Denník N

Digitálne technológie a demokracia

Prečo digitálne technológie prospievajú slobode v diktatúre rovnako, ako prospievajú neslobode v demokracii? Zamyslenie o digitálnych technológiách a demokracii vo veľkom texte, ktorý úmyselne vychádza z niektorých predchádzajúcich blogov, aby ním ďalej vôbec nebol.

Vyrastali sme v romantickom svete kníh, ktorý bol maľovaný našimi predstavami. Nebol to svet čierny, ani biely, ani čiernobiely, náš svet bol a zostal farebný. Ostrov v mori šedivej bezútešnosti. Narodili sme sa v neslobodnom režime, ktorý bol vlastný strednej Európe. Žili sme v zajatí ducha. Nebolo dovolené otvoriť svoje vnútro a maľovať svet okolo nás, ale bolo možné o tom snívať, neskôr diskutovať. Ako vykonať zmenu, aby bol zajtrajšok iný, slobodnejší. Táto diskusia prebieha dodnes. Zmenila sa jej forma. Ale je to zásadný rozdiel, lebo forma často určuje obsah. Žijeme v dobe digitálnych technológií. Už nesnívame, čelíme realite a najmä jej odrazom.

Nadobudol som presvedčenie, že demokracia nie je najlepšia preto, že nikto nič lepšie nevymyslel, ale jednoducho preto, že zabezpečuje aj slobodu pre tých, ktorí nie sú ako väčšina. Žiadny iný politický systém ako demokracia v jej liberálnej podobe nemá takúto charakteristiku. Žiadny iný politický systém nemá takýto význam pre menšiny. Čarovné je, že o právach menšiny rozhoduje väčšina. Logický paradox, ktorý je funkčný len tam, kde kultúra väčšiny umožňuje jeho prežitie. A s ním prežitie demokracie ako systému. Podstata liberálnej demokracie stojí a padá na spôsobilosti väčšiny zotrvať pri ochrane postavenia menšín vo všetkých ich definíciách, hoci by to malo byť pre väčšinu neekonomické, alebo dokonca nebezpečné.

Tam kde sa ozývajú hlasy proti demokracii v jej liberálnej podobe sú tieto hlasy, prekvapivým prejavom túžby po slobode. Niekto chce obmedziť slobodu iných, aby zväčšil tú vlastnú na ich úkor. Najsilnejšie hlasy proti slobodnému systému zaznievajú s motiváciou byť slobodnejší. Nevyspelá väčšina nikdy nemôže byť hnacím motorom demokracie, lebo nemá prirodzený strach zo straty slobody. Naopak skutočnou túžbou po slobode je živená len každodennosť menšiny. Rozmanitosť spoločnosti je potom zárukou slobody, lebo každá z prítomných menšín – kultúrnych, národnostných, politických, sexuálnych…túži po zachovaní života v slobodnej spoločnosti, a teda zachovaní demokracie.

Pre zachovanie slobodnej spoločnosti musí byť zachovaná spoločenská dohoda medzi menšinami a väčšinou na tom, že liberálna demokracia je hodná ochrany, lebo vyhovuje všetkým. Väčšina ju musí chrániť z rovnakého dôvodu, ako chránime svoje zdravie, lebo pre väčšinu je sloboda prirodzená tak, že len s jej stratou si uvedomuje jej hodnotu. Pre spoločenskú rovnováhu je nevyhnutná spoločenská dohoda a pre každú dohodu sú potrebné informácie. Aby sme našli porozumenie, musíme s informáciami správne pracovať. Vedieť ich získať, triediť, vylučovať. Najmä s pomocou diskusie. Kvalitu dialógu určuje záujem diskutujúcich hľadať pravdu. Bolo  prirodzenou túžbou človeka uľahčiť si toto hľadanie. Digitálne technológie sme vytvorili s týmto cieľom. Výmena informácií v reálnom čase bez obmedzenia.

Vieme dnes používať informácie pre hľadanie tak potrebnej spoločenskej zhody? Ak nie, nie je to aj preto, že nemusíme pre ich získanie obetovať toľko úsilia ako desaťročie predtým? Množstvo ľahko získaných informácií devalvuje ich hodnotu a tým aj ich význam. Obzvlášť tam, kde nie je vhodný adresát. Aj vďaka digitálnym technológiám, má každý viac informácií, než je pre jeho spoločenské zaradenie potrebné. Takto sa skutoční nositelia myšlienok, ktorí hľadajú pravdu cez pochybnosti o svojej pravde, stávajú rovnocenným partnerom pre väčšinu, ktorá o ich názor nestojí, lebo skôr než jej ho zrozumiteľne vysvetlia prestane načúvať.

Všimli ste si ako sociálne siete a internet vo všeobecnosti prispievajú k rozpadu totalitných systémov rovnako ako tie isté sociálne siete a ten istý internet prispievajú k rozpadu liberálnej demokracie? Je pochopiteľné, že slobodná diskusia a prístup k informáciám prostredníctvom internetu musí rozvíjať občiansku spoločnosť tam, kde je potieraná sloboda jednotlivca a bráni sa rozvoju občianskej spoločnosti. Ako je možné, že rovnaká slobodná diskusia na internete v slobodnej spoločnosti zjavne prispieva k jej deštrukcii? Obmedzenie internetu, akoby mohlo prispieť slobode aj neslobode zároveň. Logický nezmysel. Internet a sociálne siete sú len formou, obsah problému musí byť ukrytý hlbšie. Možno sa len neoplatí byť slušný. Táto potreba bola založená osobným kontaktom. Neslušnosť narušovala našu intímnu zónu, ktorá s formou digitálnej komunikácie vymizla.

Existencia slobodnej komunikácie nemôže byť zdrojom morálnej krízy, či hmatateľného úpadku liberálnej demokracie, možno im len nastavuje zrkadlo. Digitálne technológie sú katalyzátorom zmien, ktoré prebiehajú bez ohľadu na ich existenciu. Akési činidlo sociálnej evolúcie. Tam kde trvalo roky a desaťročia a nezriedka storočia zmeniť sociálne vzťahy zviazané tradíciou, trvá dnes dni, či týždne, aby spoločnosť začala pochybovať o svojej kultúrnej podstate. Rýchlosť komunikácie a výmena informácií v reálnom čase celkom prirodzene urýchľujú sociálnu interakciu a tak zrýchľujú sociálnu evolúciu. Mnoho spoločenských skupín, ale aj každý jednotlivec sa tak ocitajú tvári v tvár realite, ktorú nie sú zvyknutí spracovať s ohľadom na ich kultúrne, ale aj fyziologické predpoklady. Možno je to nemožné. Takto strácajú pevnú pôdu pod nohami a pochybujú o vlastných tradíciách kultúry, morálky, politiky a náboženstva, ktoré tvorili základ ich hodnotovej identity. V takomto stave jednotlivca nemožno očakávať jeho spokojnosť s politickým zastúpením rovnako, ako nemožno očakávať zodpovedajúcu kvalitu zástupcov. Akoby digitálna realita znemožnila politiku v jej dnešnej podobe. Začíname pozorovať prejavy sociálnej revolúcie.

Sociálna revolúcia mení jednotlivca v pozícii voliča, či občana, ale aj voleného zástupcu. Taktiež sa mení forma komunikácie medzi voličom a zástupcom a s ňou aj jej obsah. Ako môžeme čakať, že individuálny občan zmietajúci sa v kríze identity dokáže zodpovedne a objektívne vyhodnotiť pozíciu svojho zástupcu, ktorým je opäť len indivíduum zmietajúce sa v kríze identity. Kríza identity jednotlivca pramení vo všeobecnosti v zmene hodnotového zázemia. A to je spojené s celým radom revolúcií, od digitálnej, cez viaceré industriálne až po sociálnu. Strata tradičných povolaní a remesiel, strata tradičných rodinných väzieb a úloh, zmena tradičnej rodovej zvyklosti, hľadanie obsahu vzdelávania, dĺžka dožitia a etické otázky, atď….

Aj následkom týchto zmien sa prevážila kritická väčšina na stranu ateizmu a tým padla aj posledná hrádza nášho ja. Nejde výlučne o náboženstvo. Je to len vhodný príklad na prezentáciu tejto hodnotovej zmeny. Napokon, ak je tu skutočne Boh len preto, že sme si ho museli vymyslieť, tak o to skôr je potrebné, aby tu zostal. Bohom možno rozumieť akýkoľvek hodnotový koncept, ktorý berie ohľad na vlastnú slobodu určenú slobodou iných. Humanizmus bol pôvodne ateistickou filozofiou. Vo výsledku však upevnil morálne základy spoločnosti aj tam kde náboženstvo zlyhalo. Naše „JA“ bolo vždy prepojené s hodnotovým systémom. Niekedy tvorila základ náboženská viera a potreba jej naplnenia presahovala existenciu jednotlivca natoľko, že dokázal aj v meniacom sa svete vzhliadať k hodnotám, ktoré ho presahujú a tým mu dávajú istotu bez ohľadu na vonkajšie zmeny.

Jednotlivec však nemusel veriť v Boha, aby dôveroval pôvodným hodnotám náboženstva. Ešte aj dnes väčšina západnej civilizácie považuje prirodzený zákon náboženskej tradície za súčasť svojej kultúrnej identity. Problém je, že pre moderného človeka začína byť celkom jednoduché a snáď aj prospešné postupne abstrahovať aj od tohto hodnotového sveta. Možno to nazvať krízou morálky, morálnym relativizmom, alebo inak. Problém je o to hlbší, že samotné náboženské systémy sa vplyvom sociálnej revolúcie menia a nevedia tak presvedčiť o aktuálnej platnosti zákonov, ktoré tvoria ich vlastný základ. Potom takéto hodnoty prestávajú platiť a považuje sa za naivné im veriť. Vo výsledku za začína množstvo ľudí hlásiť k záporným hodnotám, keďže ich uplatnenie je pohodlné a pre jednotlivca výhodné. Kritériá výhodnosti spočívajú v prísnom individualizme.

Nežiaducim následkom je, že hodnotový pragmatizmus prinášajúci len individuálny prospech vo výsledku vedie k úbytku slobody jednotlivca. V tejto súvislosti nebezpečne pôsobí aj samotná podstata liberálnej demokracie, lebo jej vlastný individualizmus môže nadobudnúť obraz primitívneho ľudského individualizmu, takého vlastného súčasnému životu jednotlivca, či korporácii. V našom pohodlnom svete je až neprirodzené uchádzať sa o verejnú funkciu a platiť stratou súkromia, pohodlnosti, žiť pod verejnou kontrolou s tým, že jedinou motiváciou má byť služba spoločnosti.

Ak pripustíme krízu identity jednotlivca, musí byť zjavné, že takéto prostredie nemôže generovať osobnosti odhodlané slúžiť dobru vo verejnej funkcii a zároveň platiť všetky nevýhody, ktoré sú spojené so zmenou statusu. A keď sa takéto osobnosti nájdu, zväčša trpia prirodzeným nedostatkom kompetencií, ktoré sa dnes od politika samozrejme vyžadujú. Sprevádza ich ostych, namiesto sebavedomia, pochybovačnosť namiesto sebaistoty, komunikačná neistota, namiesto efektnej prezentácie. Aby to nebolo dosť, verejná kontrola sa pod vplyvom digitálnych technológií bulvarizuje. Je vedená skôr do vnútra osobnostného profilu politika, než na výstupy jeho práce. V minulosti bolo samozrejmé, že pre zlepšenie sociálneho postavenia bolo nevyhnutné prekonať celý rad prekážok, ktoré tvorili podmienky na generovanie tých najschopnejších. Takýto spoločenský filter bol odlišný pre každú kultúru. Niekde  náboženský, trhový, ekonomický alebo iný. K tomu, aby človek mohol pomýšľať na verejnú funkciu muselo byť zrejmé, že obstál v tej, či onej sociálnej úlohe. Táto postupnosť sa vytráca.

Je to pozorovateľné v uzavretých neslobodných systémoch, ako sú korporácie, kde je bežnou výbavou zamestnanca presvedčenie, že úspechom je len zlepšenie kariérneho postavenia. Často bez skutočného výkonu. Rovnakom, ako sa vyžaduje od politika snaha o získanie moci. Nie snaha o presadenie konkrétneho politického, alebo odborného cieľa získaním vplyvu na prislúchajúcej úrovni, ale získanie moci, ako zhmotnenia úspechu. Deklarovanie záujmu o získanie moci nahradilo program a stretlo sa s pochopením voliča, ktorý takéhoto politika vníma ako úprimného. V tomto prostredí sa vnímanie vlastného úspechu a neúspechu stalo zdrojom mnohých frustrácií, ktoré nás sprevádzajú a menia náš pohľad na svet. Preto aj tá vlna záľuby v sebapoznávaní, motivačnej literatúre, konšpiráciách tam, kde naša osobnosť v meniacom svete nevie nájsť pevný bod vlastnej identity a naplnenia.

Komunikácia politika a voliča v digitálnom priestore vytvorila predstavu, ktorá významne prospieva len jednému druhu novej politickej orientácie – populistickému deštruktivizmu. Spochybnenie starých tradícií s odvolaním na staré tradície sa stalo mainstreamom. Digitálne technológie umožnili veľmi veľkej skupine voličstva zdieľať pohľad na svet okolo nich. Trikom je, že tento pohľad nie je autentický. Spôsob vyhľadávania a komunikácie na sociálnych sieťach je vždy zdanlivo väčšinový. Už vyhľadávanie kladie dôraz na väčšinový názor. Potom bez ohľadu na skutočnosť, akú menšinu tvoríte, v digitálnom priestore máte pocit väčšinovej prevahy. Upevňujete svoje pôvodné a nezrelé postoje tam, kde sa očakávalo ich spochybnenie vplyvom skutočnej diskusie. V tomto priestore sa aktivizujú niektoré skupiny voličstva, ktoré volili z prežitej tradície, alebo pod dojmom elít inak než doteraz, alebo nevolili.

Pôvodne dôležitý názor elít je zložito nezaujímavý, alebo podozrivý. Naopak hlas samozvaných politických demagógov pôsobí autenticky. Komunikačný rámec sociálnych sietí posilnil tento úpadok komunikáciou, ktorá je zbavená skutočných emócií. Anonymita sociálnej siete určuje obsah sociálnej interakcie.  Pre užívateľov je samozrejmé, že odsúdenie, pochvalu, alebo iné emócie prejavujú bez ich skutočného precítenia. Týmto devalvujú ich autentický obsah. Autentickosť emócie na strane adresáta je naopak silnejšia. Následkom sú rýchle zmeny vo vnímaní čo je dovolené, čo je zakázané, čo je prirodzené a čo hrané. V osobnom kontakte takéto interakcie neboli. Nebudete sa usmievať nasilu, keď áno, pôsobíte neprirodzene. Sociálna zmena prichádza so sociálnou interakciou v reálnom čase tak, že dnes už na sociálnych sieťach komunikujeme formou, ktorá je nepredstaviteľná pri osobnom kontakte. Toto je normálne len pokiaľ osobný kontakt úplne nevymizne, alebo nie je nahradený digitálnym tichom.

Takáto komunikácia priniesla aj nový pohľad na volených zástupcov. Dozvedáme sa skutočnosti, ktoré nám predstavujú politika s chybami. Naša predstava ideálneho politika má ale podvedomý základ v minulosti, kedy sme ideálneho politika pokladali za lepšieho než sme sami. Narazením na túto predstavu identifikujeme štandardného politika ako nedôveryhodného. Prekvapivo preto, že je často nositeľom rovnakých vlastností ako máme my. Toto sklamanie je následkom konfliktu našich predstáv tvorených komunikačnou bázou v minulosti s obrazom, ako nám ho ponúka dnešný digitálny svet. Politik je čitateľný a to vždy prináša sklamanie. Takýto pohľad majú najmä kritickí voliči. Rovnaký obraz, ale vidia aj aktivizované skupiny menej kritického  voličstva, ktorí štandardný politický systém vždy vnímali s podozrením, avšak boli tak pevne sociálne etablovaný, že v končenom dôsledku systému dôverovali. Nový obraz politika, ako ho odhalili digitálne technológie však prečítali tak, že sa im potvrdil vnútorný pocit vylúčenia. Stotožnili si voleného zástupcu s mocou, ktorá patrí už dávnom iným. Svoje sociálne, rodinné, hodnotové vyprázdnenie zhmotnili do sklamania zo štandardnej politiky.

Prekračovanie všetkých hraníc politickej korektnosti potom vo väčšine identifikujú, ako odvážne vyjavenie skrytej pravdy. Budujeme novú politiku na starých základoch. Staré základy boli dané vierou v Boha, alebo humanizmom s pevnou morálkou. Nálady v spoločnosti sú prirodzeným sumárom nálady jednotlivcov. Digitálne technológie umožnili vytvoriť komunikačnú platformu, ktorá zasahuje do nášho súkromia vždy a v každom čase. Ak v minulosti bolo možné vypnúť televíziu, alebo sa inak vyhnúť informáciám z vonkajšieho sveta, dnes náš pokoj narušujú politické názory, správy a informácie v každom čase bez ohľadu na náš aktuálny záujem. Takto sa im musíme vyhýbať, alebo ich prijímať v nevhodnom čase. Možno si to neuvedomujeme, ale náš odpor a nedôveru k politike podvedome spôsobuje aj technologické narušenie nášho intímneho priestoru.

Sumarizovať možno tak, že digitálne technológie určili formu našej komunikácie a tým aj jej obsah. Nástroj slobodnej komunikácie a slobodného prístupu k informáciám z definície nemôže a nesmie viesť spoločnosť k neslobode. Ak pripustíme, že nie sme pripravení užívať svoju slobodu aj vplyvom digitálnych technológií tak, aby sme nezasahovali do slobody iných, je nevyhnutné našu slobodu obmedziť práve v záujme jej zachovania. Takéto obmedzenie je nevyhnutné, avšak tak, ako nie sme pripravení na mieru slobody v digitálnom svete dnes, vôbec nie sme pripravení na jej obmedzenie spôsobom, aby sme ju nestratili.

Toto je staronová výzva do budúcnosti. Nájsť taký mravný zákon v nás, aby ho bolo možné použiť pre mravný zákon celej spoločnosti. V súčasnosti sme v prechodnom období, kde máme jedinú istotu, prechádzame krízou hodnôt, lebo im prestávame dôverovať, lebo zdanlivo prestali prinášať výhody. Sme v kríze komunikácie, lebo komunikujeme zjednodušenou a zrýchlenou formou bez samotnej motivácie komunikovať. Sme v kríze emočnej, lebo príliš plytváme emóciami, keďže nás to nič nestojí, aby sme ich potom nevedeli prejaviť v osobnom kontakte, keď to je nevyhnutné. Toto vedie k dehumanizáciu spoločnosti. Ak bol humanizmus spojený s renesančnou láskou k ľudskej podstate, stratou priameho osobného kontaktu, ale aj fyzického kontaktu so smrťou, narodením, biedou, strácame schopnosť vnímať skutočnú hodnotu človeka. Pokiaľ v liberálnej demokracii založenej na hodnotách individualizmu tento priestor naplní bezbrehý individualizmu bez hodnoty humanizmu, je to pre takýto systém zničujúce viac, než pre systém neslobody, kde pre toto nie je priestor, lebo indivíduum nemá slobodu ani na prejavenie negatív svojho individualizmu.

Frustrácia vzniká konfliktom našich predstáv o živote s reálnym životom. Predstavy o živote však tvoríme najmä vo vidine úspechu založeného na peniazoch a sláve. Vykorenením štandardných spoločenských úloh sa unifikujeme v premrštených predstavách o vlastných schopnostiach a možnostiach. Sme konfrontovaní so svetom našich predstáv tvorených aj sociálnymi sieťami. Tento nehmatateľný svet, svet nehmotných statkov umožňuje beztrestné napadnutie starého hodnotového základu. Najlepšie to vidíme pri krádeži, nový druh digitálneho zlodejstva je ochotný spáchať celom ľahko každý, kto by inak nebol schopný fyzickej krádeže. V tomto režime vzťahu nehmotného a hmotného môžeme dešifrovať mnoho spoločenských fenoménov. Kričať na sieti je iné než kričať na námestí. Odvaha patrí zbabelcom! Je len otázkou času, keď sa tento vzťah zhmotní aj naopak a zlý návyk z digitálneho sveta prestúpi do nášho hmotného sveta.

Spoločnosť a jednotlivec musia byť natoľko vyspelí a uvedomelí, že dokážu pochopiť a prijať svet liberálnej demokracie so zásadou ochrany menšín a nezneužívaním individualizmu. Pokiaľ je takýto systém vyžadovaný od spoločnosti, ktorá nemá pripravených jednotlivcov, systém má problém. Ak nezaplatí. Takéhoto občana je potrebné si kúpiť tak, že v istom okamihu systém identifikuje ako výhodný, aby nezneužíval svoje miesto v ňom a prispieval tak k jeho zachovaniu. V každom prípade bez ekonomického blahobytu nemožno očakávať, že spoločenstvá, ktoré nie sú evolučne na dostatočnej spoločenskej úrovni politického života, dokážu prijať systém pochádzajúci z liahne západu, kde kontinuálne trvali storočia. Každý politický systém má sebazničujúci mechanizmus vo svojom genetickom kóde. Motivácia blahobytom sa po jeho dosiahnutí zmení na motiváciu jeho likvidácie. Je otázkou, či v tomto kruhu možno prehlásiť, či prirodzenou súčasťou ľudského spoločenstva je sloboda a preto jej víťazné návraty, alebo nesloboda s opačným záverom. Liberálna demokracia v dnešnej podobe je systém príliš vyspelý a náročný v požiadavkách na etiku jednotlivca, aby bol funkčný tam, kde je len základný dopyt po slobode, ktorá má byť len blahobytom.

Toto všetko vo vzájomnej súvislosti mení tvár politiky, politikov, voličov. Politický systém, ako sa vytvoril v minulosti bol založený na faktoch. Dnešná postfaktuálna doba je založená na virtualizácii pravdy tvorenej väčšinou bez ohľadu na objektívne fakty. Vo výsledku sa mení forma organizácie politického systému, ako ho dnes poznáme. Tento proces začal a je prirodzený. Neznamená to však koniec liberálnej demokracie, ako najvyspelejšieho prejavu politického života. Znamená to len, že opäť budeme musieť vytvárať farebnosť nášho sveta v našich snoch. Nejaký čas, kým nebudeme vyspelí rovnako ako technológie, ktoré túžime ovládať.

Teraz najčítanejšie