Quo vadis (kresťanské) Slovensko? Po referende…
Po referende sa objavilo viacero analýz rozoberajúcich jeho (ne)úspešnosť, avšak nezaznela otázka, či aktivisti z Aliancie za rodinu (AZR) reprezentujú názory kresťanskej (laickej) verejnosti a odkiaľ získali mandát na ich verejné zastupovanie.
AZR nepochybne reprezentuje značnú časť kresťanov, pričom svoj mandát odvíja od jej doterajších preukázateľných aktivít a približne od 10 tis. dobrovoľníkov naviazaných na túto organizáciu. Nie zanedbateľným je v ich prípade aj „požehnanie“ Konferencie biskupov Slovenska (KBS).
Výsledok referenda tiež hovorí, že približne 940 tis. ľudí sa stotožnilo s ich témou, aj keď určite nemožno povedať, že tento počet je rovný počtu kresťanov. V tejto súvislosti treba AZR poblahoželať, že dokázali s touto témou osloviť aj nekresťanov.
Pre objektivitu však treba povedať, že zároveň nedokázali osloviť takmer ďalších 2,5 mil. veriacich (pozn. štatisticky prihlásených občanov ku kresťanstvu), a to určite nie je na pochvalu. Toto sú fakty a tie sú nesporné.
Otázka znie, prečo nedokázali osloviť takú veľkú časť kresťanov? Zazneli názory, či skôr výhovorky, že za to môžu média a verejný lynč „liberálnych a neomarxistických elít“.
Podľa môjho názoru podstata problému je v uveriteľnosti lídrov AZR, spôsobe ich komunikácie a verejnej prezentácie tém, ako aj v odtrhnutí od skutočných problémov spoločnosti, ktorej väčšinu tvoria kresťania, teda ich cieľová skupina. Nepochybne svoju daň priniesla aj priama väzba na KBS. Totiž ľudia vycítili, že nejde úplne o občianske referendum, ale je motivované aj inými úmyslami. Tiež z ich úst nezaznelo žiadne riešenie, čo s homosexuálnym pármi. Nestačí len vzniesť kritiku a niečo obmedziť (zakázať), ale je potrebné nájsť a ponúknuť riešenie.
Toto všetko sa podpísalo pod výsledok referenda a v konečnom dôsledku sa obrátilo proti AZR a Cirkvi, ktorá je vnímaná ako nemoderná ustanovizeň, starajúca sa do života iných. Tento obraz nie je dielom „diabla“, ale je vytváraný našou ľahkovážnosťou, uzatváraním sa do mikrosociety žijúcej si svoj vlastný život neustále sa vzďaľujúci od väčšiny spoločnosti a pritom nechávajúcich iných napospas ich problémov, bez ponúknutia východísk zo súčasných boľavých pomerov.
Sú však aj kresťanskí laici, síce zatiaľ mlčiaci, ktorí si uvedomujú potrebu hľadania dialógu, vzájomného rešpektu a obnovy a zmierenia spoločnosti. Verím, že spoluprácou a zaangažovanosťou sa nakoniec podarí nájsť cesta k zmene vyššie uvedeného obrazu Cirkvi a kresťanov.