Denník N

Vraj museli byť vyhladení, lebo ich už ani Boh nechcel

Všeličo nás v našich životoch môže frustrovať, no to ešte nikomu nedáva právo vybíjať si hnev na slabších, ako sme my sami. Ešte ohavnejšie je to, keď sa akákoľvek ekonomická frustrácia, či nebodaj majoritná fóbia, zneužíva politikmi na politické ciele, alebo na získanie ďalších statkov, a to aj napriek tomu, že v mnohých prípadoch sú konkrétni politici jednou z príčin celospoločenskej frustrácie.

Je hanebné útočiť na posvätno človeka

V dejinách ľudstva, nevynímajúc tie najnovšie, je množstvo príkladov, keď sa z rôznych pochybných politických dôvodov útočilo na samotné posvätno ľudskej bytosti, čoho následkom boli katastrofy nehumánnych rozmerov a genocídy. Žiaľ ani súčasnosť nie je zatiaľ veľmi presvedčivá v tom, že by sa to nemohlo stať znova.

Táto hystéria je určite namieste, keďže na sociálnych sieťach čoraz častejšie vidíte mladé mamičky posielať iných ľudí do plynu, keď jeden človek praje tomu druhému tie najnepredstaviteľnejšie fyzické muky, keď sa poslancovi NR SR zdá neprijateľné, aby boli v 21. storočí oceňovaní za celospoločenský prínos občania Slovenskej republiky so židovským predkom v rodokmeni.

Scenáre genocíd a iného sociálno-etnického násilia sú tiež až veľmi nápadne podobné. Je množstvo zmapovaných príkladov a jedným z nich je aj Rwanda. Malá krajina v rovníkovej  Afrike, v ktorej sa odohrala ľudská katastrofa, spôsobená človekom, ktorú OSN nazvala vôbec po prvýkrát genocídou, a to aj napriek tomu, že aj ona sama niesla na tragédii nemalý podiel viny.

Zdecimovať znamená zabiť každého desiateho človeka populácie, a presne to sa v Rwande udialo na jar a začiatkom leta v roku 1994. Pätnásť mesiacov predtým bola Rwanda najhustejšie osídlenou a tiež aj najkresťanskejšou krajinou Afriky, v ktorej svojím počtom katolíci prevyšovali protestantov, no aj ich kongregácie mali napriek tomu nemalý vplyv.

Rwanda ako príklad

V krajine žil v podstate iba jeden národ Banyarwanda, deliaci sa tradične na dve kasty, ktorým bol však často pripisovaný rozdielny etnický pôvod. V predkoloniálnej ére boli Tutsiovia niečo ako aristokrati, vlastníci dobytka. Hutuovia zase vazalmi, roľníkmi, ktorých pôdny majetok bol cenený menej ako dobytok Tutsiov.

Hutu bol tým, kým Tutsi nebol, a naopak. Túto rozdielnosť podčiarkovali aj koloniálne vlády, ktoré si na tejto polarizácii založili svoju koloniálnu politiku. Štatistický údaj o hustote a etnickej skladbe obyvateľstva však v roku 1995 už vlastne nebol pravdivý. Tutsiovia boli buď mŕtvi, alebo žili v exile. Hoci pred masakrom tvorili iba 15% populácie, zabitých ich bolo až 70% z celkového počtu.

Po masakroch z Rwandy utieklo aj mnoho Hutuov, obávajúcich sa pomsty zo strany Rwandského vlasteneckého frontu, vedeného tutsijskými utečencami z Ugandy, ktorí opustili vlasť počas niekoľkých podobných tragických incidentov v minulosti. Masakre sa totižto objavovali pravidelne od roku 1959, a to až po rok 1994. Každý Tutsi si takto počítal svoj vek akoby na preskačku, resp. koľko masakrov sa jemu alebo rodine podarilo prežiť.

philip_gourevitch_chceli_by_sme_vam_oznamit_ze_zajtra_nas_aj_s_rodinami_pozabijajuAko vyprázdnenú krajinu vnímal Rwandu aj autor knihy s názvom Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú. Americký novinár Philip Gourevitch ju napísal po tom, ako v roku 1995 Rwandu navštívil, pretože chcel pochopiť, čo bolo vlastne primárnou príčinou genocídy.

Vo svojej knihe mapuje toto kolektívne šialenstvo, ktoré bolo dokázateľným následkom politického extrémizmu. Vinníkom bola nepochybne hutuská nadvláda – establišment, ktorému žiaľ asistovali aj cirkevné kruhy.

Strach, klamstvá a mačety

Hoci to vyzeralo ako spontánna reakcia, je jasné, že išlo o dlhodobo pripravovanú akciu. Jej pomocníkom bol strach, ktorému boli budúce obete permanentne vystavované. Na tento účel vznikalo množstvo nových médií, pričom mrazivo vyznieva tiež fakt, že priamym iniciátorom bola aj rozhlasová stanica RTML, ktorá pomedzi populárne pesničky vysielala výzvy na zabíjanie Tutsiov a robila tak aj počas samotného masakru.

Aj ostatné hutuské média falšovali realitu a šírili nenávisť. Tutsiovia boli nazývaní hanlivými výrazmi, hovorilo sa o nich ako šváboch – teda hmyze, ktorý musí byť vykynožený. Okrem toho média šírili hoaxy a „fakty“ o zaručených sprisahaniach.

Jednou z nich bol aj politický mýtus o odvekej rasistickej konšpirácii, prostredníctvom ktorej si mali Tutsiovia podrobiť Hutuov v novofeudálnom panstve. Tieto pamflety predstavovali niečo ako rwandské „Protokoly tutsijských mudrcov“.

Pamätníci, preživší, opisovali posledné marcové dni roku 1994 ako obdobie desivej predtuchy. Už mesiace predtým boli na masakre trénované polovojenské hutuské milície interahamwe a bezpečnostné služby spisovali zoznamy všetkých Tutsiov a politicky umiernených Hutuov.

Okrem toho dramaticky stúpol dovoz mačiet z Číny, ktorý ďaleko prevyšoval dopyt v poľnohospodárstve a lesníctve. Hutuská nadvláda totižto pochopila, že k dosiahnutiu cieľa je nutné rozhýbať ľudí, ktorí rozhýbu mačety, a tak ani technologická zaostalosť nebude prekážkou v páchaní „efektívnej“ genocídy.

Zbraňou boli teda ľudia, a to znamenalo, že to musela byť celá hutuská väčšina, ktorá musela vyvraždiť celú tutsijskú populáciu. Jedine týmto spôsobom sa dalo v budúcnosti vyhnúť otázkam zodpovednosti. Politici boli iniciátormi, ľud bol vykonávateľom.

Spúšťačom bol vraj atentát na prezidenta, ktorý bol Hutu. Neexistovali však žiadne dôkazy, že by za atentátom stáli Tutsiovia. Naopak o plánovaní masakru svedčí fakt, že bol dokonale rozbehnutý už niekoľko hodín po atentáte na prezidenta.

Následok bol desivý nielen v číslach. Vezmime si ten najlepší odhad: osemstotisíc zabitých za sto dní. To je tristotridsaťtri celých tri desatiny vraždy za hodinu – alebo päť a pol vyhasnutého života každú minútu. Pre ľudí, na ktorých bola genocída zacielená, nebola osudnou náhodou smrť, ale život. Po útokoch sa preživší čudovali, že ataky prežili.

Po výroku protestantského pastora: „Musíte byť vyhladení: Boh vás už nechce!“, bolo prežitie skutočne zo sveta biblických zázrakov.

 

Philip Gourevitch: Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú (Príbehy z Rwandy), Vydavateľstvo: Premedia, 2016, Preklad: Ľubomíra Kuzmová

 

Teraz najčítanejšie