Denník N

Kniha plná dobrodružstva

Andrej Skok je študent strednej školy, živá knižka a cestovateľ. Počas svojho stále krátkeho života už stihol žiť v USA, precestovať Strednú Ameriku, navštíviť Palestínu, ale aj pracovať na stavbách v New Yorku.

To, že je Andrej gej si začal uvedomovať pomerne skoro: „Vlastnú sexualitu som si začal uvedomovať, keď som bol malý a chodil som do škôlky.  Celé moje detstvo sa nieslo v otázkach či je to v poriadku a vždy som si oponoval, že to nie je normálne. Na túto tému sa nediskutuje ani v škole, ani doma.  Možno keby sa táto téma diskutovala v školách, deti by sa vedeli lepšie vyrovnať sami so sebou a zistili by, že byť gejom alebo lesbou je normálne.“ Čo teda zmenilo Aďove vnímanie? „Keď som sa s mamou odsťahoval do USA, bolo to ako keby som prišiel do úplne iného sveta. Prišiel som do triedy a tam vedľa seba sedeli moslim a hinduista a všetci boli priatelia. Ako keby bolo také liberálnejšie správanie v nich zakorenené už od detstva. Pamätám si až doteraz ako som tam začal chápať svet, že všetci sme odlišní, ale zároveň rovní. Tam som sa prvýkrát stretol s ľuďmi s odlišnou orientáciou a začal si uvedomovať, že by to nemusel byť až taký „problém“. Keď sme sa vrátili späť na Slovensko mal som asi 13-14 rokov a začal som pomaly hovoriť o tom s mojou rodinou. Mal som obavy, keďže sú  pomerne konzervatívne založení. Oni to ale zobrali s ľahkosťou a podporovali ma. Dokonca aj moja babička, ktorá ma 88 rokov, ktorej som sa to dlho bál povedať, mi povedala, že ak som šťastný tak je všetko v poriadku.“

 

Nie všetci však mali podobné pochopenie:  „Neskôr sa to začali dozvedať moji priatelia, ktorí s tým boli ok, ale rozšírilo sa to aj do školy. Učiteľka (a zároveň aj rehoľná sestra) mi povedala, že som sodomita a jediná moja spása je ísť robiť misionára do Afriky. To ma zaskočilo, ale nebolo to nič proti tomu, keď ju podporilo aj vedenie školy a musel som opustiť školu. To samozrejme nebol jediný negatívny moment, ktorý som zažil. Raz som šiel po ulici a dvaja chalani, ktorých som dovtedy nikdy nestretol po mne hodili dve sklenené fľaše od vína a kričali, že som buzerant. Neskôr som jedného z nich stretol na párty, kde sa mi ospravedlnil a mal taký  monológ, v ktorom spomenul, že sa sám cíti ako bisexuál. Tak mi napadlo, že homofóbia je často odrazom vlastnej sexuality. Takže vlastne tento negatívny zážitok sa nakoniec ukázal ako pozitívny.“ 

 

Ako a prečo sa Aďo stal živou knihou? „Moja prvá knižnica bola v Banskej Bystrici v roku 2014, keď ma oslovilo Amnesty. Najskôr som mal z toho strach, postaviť sa pred niekoho koho nepoznám a navyše sú to mladší ľudia, ktorým mám hovoriť o svojom osobnom živote. Nakoniec to bola asi najkrajšia skúsenosť. Zažil som oveľa väčšie akcie ako napríklad Pride v New Yorku, prípadne rôzne v Európe, ale knižnica mala niečo viac do seba, než protesty a pochody. Človek dokáže cez osobný príbeh podať svoj život niekomu, kto možno v živote nevidel človeka s inou orientáciou. Najkrajšou vecou boli odkazy, ktoré som po knižnici dostal. Človek si uvedomí ako sa svojím príbehom dotkol a ako mu aj veľakrát zmenil pohľad. To je vlastne dôvod, prečo som sa potom vždy rozhodol zúčastniť sa knižnice, keď som bol oslovený. Vedel som, že tým dosiahnem viac ako nejakým článkom, ktorý nie je tak osobný.“ A čo nepríjemné zážitky na knižnici? „Nezažil som vyslovene nepríjemné zážitky, ale samozrejme niekedy by človek potreboval viac času, aby niekomu vyvrátil nejaký stereotyp. Hlavne ak ten človek pochádza z  rodiny, kde sa o tejto téme baví určitým spôsobom. Začal som si tiež všímať, že aj keď vyvrátim ten negatívny stereotyp, len ťažko môžem vyvracať tie ostatné. Napríklad, keď sa dievča dozvie, že som gej, automaticky mi povie, či s ňou nepôjdem nakupovať alebo tak. Neuvedomí si, že stereotyp, ktorý ona vníma pozitívne mi nemusí byť príjemný. Ľudia si často nepripúšťajú, že chlapec, keď je gej môže rád chodiť na pivo a na futbal. Najviac ma na knižniciach prekvapujú chalani, ale to je možno aj môj stereotyp, že majú viac predsudkov. Väčšinou mi píšu niečo v tom zmysle, že kým ma nepoznali, mysleli si negatívne veci a potom pochopili, že som ako každý iný a dostal som aj odkazy na facebook, že sa môžeme stretnúť a pokecať čo bolo milé.“  Aké sú najčastejšie otázky počas čítania? „Väčšinou sa ma pýtajú ako som to povedal rodičom a aké boli ich reakcie. Alebo či som niekedy neskúsil babu, na čo odpovedám či oni niekedy skúsili niekoho svojho pohlavia. Nemám jednoducho potrebu skúšať niečo o čom viem, že to nechcem.“

 13475050_1135578836464467_8163222867576848073_o

Aká bola Aďova vízia života? „Vždy som mal nejakú víziu, že raz odcestujem zo Slovenska a budem žiť niekde inde. Nie je to v tom, že by som nemal rád Slovensko. Len je to iné v Španielsku, odkiaľ je môj priateľ, kde sú zlegalizované sobáše a adopcie. V Bratislave mám stále pocit, že ho nemôžem len tak zobrať za ruku bez toho, aby na nás niekto minimálne slovne nezaútočil. Možno sú to len moje predsudky, ale možno je to preto, že po toľkých útokoch na rôzne menšiny má človek ten strach už tak nejako zakorenený v sebe.“ Napriek tomu, že má len 18 rokov, má už Aďo za sebou bohaté cestovateľské zážitky. Prečo sa rozhodol cestovať? „Po rozpade môjho predošlého vzťahu som sa rozhodol, že pôjdem do Strednej Ameriky. Najskôr som si na to, ale musel zarobiť v New Yorku, kde som brigádoval po rôznych stavbách. Plán bol taký, že za zarobené peniaze si zaplatím kurz španielčiny a potom precestujem krajiny stopovaním. V roku 2015, keď som mal 17 som precestoval Guatemalu, Salvádor, Honduras, Nikaraguu, Kostariku a Panamu počas trojmesačnej cesty.“ Čo na tieto plány povedala mama? „Moja mama vedela, že som človek, ktorý chce spoznávať nové veci. Tak som si našiel prácu a potom sa už nepýtal, len jej to oznámil. Ona mi len povedala, že ak ma zabijú alebo unesú, tak ma nakope do riti. (smiech) Ale nakoniec to normálne zvládla. Človek si samozrejme musí dávať pozor, nepôjdem do Izraela, Palestíny alebo Hondurasu s dúhovým batohom. Treba si uvedomiť, že v týchto krajinách predsa len žijú ľudia inak. Napríklad v Guatemale som poznal rodinu, ktorá nevedela ani slovo po španielsky, nevidela mobilný telefón. Takže u nich naše problémy, ak to tak môžem nazvať, berú trošku inak. Skôr dokážem pochopiť, že ľudia sú konzervatívnejší v týchto krajinách ako na Slovensku, pretože my sme si zvolili byť súčasťou EÚ. Napríklad v Guatemale ma prekvapilo, že tam každý bral v pohode to, že som gej a dokonca tam mali aj Pride. Nebol to ale taký Pride ako bežne poznáme, bola to skôr taká show.“

 

Z cestovania si odniesol aj mnohé silné zážitky. „Mám rád sólo cestovanie, pretože sa človek vyslovene ponorí do tej kultúry a života. V Guatemale majú rodiny mnohokrát aj 13 detí a priemerne má jedna rodina okolo 1 dolára na deň a žijú vo veľkej chudobe. Stále ale na tých ľuďoch nie je vidieť, že by boli nešťastní alebo sa tým nejako veľmi trápili, dokážu sa tešiť, ako by sme povedali u nás, z maličkostí. Akurát to nie sú maličkosti ako u nás, teda, že ma napríklad niekto pozve na víno. Oni sa tešia aj z toho, že vidia blonďavého človeka po prvýkrát v živote a že sa ten človek zaujíma o ich život. Iný silný zážitok som zažil v Palestíne, kde ma jedno dievča pozvalo k nej domov na večeru. Bolo to úžasné a nakoniec pozvali aj všetkých členov rodiny a uvarili hromadu jedla, aj keď som vedel, že tam jedlo nie je ani zďaleka tak dostupné ako u nás. Chceli, aby som jedol ako prvý z každého jedla a kamarátka tlmočila časti rodine, ktorá nevedela po anglicky. Dosť ma ovplyvnilo aj to, keď som v Palestíne videl utečenecké tábory, ktoré majú aj 50 tisíc obyvateľov, ktorí tam sú nie 2, ale 20-30 rokov. Vtedy som si uvedomil aké tu máme šťastie, keď aj tí najchudobnejší z nás by tam boli bohatí.

 

A aké ma Aďo plány do budúcnosti? „No v prvom rade by som chcel zmaturovať tu v Prievidzi na gymnáziu. Potom by som si chcel dať rok prestávku a premyslieť si čo by som chcel robiť ďalej. Je veľa vecí, ktoré by ma bavili, ale nechcem si dávať prihlášku len preto, aby ma niekam zobrali. V júli by som sa teda chcel sťahovať do Španielska za priateľom a nájsť si tam prácu a premyslieť si čo chcem študovať.

Autori: Dominik Braun, Martin Sýkora

Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.


amnesty-banner

Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy ľudí ako je aj ten Aďov a to všetkým tým, ktorí by sa s ňou vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:

https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/ Blogy vyjadrujú osobný názor autorov a autoriek a nutne nereprezentujú stanovisko celej organizácie.