Denník N

Aké je umenie dnes II. – pohľad na umenie vo svete

Kritický pohľad na svetové umenie. Môžu súčasní umelci zaujať verejnosť, ovplyvniť stav v umení a vytvoriť si vlastnú umeleckú cestu ? Je vnútorná etika súčasťou práce umelca ?

Keď chcem písať o umení dnes , musím spomenúť náš zážitok z r.2005 z výstavy v TATE galérii v Lodýne. Okrem iných diel na výstave ( ako napríklad video projekcia , kde bol v zrýchlenej verzii pustený film o inštalovanej mise ovocia, ktoré postupne zhnilo, vyschlo a rozpadlo sa v priebehu niekoľkých minút), bola v jednej miestnosti prezentácia o vzťahu ľudí a odpadu a smetia na uliciach. Celá miestnosť bola plná vystrihnutých malých papierových panáčikov náhodne pohádzaných po zemi a po veciach v miestnosti. Zo stropu visel monitor s dookola bežiacim krátkym animovaným filmom práve s takými vystrihnutými postavičkami. Počas premietania sme sa ledabolo opreli o veľký plastový kôš, presne taký modrý aké sa u nás používajú na komunálny odpad sú vyložené pred rodinnými domami. V tej chvíli priletela dozorkyňa s pokrikom „ This is art ! “, čo nám samozrejme chvíľu trvalo, kým sme pod slovom „ art“ identifikovali spomínaný plastový odpadový kôš a pochopili, že sa on netreba opierať ani dotýkať. Odvtedy je pojem This is art ! u nás obľúbeným spojením na všetko mimo bežného úmyslu.

Tento zážitok z Londýna nie je ojedinelý príklad súčasných výstav prezentovaných v popredných galériách. Od dnes už historicky známeho Duschampovho diela s názvom Fontána (1917), ktorý predstavoval fabrikovaný pisoár, cez nespočetné inštalácie komerčných vecí je umenie dnes ešte na nižšom stupni estetickej a jedinečnej hodnoty. Celú jeho hodnotu predstavuje často len to, že je umiestnené v lukratívnych galérijnych priestoroch a pri ňom popis s menom, keď nie uznávaného autora, tak aspoň bývalého študenta výtvarného ateliéru ( predošlý článok ) ako zárukou hodnoty diela. Samotná hodnota siahajúca až k podstate vystaveného diela je tak veľmi relatívna, ak odčítame tieto vonkajšie atribúty.onishi-yasuaki

Nemecký historik umenia Ephraim Kishon vo svojom diele „Picassova sladká pomsta, výpravy do moderného umenia“,1995 opisuje niekoľko takých bizardných príkladov :

Kopa lakovaného a hrdzavého plechu s názvom „Únos Sabiniek “(1985) autor Sir Anthony Caro, „Dva rezy na bielom oleji“ (1966) od Lucia Fontanu, dielo, ktoré doslovne predstavuje dva zvislé prerezané diery na plátne. Dielo „ Záprah“(1988) od Jarga Geismara, ktoré predstavuje dve stoličky spojené elektrickým káblom a krabičkou, či množstvo obrazov od Josepha Beuyuse, ktoré by sa dali opísať ako čarbanie detí na školskú tabuľu počas voľnej hodiny. Stôl s agregátom ( 1985 ) od Joseph Beuyse, však má ešte jednu bizardnosť navyše, týkajúcu sa hodnoty takýchto diel. E.Kishon opisuje: „ První cena za nezřizenou rozhazovačnost však přísluší umělecké radě Spolkového snemu, který si před nedávnem pořídil Stůl s agregátem , prirodzene rovnež od Beuyse, za výhodnou cenu 400 000 marek, neboť chce „ ve sněmovne vytvořit klima se smyslem pro umění “. Je to bezpochyby pěkný stůl . Každopádne IKEA ho nabízí za 49,90. Ovšem bez krabičky a dvou koulí na provázku. Skutečností je, že občanuv hnev nevyprovokoval ani tak ten pitomý stůl sám o sebě, nýbrž jeho vskutku astromická cena.“       Samozrejme Kishon podáva aj svoj názor, prečo je to tak. Samotný stav by podľa E. Kischona nebol možný, keby tu nebola silná snaha kurátorov i kritikov umenia nadhodnotiť súčasné diela a zvýšiť tak hodnotu a význam svojej práce, ako aj snaha zavďačiť sa bohatým konzumentom súčasného umenia – intelektuálnym snobistom poukázaním na akúsi skrytú hodnotu diela, ktorú si môžu dovoliť len niektorí a tým je zároveň výnimočná. Či je táto hodnota skutočná, alebo je to len tautologické dokazovanie hodnoty sa pravdaže ukáže časom . Stojí však za to, na niektorých Kishonových poznatkoch sa zasmiať, keďže E.Kishon je aj svetoznáme uznávaný humorista satirik a vie svoje postrehy humorne podať :

Odborný umelecký opis : „vzdemuté sbíhavé struktury narcistně eferscentního silového pole “ a reálnym umeleckým objektom je : Hnědá skvrna v levém rohu,          Alebo :Predznamenaná vibrujíci syntéza jako optická distance k melodické hypertrofii– takto je opísané prázdne plátno signované na rubu.             Alebo : Geometrizované, somnambulní předvědomí exoticky žhavých luminózních erozí, fetálne se přibližujících koeficientúm zničení– umeleckým reálnym objektem je nafúknutý kondom.“

Niet kam ďalej ísť, kam posunúť tvorbu, ako upútať na seba , ako byť výnimočný. Dnes môže narcisticky založený umelec len slabo dúfať, že nejakou výstrednosťou upúta na seba pozornosť. Pokiaľ niečo šokuje, tak sú to horibilné sumy za dielo, ktoré je problematicky definovať umením, ako napríklad do nedávnej doby najdrahšie umelecké dielo žijúceho autora s názvom „Fyzická nemožnosť smrti v mysli niekoho živého “,1991: Žralok naložený vo formalíne od Damiena Hirsha predaný za 12 miliónov dolárov. Aj tu ťažko povedať, či verejnosť upútalo viac dielo ako to, že niekto bol ochotný sa prezentovať kúpou tohto umenia, pokiaľ sa práca preparátora ako remeslo dá zaradiť do umeleckej kategórie. A pritom samotný Hirsch robí aj „klasické“ nástenné diela, ale s relatívne menšou publicitou.

V samotnom umení už nič nešokuje, ľudia sú pripravení prijať hocičo. Sú ochotní v súlade s podmienenou apatiou doby prijať trend, ktorý udáva hlavný postoj v odbornej umeleckej sfére. Sú zvyknutí na všetky výstrelky a chápu ich ako všetky možné podoby umenia, ako viac tvári tej istej pravdy v umení. Častejšie je dnes v umení indiferentné vnímanie diela, keď každý umelec má rovnaké právo na vystavenie diela a každý návštevník galérie má právo na akceptovanie či nepochopenie alebo ignorovanie diela. V umeleckej oblasti plne zavládol ukážkový relativizmus. Don Thompson v knihe uvádza príklad :Avšak i milovníci umění připravení přijmout cokoliv, co jim značkový umělec předloží, byli na rozpacích nad dílem Félixe González-Tor-rese z roku 1991, které bylo nabídnuto v aukci Sotheby’s v New Yorku v listopadu 2000. González-Torrese najdete na mnoha seznamech velkých umělců osmdesátých a devadesátých let dvacátého století; je skutečně značkovým zbožím. Zemřel na AIDS v roce 1996 ve věku 38 let. Dílo bez názvu, ale známé pod jménem Milenci sestává ze 160 kg jednotlivě balených modrobílých bonbonů. Ty se mají navršit do tvaru pyramidy v rohu místnosti a nabízet hostům, přičemž bonbony představují tělo jeho milence, ztrácející se před očima pod vlivem AIDS. Popis díla v katalogu zněl „skulptura, rozměry variabilní“. Odhadní cena byla 300–400 000 dolarů; prodalo se za 456 tisíc. “

Pred zverejnením nominantov na veľmi známu Britskú umeleckú súťaž „Turnerova cena“ je najčastejšia otázka verejnosti, či bude toho roku nominovaná vôbec nejaká maľba. Uvedený postoj organizátorov pôsobí zvlášť ironicky, keď si uvedomíme, že súťaž je pomenovaná po Williamovi Turnerovi – významnom predstaviteľovi anglickej krajinomaľby. Samozrejme to je uznávaný vrchol súčasnej tvorby a špička svetovej umeleckej scény. Dnes za jednu z najprestížnejších umeleckých výstav považuje , už spomínaná „Turner prize“, ktorá bola založená pred tridsiatimi rokmi, aby propagovala diskusiu o nových trendoch v súčasnom britskom umení. Dnes sa zdá, že súťaž sa v snahe o novinové titulky zacykľuje a nereflektuje natoľko aktuálne dianie, ale zámerne nominuje diela, ktoré viac šokujú ako prezentujú, aby upútala pozornosť. Napríklad v roku 1999 bolo nominované dielo Tracey Emin, ktorá vystavovala vlastnú neustlanú posteľ s použitými kondómami, špinavým spodným prádlom aj fľašmi od alkoholu.( Mimochodom spomínané dielo bolo roku 2012 predané ).

Momentálne sa najväčšiemu úspechu v nomináciách tešia tvorcovia umeleckých videí a filmových koláži. Nie sú to však tradičné poetické snímky, ale nesúrodé, nezáživné, nekoherentné, pochádzajúce z rôznych zdrojov a neujednotené myšlienkou. Napríklad v jednom videu Umelec James Richards skladá zábery z klipu k filmu Nočná Mora v Elm Street so zábermi na dievča kresliace oko v inštruktážnom videu. Alebo Duncan Campbell v snímku „ It for Others “ Strieda zábery z fľaštičiek od parfému , obalov od čipsov, fľašiek na kečup s maskami a totémami primitívneho umenia afrických kmeňov, čo malo poukazovať na mučeníctvo IRA či marxistickú teóriu. Hodinová esej bez jasného záveru bola podľa opisu kritika Guardianu hodnotená na pozeranie ako príšerne dlhá, čo však nebránilo tomu, aby si odniesol prvú cenu v sume 25 000 libier.

Vrcholom absurdnosti však možno nazvať prácu Martina Creeda s titulom č.227 a názvom „ The Lights Going On and Off “ ( Rozsvecovanie a zhasínanie svetiel) , ktorou roku 2001 ohodnotili prvým miestom. Celá inštalácia sa totiž skladala z prázdnej miestnosti, v ktorej sa v nepravidelných intervaloch rozsvecovali a zhasínali svetlá. Blikajúce osvetlenie ako dielo samozrejme už svojim zaradením ako „umelecké dielo“ poburovalo ako kritikov aj návštevníkov inštalácie. Jeden poznamenal, že takto niekedy mučili väzňov pri výsluchu. Absurdné na celej veci je to, že roku 2013 toto dielo kúpila Londýnska TATE Britain, pre istotu však nezverejnila čiastku.

Tento stav, keď umelci sú zahnaní do slepej uličky požadovaním senzácie aj smery, ktoré vznikajú, ale nerozvíjajú sa a koncepcie bez budúcnosti ako aj trendy konceptuálneho umenia predkladajú otázku s etickým podtextom. Až pokiaľ sú umelci v snahe zaujať a šokovať ochotní isť? Čím ešte šokovať a upútať na seba pozornosť? Túžba po publicite a extrémnej prezentácii je často silnejšia než túžba po tvorivosti a vlastnom prejave.

Samozrejme je známe, že celé toto by nebolo možné bez komercionalizácie umenia a bez aktívnej riadiacej úlohy ľudí ovládajúcich umelecký trh, u ktorých nákup diela nepredstavuje jeho prvotnú úlohu ako vlastné potešenie z diela, ale komerčnú hodnotu na ďalší predaj. (Je známa história transakcie so Hirstovým žralokom : Zberateľ Ch. Saatchi si 14 rokov ešte pred spomínaným predajom uvedeného žraloka u Hirsha objednal za 50 000 libier. Žralok bol v čase ďalšieho predaja vinou chybnej preparácie zchátraný, odpadla mu plutva a voda bola nazelenaná. To nebránilo tomu aby ho americký miliardár Steve Kohen kúpil, ale už nevedel, čo si z ním počať, takže ho nakoniec nechal v Anglicku s vyjadrením, že ho pravdepodobne daruje galérii MoMa v New Yorku.) Výsledkom konceptuálneho umenia je zdôraznenie konceptu, myšlienky pred samotnými komponentmi diela. ( V prípade Hirstovho žraloka je preto zaujímavé, že sa pokúsili o jeho opravu a nie náhradu nového žraloka za originál ).zralok

Pokiaľ je výsledkom konceptuálneho umenia dielo bez idei v prvom rade alebo rozpoznateľnej idei alebo rozporuplné nejednoznačné pochopenie idey diela, je toto umenie ešte vôbec „ konceptuálne“ ? Ak jediný koncept, ktorý diela toho typu majú, musí byť umelcom dostatočne vysvetlený, aby ho bolo bolo možné priradiť k dielu, alebo v diele samom ho nie je možné zbadať, nie je to umenie pre umenie? Toto L´art pour L´artizmus sa netýka širšej spoločnosti, a tým pádom nemá už čo povedať spoločnosti mimo umenia. Je etické nazývať takéto diela umeleckými, keď spoločnosť na nich nazerá ako na umelecké len kvôli definícií odborne hodnotiacich obchodníkov s veľkou komerčnou váhou? V zmysle : Musí to byť umenie, keď galéria za to toľko nominálne zaplatila.

A čo umelci dneška ?. Na jednej strane nezávislý umelec, ktorému spoločnosť toleruje každé sebamenšie vyjadrovanie či sebarealizáciu a na druhej strane je to umelec, ktorého konzumná spoločnosť a očakávania komerčných investorov nútia v snahe upútania pozornosti a túžbe po zviditeľnení sa šokovať, prezentovať oplzlosti až nechutnosti, ísť do krajnosti aj znevažovať hodnoty bez ohľadu na to, aký vplyv to bude mať na samotnú podstatu umenia, alebo ako to zmení pohľad na umenie cez ich diela .

Keď sa však pozrieme na súčasnú apatickú a každú výstrednosť chápajúcu spoločnosť, dá sa ešte niečím z umenia šokovať, niečím čo by nenarúšalo samotnú ľudskosť, neničilo hodnoty, vnímanie ľudskosti a nenastoľovalo pritom pocit hnusu ? ( V tejto súvislosti spomeniem protohistóriu konceptuálneho umenia, do ktorej patrili individuálne umelecké akcie ako napr. r.1953, keď bola zničená – vygumovaná originálna kresba od Wiliama de Kooninga či r. 1958 výstava v paríži Yvesa Kleina s návom Prázdno, s konceptom, že počas svojho trvania výstava nebola sprístupnená divákom, alebo v roku 1961 konceptuálna akcia Pierra Manzoniho, ktorý zakonzervoval vlastné výkaly do plechoviek (napr. Umelcovo hovno č. 066).)

Tu vyvstáva pre umeleckú komunitu otázka, v dvoch rovinách, ktoré obe môžeme nazvať etickými : a to etickému postoju voči verejnosti a etickému postoju voči samotnému umeniu. Hoci sa javí, že pre dnešného umelca niet kam ísť a posunúť sa , ako sa odlíšiť či vyniknúť v umeleckej komunite, stále je tu priestor na vyjadrenie osobných hodnôt. Je to osobná etická otázka, hodilo by sa slovo personálne -individuálna, lebo známosť a popularita umelca je jeho účasťou na práve takýchto akciách, či už len nomináciou na takýchto kontroverzných ale populárnych súťažiach sa menej známi umelci stávajú známymi. Tu na mediálne spropagovaných akciách sa dostáva umelecká tvorba priamo ku konzumentovi a pôsobí na neho. Otázne je, či toto usilovanie o perspektívnu budúcnosť ako objektívne dobro pre umelca, nebude mať negatívny vplyv na jeho subjektívne dobro, pokiaľ vnútorne cíti, že je v rozpore s jeho etickými zásadami. Je etické ponúkať ako umenie tak málo, ale ceniť to tak vysoko ? Budem spokojný aj po rokoch, keď bude moje meno spájané s týmto dielom ? ( Tu je známe, že práve taký „šokujúci“ úspech sa neskôr často nedá prekonať a zatieniť hoci prepracovanými dielami, ktoré napriek svojej vyššej kvalite a snahe umelca vždy stoja ako menej docenené.)

Pohľady laickej verejnosti a odbornej verejnosti ako aj vnímanie diel je dosť odlišné. Kým verejnosť to vníma ako nedostatočné a urážlivé, neplnohodnotné a neuspokojujúce, či nedosahujúce štandardy, experti hovoria o jedinečnom prejave a netradičnej forme.richter

V tomto stave dnes, keď umelecké dielo je silne personalizované, sa každý umelec musí pozrieť sokratovky do svojho vnútra, či so svojim dielom vnútorne súhlasí, či svoje dielo ztotožňuje so svojimi myšlienkami, či spôsob prezentácie diela, či konceptu mu prináša skutočné sebazadosťučinenie a či naň bude hrdý aj v budúcnosti.

Teraz najčítanejšie