Denník N

Prečo som podával výpoveď alebo Nočná mora zo slovenského školstva

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pre nezasvätených, skratka ÚJOP patrí inštitúcii, ktorej počiatky siahajú do šesťdesiatych rokov, kedy sa začal formovať intenzívny program výučby slovenčiny pre zahraničných záujemcov o vysokoškolské štúdium na Slovensku. Poznajú ju tisíce ľudí z celého sveta. Pôvodne samostatný ústav Univerzity Komenského sa ani nie tak dávno stal súčasťou jej nefakultnej zložky – Centra ďalšieho vzdelávania a v súčasnosti funguje už len ako nesvojprávny útvar pre jazykovú a odbornú prípravu. Aj udalosti predchádzajúce tejto systémovej zmene poukazovali na zásadnú krízu pomerov v organizácii, ale samotné spojenie dvoch nekompaktných zložiek vyrobilo iba ďalšie problémy, čo priamo súvisí s tragikomickým stavom panujúcim pod taktovkou aktuálneho vedenia.

Začnem citátom: „Nie je lepšia škola života, než môcť zblízka a dlhodobo sledovať hlupáka vo vedúcej funkcii. Potom totiž jasne vidíte, ako sa veci nemajú robiť.“ To, že moje pôsobenie na pracovisku sa zmenilo na stáž v zmysle uvedených slov generála Schwarzkopfa, mi došlo krátko po nástupe v zimnom semestri. Bol som menovaný do funkcie hlavného koordinátora agendy týkajúcej sa prestížnej Association of Language Testers in Europe so sídlom v Cambridgei. UK sa stala jej pridruženým členom – na čo stačilo vyplniť a poslať prihlášku -, ale k plnohodnotnému prijatiu medzi etablované aplikovanolingvistické organizácie je potrebné naplniť pomerne prísne kritériá. (Mimochodom, susedné Česko, Maďarsko, Poľsko a Rakúsko ich spĺňajú. Dokonca i Bulharsko a Slovinsko.) No dosiahnutie týchto minimálnych štandardov si vyžaduje nielen finančné investície, ale aj akademickú odbornosť a profesijné skúsenosti.

Kritický stav som si plne uvedomil na zasadnutí ALTE v Helsinkách, keďže kladené nároky si vyžadovali hĺbkové štrukturálne reformy, spustenie ktorých si hurá manažment bez adekvátnej kvalifikácie nevedel predstaviť. Predpokladal totiž, že všetko sa dá urobiť pro forma, ľavou-zadnou, po večeroch vo voľnom čase, popri všetkých pracovných povinnostiach – samozrejme – za smiešne finančné ohodnotenie. Zjavne sa ani nechcel transparentne a s vervou púšťať do procesu odhaľujúceho realitu za fasádou potemkinovskej dedinky. Myslenie odchované na szmáckom riadení si kritiku nepripúšťa, azda preto trend neustálej fluktuácie zamestnancov a odlivu tých kompetentných bude pokračovať. Projekt v podstate nemá veľké šance na úspech, ak sa do neho budú montovať zamestnanci CĎV nerozumejúci jazykovede ako disciplíne. Faktom je, že dojná krava ÚJOP nepotrebuje veľa: len slamu, občas kocku cukru ako poďakovanie, že z ceckov neustále tečie do kýbľa. (Aby sme boli v obraze, cena niektorých intenzívnych kurzov sa šplhá k štyrom tisícom eurám na osobu.)

A keď si ma jedna z nadriadených zavolala na osobný pohovor do kancelárie, aby ma poučila o nevhodnosti témy, s ktorou som mal vystúpiť na konferencii na Univerzite v Bologni, začal som uvažovať nad tým, či nie som účastníkom akéhosi sociálneho experimentu alebo skrytej kamery.  Plánovaná komparatívna štúdia o elearningových programoch slovenčiny pre cudzincov sa stala kameňom úrazu, pretože som v nej mal spomenúť existenciu Studia Academica Slovaca – centra pre slovenčinu ako cudzí jazyk na Filozofickej fakulte tej istej vysokej školy. Trápnym pokusom o psychický nátlak a manipuláciu som bol presvedčovaný, že nemám napísať odbornú prácu, ale propagáciu svojho pracoviska bez referencií na iné – vraj konkurenčné – inštitúcie, z tých jediných dvoch, čo sú – opakujem ešte raz – na tej istej univerzite. Neskôr som sa od niektorých kolegov dozvedel, že som sledovaný inými zamestnancami, aby sa vedelo o všetkých mojich pracovných krokoch. Tá istá nadriadená ma taktiež upozornila, že nemám používať odborné slová, lebo posledný človek, ktorý tak spravil, u nich už nepracuje. WTF??? Asi by sa mala živiť veštením z gule, lebo jej to ide lepšie ako pozícia metodičky. Otázka, ako sa takýto jedinec vyskytol na univerzite, je na mieste. Vyzerá to tak, že nedostačujúce odborné znalosti a prax pri podpisovaní zmluvy sa nebrali veľmi na ohľad a postačoval recitátorský talent z účastí na Hviezdoslavovom Kubíne.

Kedysi slávny ústav zakladaný renomovanými lingvistami dnes závisí od rýchlokvasenej doktorky sociálnej práce, človeka mýliaceho si psychometriu so psychotronikou, bývalého telocvikára kontrolujúceho dochádzku lektorov kamerovými systémom a nastrčených diagnostikovaných stredoškolských učiteliek, ktoré síce nemajú predstavu o metodike predmetu aplikovanej lingvistiky a jej najnovších východiskách, hlavne si však s orgastickou radosťou vedú záznamy v triednych knihách (sic!) a obkolesujú sa múrmi papierov, aby pri ich prekladaní mali pocit ťažko vykonanej roboty. Nemyslím – pravdaže – na celý lektorský tím, nájde sa v ňom zopár jednotlivcov, ktorí rovnako chápu fakt, že cap nemôže byť záhradníkom. Nie je však otázkou integrity otvoriť ústa a prestať poddansky akceptovať takéto diletantské podmienky?! Lebo v nich sa ponúka servis zahraničným klientom míňajúcich tisíce eur, aby získali osvedčenie, ktoré obsahovo nespĺňa európske nároky. Domček z karát stojí, je asi argumentom.

Každý, kto pozná aspoň trochu slovenské školstvo, vie, že nejde o raritný prípad. Toto je synekdocha krízy systému: od povinného vzdelávania až po to najvyššie. Dokým budú šéfovské miestečka okupovať vygumovaní aparátčici – hoc aj s dobrým srdcom, ale so súdružskými maniermi a nástenkárskymi chúťkami -, akékoľvek zmeny systému budú len ledabolým plátaním.

Aktualizácia z 22. júna 2017: Kauze sa venuje Filip Struhárik v článku Univerzita je podozrivá z falšovania skúšky a obchádzania zákona. Odborníkov nahradili stredoškolské učiteľky.

Postskriptum: Som lektorom slovenčiny ako cudzieho jazyka s dlhoročnými skúsenosťami. Už od roku 2008 spolupracujem so špecializovaným pracoviskom Studia Academica Slovaca – centrom pre slovenčinu ako cudzí jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2008 – 2010 som pôsobil na Katedrej jazykov Farmaceutickej fakulty UK. V rokoch 2012 – 2016 som viedol Lektorát slovenského jazyka a kultúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pri Katedre slovenského jazyka a literatúry Inštitútu západoslovanských jazykov a literatúr Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe. V rokoch 2016 – 2017 som, žiaľ, pracoval v útvare jazykovej a odbornej prípravy Centra ďalšieho vzdelávania UK. Viac o mne nájdete na osobnej stránke jilekonline.eu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie