Aké je umenie dnes – hodnoty a etika

Aké hodnoty prezentuje súčasné umenie ?

Ako diela vnímajú konzumenti – laická verejnosť a ako súčasné diela posudzuje odborná verejnosť?

Hodnoty ako krása , technika, vypracovanosť, precíznosť, trvanlivosť, estetickosť, vznešenosť, historickosť, emotívnosť, boli dlho v dejinách umenia považované za charakteristiku dobrého , hodnotného umenia.¹

Čo vidno dnes na výstavách súčasného moderného umenia? ( contemporary art )

Aké diela očakávame po letmom prečítaní propagačného letáku s opisom vystavených diel ?

Súčasné obdobie postmoderného umenia charakterizovaného hlavne konceptuálnym umením, inštaláciami, veľkoplošnými obrazmi, ready- made objektmi a zapájaním diváka do tvorby diela (konceptu ) či predvádzaním neautentickosti. Samotná postmoderna vychádzala a plynule nadväzovala na obdobie modernizmu, ktoré oslobodilo umenie od tradícii a to jednak predpísaného spôsobu a štýlu tvorby, tak aj od predpísaných a uznávaných námetov. Modernizmus zdôrazňoval súčasnosť a vyznačoval sa hlavne nekritickou vierou v pokrok a ľudský racionalizmus, ideou ich všeobecnej záväznosti a platnosti pre interpretáciu sveta, chápania hodnôt krásy, zmyslu a významu až totalitou racionalizmu, vedy, pokroku .

Súčasná postmodernistická spoločnosť je charakterizovaná ako apaticky tolerantná, hedonisticky- individuálna, preplnená informáciami, ukazujúca svoju uvedomelosť, svoju solidaritu so všetkým živým, s celým životným prostredím, s celou planétou a zároveň roztrieštenosť a personalizovanosť na indivídua nezosúladené spoločnou víziou či cieľmi , spoločnosť ktorej charakteristickým znakom hodnôt je dočasnosť a nestálosť, v názoroch eklektickosť a záujmu o duchovno a nový mysticizmus ako to hodnotí francúzky filozof Gilles Lipovetsky .

Asi také sú aj súčasne umelecké diela. Ako vyzerajú diela umelcov a reakcie na výstavy dnešnej postmodernej doby ?

Opis jednej charakteristickej výstavy vrcholného umenia dnešnej doby uvádza Don Thompson v knihe „Jak prodat vycpaného žraroka za 12 milionu dolarů “ .Výstava bola v roku 2006 v prestíženej londýnskej Royal Academy of Arts. Mala názov „USA Today“ a kurátorom bol známy zberateľ a umelecký obchodník Charles Saatchi. Obrovská mediálna kampaň prilákala množstvo návštevníkov a Thomson ju opisuje takto : „Na druhý den byla výstava otevřena veřejnosti. Lidé, kteří si koupili vstupenky, se šourali výstavními síněmi téměř bez hlesu, bez zjevných emocí. Připomínali zástup ve frontě na podpis kondolenční knihy před pohřbem princezny Diany. A jak už tomu u současného umění většinou bývá, nikdo nechtěl první přiznat, že tomu nejen nerozumí, ale že se mu to ani nelíbí. Na konci lidé vycházeli, poklidně rozmlouvali, vstřebávali zkušenost, která je ani nepotěšila, ani nešokovala.“

Mnoho podobných výstav sa dá zhliadnuť aj v našom priestore . V súčasnosti sú obľúbené a vystavované diela veľkých rozmerov a tiež diela, v akoby v procese, ktoré na mnohých divákov pôsobia, nedokončeno, či až nevydareno.( Tu máš stečenú farbu a tu nedomaľované , ako som si tiež vypočula ) Na výstavách súčasných diel u nás je vidno použitie úplne všetkého, čo sa dá prilepiť či zmestiť na obraz : kúsky náradia, nylonové sáčky, žuvačky, dámske spodné prádlo, odpadky, ostrihané vlastné vlasy a cement, plechové časti áut spojené s výšivkou, maľba diamantovým prachom, rozhádzané sklenené hračkárske guličky na podlahe v galérii, zavesené príbory a lyžičky , plastové odpadové koše, tiež bezpočetné diela kolážistov a tvorcov asambláží. Vrchol tohto smeru tvoria umelci robiaci inštalácie a konceptuálne umenie . Napríklad v roku 2015 , keď boli v košickej Kunsthalle výstavy českej tvorby, v ktorej prezentácia v jednom z diel zahrňovala na zemi naukladané záhradkárske nástroje, rukavice, plechovky, krabičky s hnojivom tak, akoby boli práve pozbierané po práci v záhradke, či zarámovanú oficiálnu fotografiu Václava Havla s nasprejovanou gloriolou alebo mnohé inštalácie vecí bežnej spotreby a fabrického pôvodu, ktoré vedú k otázke, čo je umenie?.

Otázku, ktorú položil už vo svoje knihe A.C.Danto , keď sa zamýšlal nad výstavou komerčnej kartónovej krabice ako umeleckého predmetu.

A.C.Danto píše : „ „ Čokoľvek “ sa zdá byť chabá a rozčarovaná odpoveď na otázku „Čo je umenie ?“ Je to však preto, lebo sa dlho prijímalo, že umelecké diela vytvárajú, obmedzujú a akosi povznášajú množinu objektov, ktoré je každý schopný identifikovať ako umelecké diela, otázne bolo len to, čo pokladať za ich status……Zmenilo sa však to, že ich nemožno ľahko identifikovať ako umelecké diela, pretože čokoľvek, na čo si len človek dokáže pomyslieť, môže byť umeleckým dielom a to, čo sa pokladá za ich status, nemôže byť záležitosťou jednoduchého poznania. Dnes je už dosť jasné, že niečo môže byť úplne podobné umeleckému dielu, a predsa to vôbec nie je umelecké dielo.“ 

Mňa osobne veľmi zaráža a smutne prekvapuje, keď celú hodnotu diela predstavuje často len to, že je umiestnené v lukratívnych galérijnych priestoroch a pri ňom popis s menom, keď nie uznávaného autora, tak aspoň študenta výtvarného ateliéru ako zárukou hodnoty. Keď očakávam zážitok, zážitok nie v zmysle pocitu krásna, ani vznešena- lebo to už je v súčasnom umení za archaizmus, ale aspoň pocit že je tu niečo viac, nezvyčajný pohľad, nový uhol pohľadu či aspoň ambivalentné pocity. – Čakám a …… .

Respektíve najsilnejšie dojmy sú tak z výstavných priestorov- krásnych, svetlých, priestorných, moderných poloprázdnych hál . Tá dočasnosť vystavovaného diela a hodnota diela viazaného na priestor surovo rozbíja myšlienku, že „ umenie je večné “. A keby sme pojem umenie preniesli do transcendentnej a tak večnej roviny, nebolo by to to isté – možno osobný zážitok z pekného výhľadu nazvať umením ?  Čistá biela stena je tiež umením , ale očakávame toto ?

Nemala by byť v umení nejaká pridaná hodnota, ktorá prijímateľa ďalej posúva ?

Veľmi oceňujem, keď má niekto umelecký nápad, milujem minimalistické umenie alebo keď umelec podá myšlienku netradične, keď spája nezvyčajné koncepty , keď je nápad kvalitne stvárnený ( kvalitne: všeobsažne alebo metaforicky, alebo vizionársky alebo inšpirujúco, atd.) a nútiaci zamyslieť sa, keď dielo vo mne vyvoláva aj neisté a zmiešané pocity. Vtedy rozmýšľam ako to, že to nenapadlo mňa, alebo prečo, keď ma to napadlo, nikdy som sa nepokúšala to previesť do tvorby.

Ale som náročná, keď očakávam, na súčasných výstavách viac než skutočne ponúkajú – viac diel, viac dojmov, viac úsilia, viac hodnôt, viac myšlienok, viac pohľadov, …

Okrem doteraz publikovaných ( odborne i laicky) vysvetlení súčasného stavu umenia z dôvodov komerčných, snobistických, ekonomických , popularizačných či hodenie odpovede do roviny osobnej filozofie , by sa hodilo aj vysvetlenie etické, či eticko- spoločenské.

Dnes keď možno prehlásiť akýkoľvek výtvor alebo vec za umenie, keďže nie je možné dostatočne určiť kritéria, je toto určenie umenia stránkou prejavu etiky umelca, ktorý ju takisto ako svoje schopnosti, tvorivosť a poznanie musí zahrnúť do podmienok hodnotenia svojho diela.  V druhej rovine je to ovplyvnenie samotného pohľadu na umenie či úlohy, ktorú umenie v spoločnosti má. Pri prezentovaní diel a s každou novou prezentáciou si konzument umenia dotvára a redefinuje svoj postoj k umeniu. Pokiaľ sa cíti sa podvedený, znechutený alebo mu rozporuplné pocity bránia, aby plne akceptoval výtvor ako umelecké dielo, nebude potom postupne umenie považovať za hodnotovo nižšie než doposiaľ ?

Umelec sa takto priamo podieľa na znevažovaní umenia a znižovaniu odkazu umenia, na ničení niečoho, čo robilo umenie umením prípadne na rozvíjaní názoru, že skutočné umenie je už mŕtve, alebo speje podľa A.C.Danta ku svojmu koncu. Keďže samotný štatút umelca umožňuje také konanie a dokonca je vyzývaný k takémuto konaniu ( často pre publicitu výstav), nebude nakoniec toto konanie spolu s inými charakteristickými konaniami príčinou zmeneného pohľadu na hodnoty, ktoré predkladá a zastáva dnes umenie?

Budú sa tieto hodnoty ešte považovať za cenné, vznešené a hodné opatrovania?

Budú ešte na piedestály, ktoré umenie dosiaľ má ?

Nebezpečie straty vznešeného postavenia, ktoré umenie vždy zastávalo spočíva v tom, že umenie by stratilo svoju pozíciu nad spoločnosťou a postavenie mimo spoločnosti a jeho úloha by už bola len historická či komerčná. V rýchlo sa meniacej a dnes rozvíjajúcej spoločnosti ako je naša súčasná je pred umelcami mnoho výziev ale rozhodnutie je na každom osobne. Každý konkrétny tvorca ukáže svojím rozhodnutím, aké sú jeho ciele a aké hodnoty si váži. Umelci sa vždy viac prejavovali autonómne a nezávislejšie ako zbytok spoločnosti, preto sú tieto etické rozhodnutia bez vopred jasne udaných noriem a vyhradených pravidiel pokračovaním ich poslania. Pretože etické normy nemajú „ za úlohu diktovať ako sa má vyvíjať prax, ale skôr majú byť permanentným pripomínaním ideálu, ku ktorému smeruje jedinec, profesia a celé ľudstvo.( Marián Bednár ) “

V postmodernistickom umení takisto ako v postmodernistickej spoločnosti, ťažko hľadať smerovanie a zmysluplné vízie. Ako píše slovenký filozog Ján Čipkár : „…mnohí filozofi v súčasnosti hodnotia postmodernu, že má povrchný prístup ku skutočnosti, za výraz súčasnej intelektuálnej dezorientácie, kde subjektívne viery a čiastkové názory komunít majú nahradiť spoločné koncepčné východiska pre ľudstvo a svet, ktorý sa javí deštrukturalizovaný a silne pluralitný.“

Vzhľadom na stav v umení sa častejšie objavujú hlasy o návrat ku klasickej maľbe. Pekným príkladom toho je aj u nás známa súťaž Maľba, ktorú organizuje istá banka na podporu mladých umelcov. Za 10 rokov svoje existencie je príjemné pozrieť si na výstave rôzne diela a motívy- rôzne témy s ktorými pracujú súčasní umelci, avšak vždy je maľba či kresba ako taká v svojej podstate ( a vzhľadom na názov súťaže ) v diele zachovaná. Paradoxne a na škodu veci však pôsobí, že výstavu vlastní a organizuje komerčná banka.

Javí sa, že v dnešnej kultúre individualizmu pre umelcov niet už kam ísť, kde sa posunúť, čo ponúknuť ako sa odlíšiť od neumeleckého sveta – čo vyplýva aj zo stavu vo svetovej tvorbe – o tom v 2. časti článku .