Denník N

Ako mi na čerpacej stanici pumpárka zhabala tablet

Aneb – ako sa ľudia zamestnaní v službách občas nevedia správať k zákazníkom. Ako napovedá názov, v tomto prípade boli hlavnými aktérmi pumpárka, môj tablet, a čerpacia stanica Shell.

Tento blog som sa chystal napísať už dávnejšie, ale až tá dnešná skúsenosť ma k tomu konečne nakopla. Aj keď, podobných zážitkov som mal už neúrekom.

O čo sa jednalo: tankoval som na čerpacej stanici Shell Červeník na D1 smer Žilina. Keď som šiel platiť sumu cca 46 € kartou, bolo mi oznámené, že terminál je pokazený. Zamestnankyne ma aj upozornili, že majú na každom stojane cedulu s týmto oznamom. Ukázalo sa ale, že nešťastnou náhodou na mojom stojane táto cedula nebola (ony tvrdili, že ju tam predtým dávali, čo už ja nemôžem ani potvrdiť ani vyvrátiť). Každopádne, informácia sa ku mne nemala ako dostať, natankované bolo, v hotovosti som nemal dostatok peňazí (mal som len 26 €, ktoré som im rovno zaplatil). A tu sa začali problémy.

Update: Pre zachovanie férovosti musím napísať, že celá kauza sa úspešne doriešila. Po prečítaní tohoto blogu nezabudnite prečítať aj druhé pokračovanie.
Namiesto ústretového prístupu zamestnankýň, aký by som v danej nešťastnej situácii očakával, sa ma zamestnankyňa spýtala, ako mienim riešiť túto situáciu. JA. Človek by aj čakal trocha ochoty, ale na začiatku bol problém hodený na moju hlavu. Nuž, heslo “Náš zákazník, náš pán” si táto pumpárka asi vyložila trochu inak. Napokon som im tam musel nechať môj osobný tablet ako zálohu, a ešte som v ten deň musel ísť doplatiť sumu 20 € do pobočky Shell v Trenčíne (som z Ladiec, čiže aspoň som to mal po ceste). Celá táto situácia bola len nešťastná náhoda, kde vinu neniesla ani pumpárka (ktorá tam cedulu údajne dala, a asi spadla, alebo ju odvialo, alebo uniesli mimozemšťania), a samozrejme ani ja. Ja som nemal problém dohodnúť sa na nejakom riešení. Lenže po celý čas zamestnankyňa Shell ani náznakom neprejavila ľútosť, ochotu vyriešiť tento problém tak, aby som ja ako zákazník pri tom nemusel prechádzať tortúrou. Na konci toho celého na moju otázku, či mi aspoň nechce povedať, že ju to mrzí, mi odvetila, že “Ale moja chyba to nie je.” (OK, priznám sa, že tu som trocha stratil nervy, a trocha na ňu nahúkal, či si uvedomujú, že mi robia zbytočné problémy).
Človek by si povedal OK, stane sa, občas narazíme na takéhoto človeka. Lenže na Slovensku mám pocit, že sa mi to deje dosť často. Čo ma privádza k jednoduchému záveru: “Ľudia zamestnaní v službách sa občas nevedia správať k zákazníkom.”

Pre pestrosť dodám ešte nejaké moje skúsenosti z iných odvetví:
  • Keď som sa zamestnankyne v poisťovni spýtal, za koľko dní sa človek po ukončení štúdia musí prihlásiť na zdravotnej poisťovni, mi odvetila, nech si naštudujem zákon.
  • Na nemenovanej čerpacej stanici zamestnanec omylom vyhodil môj bloček do koša, namiesto toho aby mi ho dal. Keď som ho slušne na to upozornil, podal mi kôš so slovami, že on sa v odpadkoch hrabať nebude, nech si ho nájdem sám, a odišiel si zapáliť.
  • V jednej nemenovanej reštaurácii v Trnave mi čašníčka chcela zakázať jesť hranolky, ktoré si objednal môj kamarát, s ktorým som sedel za stolom.
Pritom, riešenie by mohlo byť jednoduché – trocha ľudského prístupu, uvedomenie si, že človek vo svojom zamestnaní zastupuje firmu, nebrať všetko hneď osobne, troška tej empatie, a najmä uvedomenie si, že správať sa k zákazníkovi ústretovo a ochotne nie je na škodu, keďže človek nikdy nevie, či nebude on tým zákazníkom, ktorý sa bude nachádzať v nepríjemnej situácii.
Ako som písal vyššie, vyvrcholenie príbehu si treba prečítať tu: Ako mi na čerpacej stanici pumpárka zhabala tablet II.

Teraz najčítanejšie