hostí, v hoteli bol chaos, bolo počuť plač. Masaryk bol označený za nemeckého generála, ktorý má plný kufor zlata k potlačeniu revolúcie. V chaotickej situácii sa Masaryk odhodlal vyjednávať s mladým vojakom, ktorý mu začal chytať ozdobu v tvare červeného krúžku na viazanke, ktorú dostal od legionárov. Masaryk vojakovi ponúkol, že ak chce, tak si ju môže vziať. Neskôr sa Masaryk spýtal, či ho vojak neprepustí von. ,, Zachoču, pušču,“ zaváhal Rus, ,,zachoču, zarježu.“[3] A to je bod, odkedy sa v môžeme zaoberať Masarykov smrťou a jej následkami. Tento scenár na konci pripomína, že bez Masaryka by Československo prišlo o jeho vztýčený moralizujúci prst, pripomínajúci, že pravda zvíťazí a kradnúť sa nemá.

Nasleduje Mníchov, z ktorého je do dnešných dní v našej kolektívnej pamäti uložená možnosť obrany Sudetov, ktorá ma ovládla vo Węgierskej Górke. Presvedčenie, že by nám tento boj zaručil „lepšie dejiny“ a poskytol lepší morálny odkaz pre nasledujúce generácie. Doposiaľ nezodpovedanou otázkou ostáva, či má tento názor reálny základ, alebo či nejde len o našu účelovo vytvorenú predstavu.[3]

V tretej kapitole sa rozhoduje o tom, či sme sa v období rokov 1945 až 1948 museli nevyhnutne dostať za východnú hranicu železnej opony a či bol priestor pre to ostať na západe.

Štvrtá kapitola je o našej, bohužiaľ bývalej, nemeckej 3 miliónovej menšine,[3] ktorá bola ,,vytlačená“ za hranice ČSR.[6] V dobovom jazyku nazývaný ,,odsun“, v dnešnom etnická čistka. Nezabúdajme, že Mečiara by sme v roku 1998 bez maďarskej menšiny neporazili. Podobnú rolu mohla zohrať nemecká menšina vo voľbách 1948, kedy by v Čechách vďaka nej nemuseli komunisti vyhrať voľby.

Piata kapitola sa venuje roku 1968 a šiesta 1989. Časom, ktoré na nás stále vplývajú a majú veľa spoločného s našou frustráciou z nefungujúceho práva pre všetkých, z nečinnosti polície, prokurátory (unesený štát). S našou pasivitou a ľahostajnosťou. S našou ambivalenciou mostu medzi východom a západom.

Nakoniec mi nedá nespomenúť nášho bývalého prezidenta Edvarda Beneša, ktorý v Moskve presviedčal Stalina, že mu o 10, 15 rokov hrozí napadnutie zo západu a je potrebné sa na to pripraviť, čím chystal polená pod budúcu studenú vojnu a posilňoval Stalinovu paranoju. Náš vtedajší minister zahraničia Ján Masaryk sa v roku 1945 v San Franciscu na ustanovujúcej konferencii OSN sa odovzdane podriaďoval Molotovovým písomným inštrukciám, ako a kedy má vystúpiť s akým prehlásením. Nasledovne sa v zákulisí pri pohári whisky so sódou smutne sťažoval na svoj ťažký údel. Na mierovej konferencii v Paríži nasledujúci rok Masarykova delegácia hlučne aplaudovala kritike ,,amerického dolárového imperializmu“ a slovám o americkej snahe ,,hospodársky si zotročiť Európu“, ktoré dokonca vyslovil člen našej delegácie.[3] Dnes v tomto due pokračuje premiér Róbert Fico s ministrom zahraničia Mirom Lajčákom. Budme radi, že západ vie, kde je sever a Lajčáka nechal nech si spraví poriadky na svojom ministerstve, potom vo svojej krajine, predtým ako by sa mal starať o svet. A možno by si pred budúcou kandidatúrou na generálneho tajomníka OSN mal prečítať túto knihu,[3] aby pochopil prečo on nikdy nebude viesť túto organizáciu.

 

 

 

 

Text bol neskôr publikovaný v spoločenskej revue Přítomnost.

Referencie:

  1. http://vrbawetzler.eu/lang_cs/clanek/8/

  2. https://en.wikipedia.org/wiki/Battle_of_Węgierska_Górka

  3. http://barrister.cz/knihy/historie-na-rozcesti

  4. https://www.facebook.com/artforumbb/?fref=ts

  5.  

  6. https://cs.wikipedia.org/wiki/Vys%C3%ADdlen%C3%AD_Němců_z_Československa

Teraz najčítanejšie

Jaro Stančík

Člen komunity, ktorá znovu otvorila Artforum v Banskej Bystrici. Prispievateľ Přítomnosti. Živím sa programovaním. Predtým som blogoval na SME. V kultúrnom centre tu. v Starej Turej moderujem besedy o knihách v cykle Liter.Túra.