O Ľubovi, ktorý makal na 100 %

V prostredí, kde je jazyk skôr bariérou ako pomocníkom, zohrávajú gestá kľúčovú úlohu.

V plnej miere som si to uvedomil, keď po vyučovaní prišiel za mnou šiestak Ľubo a položil mi na učebnice, ktoré som si niesol v rukách, svoj banán z desiatového balíčka. Letmo sa na mňa usmial naňho nezvykle plachým úsmevom a zašepkal: „Pre vás.“ Vzápätí sa stratil v dave detí cupitajúcich zo šatne do mrazivého popoludnia.

„Go home!“

Ľubo je jeden z tých žiakov, ktorých si hneď predstavíte, keď sa povie „hviezda vo vyrušovaní“ či „živé striebro“.

Pamätám si na jednu z našich prvých hodín, keď – urazený, že som ho upozornil na jeho nevhodné správanie –roztrhal svoj zošit a zakričal na mňa dokonalou angličtinou: „Go home!“, ukazujúc pritom smerom k dverám.

Bol to napokon on, kto išiel z triedy s neospravedlnenou hodinou, avšak vôbec nešlo o to, kto z koho.

Práve to Ľubo čakal – že pristúpim na túto hru večného dohadovania sa. No na druhý deň dostal úplne novú šancu začať opäť s čistým štítom. A ďalší deň znova. A potom znova a znova. Až dokým po jednej hodine neprišiel za mnou s ostýchavým ospravedlnením a akýmsi náznakom túžby zmeniť svoje správanie. Ponúkol som mu teda, nech sa príde po vyučovaní pozrieť na môj krúžok.

Ľubo píše knihu

Ľubo začal navštevovať krúžok, nazvaný „Môj príbeh“, medzi prvými. Žiaci si na ňom stanovia cieľ, ktorý chcú do konca školského roka dosiahnuť a pri našich pravidelných stretnutiach píšeme príbeh o tom, ako sa im ich cieľ darí napĺňať. Takto vzniká kniha, ktorej autormi sú oni sami. Na konci školského roka, keď bude ich kniha hotová, si o nich budú čítať aj ich spolužiaci, a snáď sa ich príbehom inšpirujú.

Ľubova kniha sa bude volať „O Ľubovi, ktorý makal na 100 %, aby sa stal zodpovednejším žiakom“. Mali ste ho vidieť, ako žiaril, keď písal jednu z prvých kapitol o tom, ako slušne napomenul svojich neposedných spolužiakov, upokojil ich a umožnil tak plynulý priebeh vyučovacej hodiny.

„Môžete si ju hodiť do záchoda!“

Po určitom čase sa mal opäť zúčastniť krúžku, veľmi sa na to tešil. Dokým som sa vrátil z obeda, Ľubovi sa podarilo čakajúc v šatni nahnevať učiteľky na dozore do tej miery, že ho poslali domov.

Keď som prišiel, čakal, že ho z toho vysekám. Rešpektoval som však rozhodnutie mojich kolegýň, dohovárajúc Ľubovi so slovami, že zodpovedné je vedieť prijať následky za svoje správanie a že keď sa im ospravedlní, mohol by o tom nabudúce napísať zaujímavú kapitolu vo svojej knihe.

Ľubo tie slová sotva vnímal – rozzúrený sa na mňa osopil s odkazom, že celú knihu môžem kľudne roztrhať a hodiť do záchoda, a plný hnevu odišiel domov.

Vzácny banán

Na najbližšej hodine angličtiny sa chcel Ľubo preradiť do druhej skupiny. Ignoroval ma a dával mi tak ostentatívne najavo, ako je na mňa stále nahnevaný. No napriek tomu nevydržal, a keď celá trieda váhala s odpoveďou na množné číslo od slova „tooth“, ozvalo sa zo zadnej lavice rezolútne „Teeth!“. Ihneď dostal bod za správnu odpoveď. Napokon ich na hodine získal ešte niekoľko.

Nič viac som mu k tomu nepovedal, len som ho nechal vychutnať si svoj zaslúžený úspech. Po hodine mi Ľubo daroval svoj banán.

Gestá

So žiakmi sa zhováram aj takto, neslovne. Koľkokrát som sa im snažil prehovoriť do duše, a nič. Cítil som sa potom trápne. Moje slová nielenže nestačili, ale v danej chvíli boli často úplne zbytočné. Na to, aby sa v nich niečo pohlo, potrebujú rozumieť, čo im vravím.

No v prvom rade som to ja, kto potrebuje porozumieť svojim žiakom.

Hľadiac na ten darovaný banán, pochopil som, že ich jazykom sú predovšetkým gestá. A keď som sa potom doňho schuti zahryzol, bolo mi jasné, že sme s Ľubom opäť našli spoločnú reč.

Tomáš Horváth

účastník Teach for Slovakia, ZŠ Markušovce