Denník N

Nemám rada 3 dni v týždni

To je skoro polovica týždňa, roka, polovica života.

 

Vlečiem Louisa ako mača k nám, aby nehryzkal do ozdôb zo stromčeka a nestrkal ruky do záchoda. Tu sa môže presúvať od dočahovania saponátu k nábytku, ktorý pôjde na seba prevrátiť a späť. Jedna sestra ho obchádza s kefkou, pričom narazí pastou do uteráka, druhá sestra mu svieti baterkou do očí, a ja kričím. Ako by už nestačilo. Žadny iný tón asi nedokáže dosť okamžite dosiahnuť, aby sme prišli načas. Na raňajky, k doktorovi, do škôlky.

Prečo kričať a načo načas?
Pretože Manon neporozumie hladu ako reakcii na svoju nesprávnu akciu a celý deň nebude s nikým spolupracovať; pretože prespím budík o piatej, pretože nebudem trpezlivá. Pretože škôlku zamknú a u doktora zmeškáme termín.
Môj muž je služobne odcestovaný, 3 dni v týždni. Mohol by zmeniť prácu, lenže to už urobil. A človek nemôže mať úplne všetko. Ale mohol by mať aspoň rád dni v týždni…
Manon má trochu širšiu šľapu ako jej veľkosť a obuť jej zimné topánky trvá 5 celých nezaokrúhlených minút, alebo 10. To je priveľké množstvo času investované do obuvi aj pre poctivého pustovníka. Louis sa vykrúca, aby som ho ani neskúsila zafixovať do buginy! Keď neviem chod detí naladiť na chod domácnosti, začne mi kypieť adrenalín tak vysoko, že stíham iba odšrófovať uzáver. Žiť bez manuálu je strašná veda. Chvalabohu, že keď sa na niečo dobré príde, napíše sa status, recept, odborný posudok. A bude prospešný na viackrát.
Ann Voskamp, ktorú považujem za proroka, napísala knihu. 1000 darov. Tvrdí, že človek sa nevyhnutne spomalí, sprítomní, keď veci pomenuje, a tak napočíta všetko dobré, čo sa mu dnes deje. Keď si predstaví ťažisko v sebe, čo ho tiahne v chrbte kolmo na podlahu. Keď si všimne, že čas sa nedá dobehnúť ani predbehnúť; že čas bez prítomnosti sa stáva tak zbytočným, ako nahltať sa halušiek. Idem si tú listinu znovu rozmotať a prvých bude 10 darov nežiaducich. Všetko, čo dnes nechcem a napriek tomu je, načo mi to je?

To ponuré počasie! Také, že deti poďakujú za večeru na obed. To bude číslo 1.:
Zeleno-zemitá zem, kravy, pahýle vinice, hnilé lístie aj kameň domov, čo závisí od počasia; modro-šedivé nebo rozseknuté zábleskom horúceho svetla rána, krajšie ako nakreslené!

Dobre, ale nepoznám nikoho, čo takto rozpráva. Optimizmus očividne otravuje. A ak je ufrflanosť črta slovenská, neregulovaná priama kritika bude črta francúzska. Keď človek netuší, prečo nemusí všetko onálepkovať svojimi komentármi. Pre niekoho realistickými, pre niekoho dehonestujúcimi všetko, čo mu príde pod ruku.
Aby som to teraz správne aplikovala na svoj prípad, každý týždeň mám 3 intenzívne nepríjemné – nie veľmi ovplyvniteľné dni. Ak o nich nerozprávam, nikto si ich ani nevšimne a cítim sa ešte horšie. Napríklad nepochopene, neschopne alebo nedocenene. Ak o nich rozprávam, otrávim aj tých okolo seba a cítime sa ešte horšie všetci.
Nie som zástancom individuálnej zodpovednosti za každú cenu, ak máte prístup k vyšším štátnym, korporátnym alebo vesmírnym rozhodnutiam, usmernite radšej tie, zachytíte o pár miliónov prípadov viac. Ale ak nemáte, nerobte nič. A Tolkien vám príde povedať, že všetko, o čom sa potrebujete rozhodnúť, je, čo urobíte s časom, ktorý vám bol daný. Počítať a pomenovať, 1000 darov alebo darov nežiaducich. A tie, keď dostanú pekné meno, radi transformujú aj svoj potenciál.

2. Štós nedoriešených papierov pre zdravotno-vzdelávaciu asistenciu pre Manon – aspoň chvíľu žijeme sami, kedy chceme, bez asistencie.
3. Chronicky nerešpektujúci spoluobčan – môžem si trénovať asertívnu nespokojnosť z očí do očí.
4. Akútny deficit zeleniny po sviatkoch v chladničke – poteším zeleninára a vzkriesim všetky naše čerstvé bunky

Znie to trochu ako podvrh, súhlasím, sama mám problém rozoznať, ktorej časti súvetia bolo treba uveriť. Začítam sa naspäť do Anninho návodu a vidím, že aj ona opisuje bizarné okolnosti: „…vypúšťam drez, pena sa zvrhla v mastnú špinu. Pridám vodu. Z hluchého kohútika len čistá voda. Pozerám sa na trysk, vďaka ktorému z nového prostriedku na riad vystupuje para. Ak som si to všimla, tak preto, že tomu venujem pozornosť.
Tak sa zdá, že viac pozornosti chýba všetkému.

5. Nemám čas – nemusím robiť veci, ktoré budem musieť robiť zajtra, keď budem mať času viac. Sadnem si k deťom a listujem v knihách a oni pokojne listujú pri mne. Ak by som nelistovala, rúcali by dom.
6. Ďalší doktor, ďalších 134 príležitostí vzbĺknuť cestou tam, tam alebo cestou naspäť – čo, chcela by som byť ako Aleppo bez doktorov? Chvalabohu za doktorov, deti si so sebou zoberú bábiky a budeme šťastní, že existuje toľko medicíny pre našu lepšiu kvalitu života. Pozriem na ne: Emma mi tretíkrát opakuje, ako sa na doktora teší, Manon sa teší na pizzu po ňom. Tou objednávkou mi pripomenula moju maminu, ktorá nám ako zadosťučinenie kupovávala malé bábovky na lávke pred trnavskou poliklinikou. Každý nemocničný závan voňal zároveň po čerstvom pečive.
7. Manon má po troch operáciách panický strach z ušného a treba ju naháňať v kresle – keď mi povie “mamina, už to nie je vtipné” rozosmeje mňa aj ušného. Louis kýva kruhovému objazdu. „Boli sme dobrí?“ No to ťažko! „Mami, ťažké je to, čo? Byť dobrý a nehýbať sa 5 minút.“
8. Je daždivá tma a cesty sú preplnené, veď je večer, každú chvíľu sa dá šmyknúť do priekopy – keď mám za volantom Emme ukázať aspoň prstami, ako sa napíše fazuľa, všimnem si, že som vážne vďačná, že po toľkých kilometroch a po tme sa mi môj muž vždy vrátil celý.

Ak som si to všimla, tak preto, že tomu venujem pozornosť.

C. S. Lewis na túto tému dávno povedal: “Ak považuješ tento svet ako miesto skoncipované jednoducho pre naše šťastie, bude sa ti zdať celkom netolerovateľným: mysli naň, ako na miesto tréningu a naprávania, a nebude to také zlé.

9. Môžem všetko, ale najprv musím dokončiť nedokončiteľný kolotoč domácich prác (ako Popelka) – ak by som vedela spočítať, koľko hodín som strávila zbieraním jedla z podlahy, napísala by som si to do životopisu. Dlhé roky strávené v služobníctve – najtvrdšia drezúra.
10. Vonku je mokro, bábu bude cestou na autobus pršať do očí – nebude mu pršať, ale krásne snežiť, otvorila som okno, z tmy sa sypú biele chumáče, čerstvým vzduchom voní celý svet, mám pred ním rešpekt. Zavriem okno, zrazu je tu teplúčko.

Túto teóriu korunuje Evelyn Underhill: “Na všetkých úrovniach existencie… sú chvat a netrpezlivosť nutnými známkami amaterizmu.
Chcem si uvariť kávu, ale svieti tu ešte jeden plech z večera. Je na titulnej fotke. Skaramelizované perly, kúsky cukru popadané ako sneh, nuansy farieb, čo tak ladia, že by ste si ich mohli obliecť, guľaté, hranaté, rozprsknuté, vydizajnovali látku na pečenie ako podľa šablóny, majstrovstvo! A to už ste ho chceli nazvať špinavý plech.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: