Denník N

Som dievča z polepšovne

Ani neviem za čo som tu. Asi za všetko. Za to, že žijem.
V máji mám 18 a pustia ma. Hovoria, aby som tu vydržala do júna a dokončila si výučný list, ale to nejde. Nevydržím. Mesiac tu je ako rok vonku. Nekonečný.

Som napoly Rómka. Mamu mám bielu. Otec bol Róm. Toho som nepoznala. Vychovával ma nevlastný otec. Biely. S ním má mama brata. Takže aj brat je biely. Len ja som polovičná.

Odkedy si pamätám, obaja pili. Neskôr sa začali biť. Potom bili aj nás.

Všetko prepili. Nebolo čo jesť. Odpojili nám elektrinu. Voda zamrzla.

Bývali sme vedľa školy. Netrvalo dlho a učiteľky nás nahlásili sociálke. Vzali nás do decáku.

Rok sme boli v decáku, kým nás mama vzala späť k sebe. Odišla od otca. Prestala piť. Žila v azyláku a my s ňou.

V azyláku sme dostávali dve eurá na deň. Mama si za to kupovala cigarety. Nikdy sme nemali desiatu ako druhé deti. Hovorila som jej, nech nekupuje cigarety, ale jedlo. Ale ona sa nestarala. Niekedy si znovu vypila. V azyláku to bolo zakázané, ale zakrývali pred tým oči. Nevedeli čo spraviť so mnou a s bratom, keby ju vyhodili.

Azylák. To boli samé pravidlá. Tam to začalo. Keď som chcela niekam ísť, musela som napísať žiadosť. Nemohli za mnou chodiť kamarátky. Mala som vychádzky. Nemohla som byť vonku dlhšie ako dve hodiny. Nechcela som nič viac, len žiť ako ostatné deti. Chodiť von, ukázať kamošom svoju izbu, mať peniaze na desiatu. Ale v azyláku na mňa nemali nervy. Porušovala som pravidlá, hľadali riešenie.

Dali ma do ústavu (diagnostický ústav pre mládež- pozn.aut.). Bola som tam asi pol roka. Zase samé pravidlá. V tom ústave sme sa nemohli pozerať ani von oknom. Sekala som dobrotu, aby som odišla čo najskôr. Stalo sa. Vrátila som sa do azyláku, ale tam som to nevedela vydržať. Matka každé dve eurá prepila alebo prefajčila. Stále sme sa hádali. Brata vzali do decáku. Mňa ešte nechali pri nej. Každú noc som odtiaľ utekala. Až na mňa jedného dňa zavolali sanitku. Dali mi injekciu a vzali na psychiatriu… Bola som tam rok. Odtiaľ do ústavu. Po pár mesiacoch ma preložili sem. Reedukačný domov. Už sú to tri roky. Aj dlhšie.

Sú tu rôzne skupiny. Ja som v tej pre najmenej problémové. Učíme sa za krajčírky. Môžeme ísť s vychovávateľmi do obchodu. Každý mesiac od štátu dostaneme 27,50. Ak si našetríme, aj rifle sa za to dajú kúpiť, alebo nejaké šminky. Každú nedeľu môžeme ísť na mobil. Na polhodinu. Za dobré správanie aj na hodinu. Teda tí, ktorí majú mobil. Ja som doteraz nemala, ale keď som bola cez Vianoce na prázdninách, tak som si kúpila. V záložni za 27 eur. Dotykový.

Začiatkom minulého roka som ušla. Ujsť odtiaľ nie je ťažké. No málokto má kam ujsť. Aj tak som to skúsila. Stopla som auto a zviezla sa do najbližšieho väčšieho mesta. Nemala som ani korunu. Nikoho som tam nepoznala. Nemala som mobil. Nič. Šla som na nejaké sídlisko a sadla si na lavičku pred panelák. Zastavil sa pri mne v noci chlapec. Rozprávali sme sa. Povedala som mu, že som na úteku. Bola zima. Šiel do bytu a doniesol mi čaj, deku aj jedlo. Rozprávali sme sa kým nezačalo svitať, potom som šla do mesta. Do baru. Tam som stretla dídžeja.

Začal ma baliť. Ostala som v bare posledná. Veď som ani nemala kam ísť. Zavolal ma k sebe. Šla som. Už som bola veľmi unavená. Nič nebolo. Ja som bola vtedy ešte panna a veľmi unavená. Spala som dlho. Býval s mamou. Od tej noci som žila s nimi. Prišla som s ním o panenstvo. Robila som u nich doma čo sa dalo. Jeho mama hovorila, že som najlepšia nevesta. Vždy som upratovala, varila s ňou. Málo vychádzala z domu. Už sa v novinách začala objavovať moja fotka, že som nezvestná. Musela som dávať pozor. Oni nevedeli, že som na úteku. Ani by sa nedozvedeli, keby…

Keby som nezistila, že som tehotná.

Vtedy som im povedala pravdu, zbalila si veci, a šla naspäť do polepšovne. Nechcela som riskovať, že sa dieťatku niečo stane. Keď ste na úteku, nemáte zdravotnú kartičku, doklady, nič. Nikde Vás nevyšetria. Keď som chcela ísť k doktorovi, musela som naspäť.

O dieťatko som v treťom mesiaci prišla spontánnym potratom. Potom sa mi môj bývalý, aj jeho rodina, prestali ozývať.

Cez Vianoce šla väčšina dievčat domov. Ak máte ku komu ísť, môžete ísť na prázdniny. Ja som šla za mamou do azyláku. Už je to ôsmy rok čo tam žije.

Cestou vlakom mi jeden chlapec požičal mobil. Šla som na facebook. Ani som nevedela koho hľadať. Z môjho rodného mesta som si spomenula len na jedno meno. Chlapec, ktorý zbil mňa aj kamarátku, keď sme boli deti. On bol skinhead. My dve Rómky. Pamätala som si jeho meno, lebo nakoniec sme boli aj na súde proti nemu. Napísala som mu, že budem v meste. Odpísal, aby sme sa stretli. Súhlasila som.

Pracuje v automobilke. Žije sám. Stále má holú hlavu a maskáče, ale nebála som sa ho. Viac času som trávila s ním ako v azyláku pri mame. Mohla som pri ňom aj ostať a nevrátiť sa do polepšovne. To by bolo jednoduché. Ale nechcem, aby šiel do basy. Určite má podmienku. Vždy mal. Keby ma tu našli, zavrú ho, že ma skrýval. Tých pár mesiacov už počkám…

Bála som sa, že nebudem mať kam ísť, keď toto skončí. Ale už sa nebojím. Bude ma čakať, sľúbil.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie