Denník N

Európska únia zlyháva v migračnej politike. Skutočne? (4 celoeurópske opatrenia, ktoré v roku 2016 zásadne spomalili migráciu)

Nemecká kancelárka Angela Merkelová má na spomalení migrácie zásluhy. Vyjednala dohodu s Tureckom, prispela k zintenzívneniu spolupráce s africkými krajinami a začala vracať ekonomických migrantov do Afganistanu. Zdroj – Olaf Kosinsky/Skillshare.eu, Wikimedia Commons
Nemecká kancelárka Angela Merkelová má na spomalení migrácie zásluhy. Vyjednala dohodu s Tureckom, prispela k zintenzívneniu spolupráce s africkými krajinami a začala vracať ekonomických migrantov do Afganistanu. Zdroj – Olaf Kosinsky/Skillshare.eu, Wikimedia Commons

V roku 2016 prišlo do Európy o dve tretiny menej migrantov než v roku 2015.

Vyše polovica Slovákov považuje podľa jesenného Eurobarometra imigráciu za najdôležitejší problém, ktorému EÚ čelí. Nelíšia sa tak od ostatných Európanov, keďže 45 % z nich to vníma rovnako.

Prečo je to stále tak? Veď masové príchody utečencov a migrantov z roku 2015 sa v minulom roku neopakovali a téma sa postupne vytratila aj z médií. Vinu za pokračujúce obavy Európanov z migrácie môžeme prisúdiť úvodným chybám, ktoré EÚ spravila v roku 2015, no predovšetkým zneužitiu tejto témy politikmi naprieč Európou, ktorí sa na nej dodnes priživujú.

EÚ počas migračnej a utečeneckej krízy v roku 2015 skutočne zlyhala. Na vzniknutú situáciu reagovala príliš pomaly a jej členské štáty sa dlhé mesiace nevedeli dohodnúť na celoeurópskom riešení krízy. Atmosféra roku 2015 tak hrala do karát rôznym radikálnym populistom, krajným pravičiarom aj fašistom, ktorí ponúkali jednoduché riešenia typu „zastavíme migráciu“. Aké ľahké, však?

Stačilo teda hlasno kričať a na výslnie sa dostali nové tváre ako Norbert Hofer či Frauke Petryová, kým tie staršie ako Marine Le Penová a Geert Wilders ďalej posilňovali. Nekontrolovaná masová migrácia, na ktorú politici pri moci nereagovali včas, bola pre radikálnych populistov jednoducho požehnaním.

Danko, Kotleba, Kollár a Sulík už nemajú pravdu

Na Slovensku sa na vlne odmietania a strachu z migrácie zviezli pred voľbami 2016 takmer všetky súčasné parlamentné strany. Niektorí slovenskí politici, najviditeľnejšie asi premiér Robert Fico, však tému medzičasom prestali výraznejšie akcentovať, čo súviselo s naším predsedníctvom v Rade EÚ. Mnohí iní politici sa však populistického poňatia témy migrácie naďalej držia.

Predseda parlamentu Andrej Danko napríklad na margo decembrového teroristického útoku v Berlíne povedal, že „toto všetko, čo sa deje, je zlyhaním EÚ v tom, čo sme jej dali do vienka v otázke bezpečnosti“. Podľa Danka zlyhal aj multikulturalizmus a EÚ je stále príliš otvorená.

Na teroristickom útoku v Berlíne sa chcela zviesť aj Kotlebova ĽSNS, avšak otrepaný príbeh o „multikultúrnom ohrození, ktoré sa vplyvom zradných politikov približuje k Slovensku“ už na predvianočnom Facebooku príliš neoslovil.

Boris Kollár zo Sme rodina tiež koncom roka neprekvapil, keď sa postavil za návrh SNS na zákaz buriek. Podporu návrhu odôvodnil tak, že treba „znechutiť moslimom našu krajinu a spraviť ju pre nich nepríťažlivou“.

Na záver roka sa k migrácii vrátil aj predseda SaS Richard Sulík. V rámci hodnotenia výsledkov slovenského predsedníctva povedal, že „politici vyčerpajú všetky riešenia, až kým zvolia tie funkčné“. Držal sa tak svojej rétoriky o tom, ako EÚ nevie migračnú krízu riešiť, za čo dokonca chodil v minulom roku kritizovať kancelárku Merkelovú do nemeckých televízii.

Naozaj teda EÚ zlyháva, je stále príliš otvorená a prijíma zlé riešenia? Je Slovensko ohrozené a chystajú sa tu k nám prísť migranti či moslimovia?

Európska únia sa poučila a konala

EÚ a jej členské štáty si z krízového roka 2015 vzali ponaučenie a v minulom roku podnikli kroky, ktoré spomalili imigráciu do Európy. Podľa Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže prišlo v roku 2016 do EÚ 364-tisíc migrantov, teda o takmer dve tretiny menej než rok predtým, keď podľa Úradu vysokého komisára pre utečencov OSN (UNHCR) prišiel vyše 1 milión ľudí.

Keďže v spoločnosti naďalej rezonuje rétorika populistov, že EÚ nedokáže zvládať migráciu a jej členské štáty čelia civilizačnému ohrozeniu, pripomeňme si, čo sa nám spolu v Európe minulý rok podarilo. Je toho dosť.

1. Dosiahnutie migračnej dohody s Tureckom

Úvod roka 2016 bol skutočne poznačený pokračovaním masových príchodov ľudí cez východnú stredomorskú migračnú trasu, keď do konca marca 2016 prišlo z Turecka do Grécka podľa údajov UNHCR 151-tisíc ľudí. Západobalkánske krajiny preto jedna po druhej uzatvárali hranice, čo na severných hraniciach Grécka vyústilo do humanitárnej krízy, ktorú ilustrovala najmä situácia v Idomeni.

Skutočné riešenie, ktoré zahŕňalo všetky členské štáty EÚ, teda aj Grécko, ale prišlo až s prijatím dohody o migrácii medzi EÚ a Tureckom. Najväčšie zásluhy za jej dosiahnutie patria nemeckej kancelárke Merkelovej, ktorá o nej dlhé týždne vyjednávala s tureckým prezidentom Erdoganom. Áno, tej istej kancelárke, ktorú európski populisti vinia za celú migračnú krízu, čo je samozrejme nezmysel.

Po dohode s Tureckom prichádzalo cez Grécko do Európy minimum migrantov. Zdroj – Nykterinos, Wikimedia Commons
Po dohode s Tureckom prichádzalo cez Grécko do Európy minimum migrantov. Zdroj – Nykterinos, Wikimedia Commons

Obsahovo sa marcová dohoda s Tureckom zamerala najmä na „výmenu“ ľudí. Migrantov, ktorí v Grécku nepožiadajú o azyl alebo ich žiadosť grécke úrady zamietnu, malo Turecko, cez ktoré do EÚ prišli, prijímať späť. Turecko malo takto prijímať migrantov všetkých národností, no v prípade navrátených Sýrčanov mali členské štáty EÚ na revanš presídliť rovnaký počet Sýrčanov z Turecka, aby odľahčili jeho kapacity.

Táto časť dohody sa pritom takmer nenapĺňa. Podľa správy Európskej komisie sa do Turecka podarilo vrátiť z Grécka len niečo vyše 700 migrantov, kým do EÚ bolo dosiaľ presídlených z Turecka 2 700 Sýrčanov. Turci však poctivo plnia inú časť dohody – tú o zabránení vzniku nových migračných trás do EÚ, čo v realite znamená najmä efektívne stráženie tureckého pobrežia.

Dohoda medzi Bruselom a Ankarou ako celok tak vyslala ľuďom uvažujúcim o ceste do Európy signál, že do Grécka sa buď nedostanú, alebo z neho budú po istom čase vrátení späť do Turecka. Preto prišlo od apríla do konca roka 2016 do Grécka už len 31-tisíc migrantov (od januára do marca to bolo 151-tisíc).

Za celý rok 2016 teda prišlo cez východnú stredomorskú trasu 182-tisíc ľudí, čo je takmer 5-krát menej než v roku 2015, keď sa zaznamenalo rekordných 885-tisíc príchodov.

2. Zintenzívnenie spolupráce s africkými krajinami v oblasti migrácie

Kým migráciu cez východnú stredomorskú trasu sa podarilo takmer zastaviť, cez centrálnu stredomorskú trasu, teda zo severnej Afriky do Talianska, prišlo v roku 2016 viac ľudí (181-tisíc) než v roku 2015 (154-tisíc). To však predstavuje medziročný nárast len o 17 % a preto nejde o alarmujúcu situáciu, ktorú by 60-miliónové Taliansko nezvládlo.

Aj tak však EÚ v lete upriamila svoju pozornosť na Afriku a povzbudená pozitívnymi výsledkami dohody s Tureckom hľadala podobné riešenia aj s africkými štátmi. Podstatou bola opäť „výmena“ – africké štáty sa mali zaviazať bojovať proti prevádzačom a spolupracovať pri návratoch svojich občanov z Európy, za čo im európske štáty mali venovať viac politickej pozornosti, praktickej spolupráce a cielených financií.

Od začiatku však bolo jasné, že Líbya, cez ktorú do Európy prichádza 90 % afrických migrantov, nemôže byť podobným partnerom ako Turecko, keďže tam nie je fungujúca vláda, ktorá by mala pod kontrolou všetky silové zložky a dokázala vynútiť dodržiavanie zákonov.

Preto sa Brusel rozhodol s ponukou spolupráce v otázke migrácie osloviť päť pilotných krajín ležiacich južne od Líbye – Senegal, Mali, Niger, Nigériu a Etiópiu. S každou z nich začal od júla 2016 pracovať na takzvanom migračnom kompakte.

Centrálna stredomorská migračná trasa vedie cez Líbyu a Stredozemné more do Talianska. Jej začiatky treba hľadať v západnej a východnej Afrike. Zdroj – Wikimedia Commons (upravené)
Centrálna stredomorská migračná trasa vedie cez Líbyu a Stredozemné more do Talianska. Jej začiatky treba hľadať v západnej a východnej Afrike. Zdroj – Wikimedia Commons (upravené)

Podľa decembrovej správy Európskej komisie už migračné kompakty priniesli prvé merateľné výsledky – z Európy sa do piatich afrických krajín podarilo vrátiť 2 700 ľudí (viac než sa podarilo vrátiť z Grécka do Turecka) a počet ľudí, ktorí mesačne prekračujú Saharu cez Niger, klesol v novembri 2016 na rekordných 1 500, kým ešte v máji to bolo 70-tisíc.

Niger totiž začal aktívne bojovať proti pašovaniu ľudí – zatkol 102 prevádzačov a zhabal im 95 vozidiel. Z nigerského mesta Agadez, ktoré je pre migrujúcich Afričanov poslednou zastávkou pred Saharskou púšťou, sa tiež podarilo za asistencie Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) vrátiť domov viac ako 4 400 ľudí.

S južne ležiacou Nigériou medzitým EÚ odštartovala rokovania o dohode o vracaní migrantov. V Senegale sa zase EÚ zameriava na riešenie príčin migrácie, keďže financuje projekty, ktoré podporili 600 miestnych podnikov a vytvorili 24-tisíc pracovných miest. EÚ tiež poskytuje humanitárnu pomoc 135-tisícom malijským utečencom v krajinách susediacich s Mali ako aj 100-tisícom somálskym a eritrejským utečencom v Etiópii.

Zásluhy za tieto výsledky sa dajú pripísať viacerým európskym lídrom, no najviac sa v Afrike opäť angažovala kancelárka Merkelová, ktorá na jeseň navštívila Niger, Mali a Etiópiu a do Nigérie a Senegalu poslala svojich ministrov. Okrem Nemcov navštívili všetkých päť prioritných krajín už len Taliani. Netreba ale zabúdať, že väčšinu práce v teréne urobila Európska komisia a jej (toľko nenávidení) bruselskí úradníci.

EÚ chce v roku 2017 rozšíriť migračné kompakty popri niekoľkých ázijských štátoch aj na ďalšie africké krajiny. Dá sa preto reálne očakávať, že migráciu sa v novom roku podarí spomaliť aj na centrálnej stredomorskej trase. Tieto šance zvyšuje aj súčasné maltské predsedníctvo v Rade EÚ, keďže migrácia z Afriky sa Malty priamo dotýka a tá preto jej riešenie zaradila medzi svoje predsednícke priority.

3. Prijatie dohody s Afganistanom o vracaní migrantov

Medzitým na východnej stredomorskej trase Európska únia podpísala po Turecku ďalšiu významnú dohodu s Afganistanom. V októbrovej dohode sa Afganistan zaviazal, že bude prijímať späť svojich občanov, ktorí prišli do EÚ nelegálne a nemajú nárok na azyl.

Dohoda s Afganistanom je významná, pretože Afganci tvoria druhú najpočetnejšiu skupinu migrantov prichádzajúcich cez Turecko do Grécka. V roku 2015 ich takto prišlo podľa údajov IOM viac ako 205-tisíc, v roku 2016 takmer 41-tisíc. Väčšina z týchto ľudí sú však ekonomickí migranti, ktorí nie sú ohrození na živote.

Východná stredomorská migračná trasa vedie cez Turecko do Grécka, prípadne Bulharska. Začína sa v Sýrii, Iraku či Afganistane. Zdroj – Wikimedia Commons (upravené)
Východná stredomorská migračná trasa vedie cez Turecko do Grécka, prípadne Bulharska. Začína sa v Sýrii, Iraku či Afganistane. Zdroj – Wikimedia Commons (upravené)

Dohoda už prináša aj výsledky, keďže sa na jej základe uskutočnili v decembri 2016 prvé návratové charterové lety – Švédsko na úvod deportovalo 13 ľudí a Nemecko 34. Nemecká vláda plánuje v roku 2017 poslať domov celkom 12 500 Afgancov.

Bez ohľadu na konečné počty navrátených ľudí, už prvé návraty realizované pod hlavičkou dohody s Afganistanom vysielajú ľuďom uvažujúcim o ceste do Európy podobne odrádzajúci signál ako dohoda s Tureckom.

4. Vznik Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže

Bez spolupráce s tretími krajinami by sa migráciu spomaľovať nedarilo, ešte dôležitejšia je však spolupráca v rámci EÚ, napríklad pri ochrane schengenských hraníc. Dôkazom takejto vnútroeurópskej spolupráce je vznik Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže v októbri 2016.

Nová stráž vznikla transformáciou pôvodnej agentúry Frontex, no v porovnaní s ňou má viac kompetencií, môže nakúpiť vlastné vybavenie a jej personál sa dvojnásobne navýšil. K dispozícii má tiež rýchlu rezervnú jednotku 1 500 pohraničných policajtov, ktorú môže nasadiť v prípade krízovej situácie.

Európska pohraničná a pobrežná stráž disponuje aj zásobou 690 národných expertov na návraty. V roku 2016 ešte Frontex toľko expertov k dispozícii nemal a napriek tomu asistoval pri vracaní takmer 11-tisíc migrantov z EÚ do krajín pôvodu. Vďaka novým posilám bude toto číslo v roku 2017 vyššie.

Rozšírený mandát a viac personálu tiež umožňuje Európskej pohraničnej a pobrežnej stráži lepšie spolupracovať s pobrežnými strážami tretích krajín – dohody o spolupráci sa momentálne pripravujú s Líbyou, Egyptom, Tuniskom, Marokom, Mauritániou a Senegalom. Už v decembri 2016 napríklad európska stráž uskutočnila školenie pre 62 členov líbyjskej pobrežnej stráže.

Ako k celoeurópskym riešeniam prispelo Slovensko?

Slovensko druhý polrok 2016 predsedalo Rade EÚ a očakávala sa tak od neho aktívna úloha v migračnej politike. Ako sme k celoeurópskym snahám prispeli?

V prípade dohody s Tureckom sa Slovensko podpísalo pod jej udržanie. Počas nášho predsedníctva dohoda nestroskotala, a to napriek tureckým vyhrážkam o jej vypovedaní či mimoriadne kritickému prístupu rakúskej vlády, ktorá opakovane posielala do poprevratovej Ankary odkazy o ukončení prístupových rokovaní Turecka.

Aktívnu úlohu pri udržaní dohody zohral minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák, ktorý počas rastúceho napätia medzi Tureckom a EÚ v auguste 2016 cestoval do Ankary upokojiť situáciu. Turecký minister pre záležitosti EÚ Ömer Celik sa o týždeň neskôr zúčastnil schôdzky európskych ministrov zahraničných vecí v Bratislave, kde ubezpečil, že Turecko bude naďalej dodržiavať migračnú dohodu.

Slovenský minister prispel aj k zintenzívneniu spolupráce s africkými štátmi, keď v októbri 2016 krátko pred kancelárkou Merkelovou navštívil Etiópiu. S etiópskou stranou sa zhodol, že migrácia nie je problém jedného štátu a nedá sa vyriešiť len krátkodobými opatreniami, ale EÚ a africké štáty musia v tejto téme viesť pravidelný politický dialóg a spolupracovať.

V čase finalizovania dohody s Afganistanom sa Slovensko angažovalo tak, že na rozvoj Afganistanu vyčlenilo mimoriadny príspevok vo výške 500-tisíc eur. Prijatiu dohody o vracaní Afgancov totiž predchádzala bruselská konferencia, na ktorej sa pre Afganistan mali vyzbierať 4 miliardy eur.

Čo sa týka Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže, tá sa spája so slovenským predsedníctvom asi najviac, keďže vznikla počas jeho mandátu. Do prvej operácie novej agentúry na bulharsko-tureckej hranici navyše Slovensko poslalo 25 policajtov, čo v októbri 2016 predstavovalo 12 % všetkých policajtov nasadených európskou strážou, takže išlo o nadproporčný príspevok.

Skončí sa v roku 2017 populizmus spojený s migráciou?

Európska únia už viac v migračnej politike nezlyháva. V roku 2016 sa poučila z vlastných chýb a prijala mnohé opatrenia, ktoré sa v praxi osvedčili. Do Európy prišlo v roku 2016 podstatne menej ľudí než rok predtým, do riešenia migračnej krízy EÚ zaangažovala krajiny tranzitu a pôvodu migrantov a realitou sa stávajú aj návraty odmietnutých žiadateľov o azyl.

S istou dávkou optimizmu sa dá napísať, že EÚ začala utečeneckú a migračnú krízu napriek úvodnému zaváhaniu zvládať. Ak teda budeme v roku 2017 naďalej počúvať od európskych či slovenských politikov reči o jej zlyhaní, zbystrime pozornosť. Z ich strany už totiž nepôjde o pomenovanie reality, ale o populizmus nezakladajúci sa na faktoch.

Ak zmenu v migračnej politike EÚ a pokles príchodov cudzincov ocenia aj francúzski a nemeckí voliči v tohtoročných voľbách a nezvolia si radikálnych populistov či krajných pravičiarov, mohli by nadobro vziať vietor z plachiet „migračnému populizmu“, ktorý od roku 2015 obchádza Európu.

Diskutovať je možné aj tu.

Teraz najčítanejšie