Denník N

Slovensko zvíťazilo nad zákerným nepriateľom! A to iba vďaka hŕstke našich udatných armádnych dôstojníkov-v zálohe

Bol to tvrdý, ale nakoniec úspešný boj a naši hrdinovia v tomto boji proti nebezpečnému nepriateľovi s výnimkou vlastného života neváhali obetovať to, čo si zvykneme u ľudí ceniť najviac: česť, úctu a spoločenský rešpekt. A to si určite zaslúži aj vojenské povýšenie. Nemusí to byť ani fikcia.

Áno už je to tak. Slovensko zvíťazilo nad obávaným nepriateľom s ktorým už stáročia márne bojuje celý svet. Tento obávaný  nepriateľ má  rovnako hrozivo cudzo znejúce meno – volá sa „corruption“. A Slovensko nebolo ani v tomto prípade výnimkou. Aj keď nepriateľ sústavne napádal aj predchodcu Slovenska, Československo na novozniknuté mladé a neskúsené Slovensko zaútočil hneď od jeho vzniku s novou ničivou silou.  A Slovensko sa mu nevedelo brániť. Viacerí Slováci sa mu snažili postaviť zoči voči, ale neboli úspešný. Mali buď zlé informácie, alebo proti tomuto nepriateľovi chceli bojovať zastaranými zbraňami. Napríklad svojho času istý Jano S. zo Žiliny  (jeho hodnosť nie je známa) si myslel, že tento nepriateľ útočí na Slovensko z Maďarska. Slovákov preto vyzýval,  aby nasadli do tankov a zaútočili na Budapešť. No ukázalo sa, že táto informácia nebola správna a tankmi nad ním nemožno zvíťaziť, pretože bojuje oveľa modernejšími zbraňami. V tom čase to už však so Slovenskom vyzeralo naozaj veľmi zle. Nepriateľovi sa podarilo dostať Slovensku ako sa hovorí „pod kožu“, pretože prenikol takmer do každej jeho verejnej zložky.  V tom období už proti tomu nepriateľovi odvážne bojoval teraz už plukovník v zálohe Róbert F. so svojou družinou, ktorú tvorili ďalší smelí bojovníci.  Vtedy aj teraz ich spájala veľká túžba po víťazstve nad týmto nepriateľom a od hrdinského boja ich neodradilo ani to, že reálny vojenský výcvik mali už dávno za sebou a boli „iba“ vojaci v zálohe.  Priblížme si preto aspoň niektoré veľké okamihy ich hrdinského boja, ktoré sa skončilo zaslúženým víťazstvom nad obávaným nepriateľom.

Po tom ako Jano S. odišiel z bojiska ostal na ňom osamotený Robert F. (kamaráti mu však nepovedia inak ako Robo) so svojou družinou. Napriek tomu odvážne bojovala ďalej. Sám Robo F. sa osobne zúčastňoval tých najnebezpečnejších súbojov. Raz takýto súboj zvádzal v jednom objekte na Vajnorskej ul. v Bratislave s osobou u ktorej nebolo známe či je priateľ, alebo agent nepriateľa.  Túto osobu ako sa hovorí v žargóne bezpečnostných zložiek Robo „vyťažoval“ t. j. snažil sa zistiť či táto osoba nemá nejaké informácie o ďalších úmysloch nepriateľa. Bola to veľmi riskantná operácia pretože  existovalo vysoké riziko prezradenia dôležitých informácií a taktiky boja. Doteraz nie je isté, či predmetom vyťažovania nebol aj sám Robo. O bojovom majstrovstve Roba svedčí aj to, že z informácií ktoré sú o tomto súboji známe sa môže nezainteresovanej osobe zdať, že Robo sa s uvedenou osobou v navonok akoby priateľskom rozhovore dohadoval na nejakom postupe resp. spolupráci. To je však hlboký omyl a súčasne dôkaz brilantných schopnosti nášho Roba ako zmiatol obávaného nepriateľa. Či sa však niekedy o tomto súboji dozvieme pravdu je otázne, lebo Robo sa každej otázke o tomto súboji skromne  vyhýba a iba záhadne usmieva. Útok nepriateľa však pokračoval ďalej. Práve po tomto stretnutí vrhol na naše Slovensko jednu zo svojich najväčších bômb, ktorá bola pre svoju veľkosť a ničivé účinky občanmi nazvaná Gorila. Aj pred ňou nepriateľ vrhal na Slovensko bomby zo zvláštnymi názvami, ktoré urobili veľké škody. Spomeňme napr. „projekty PPP“, „imisie“, „nástenkový tender“, „Tipos“, „tender na elektronické mýto“ a mnohé ďalšie.  No Gorila bola najväčšia nie len svojou veľkosťou, ale aj ničivými účinkami. Tu treba povedať, že tieto bomby  na rozdiel od tých klasických nespôsobujú fyzickú smrť obetí a ani neničia budovy a infraštruktúru. Ich účinok smeruje výlučne na obyvateľstvo a jeho psychiku. U obeti dochádza po zasiahnutí takou bombou k prudkej zmene nálady, nastupujú stavy úzkosti, beznádeje a rezignácie. Posledné výskumy potvrdzujú, že veľká časť obyvateľstva týmito účinkami naozaj trpí. Iný obyvatelia, ktorých presný počet nie je známy, ale podľa odhadov dosahuje niekoľko sto tisíc sa pred účinkami týchto bômb snažia zachrániť útekom zo Slovenska.

Po tom ako vybuchla Gorila sa na chvíľu zdalo, že jednou z obetí sa stal aj Robo. No ten sa jej ničivým účinkom dokázal zázračne vyhnúť.  Keďže objekt na Vajnorskej sa ukázal byť pre Roba ako málo bezpečný, vybudoval si svoje vojenské stanovište v novom objekte, ktorý stojí na jednom z kopcov Bratislavy zrejme nie náhodou nesúcom pomenovanie po známom francúzskom  vojvodcovi Napoleónovi. No ani tu sa Robo úplne nevyhol útokom. Niekoľko sto až tisíce obyvateľov, ktorých zrejme zasiahli zákerné účinky tejto bomby – Gorily sa minulé leto zhromažďovali pred týmto objektom a Roba nepríjemne ohrozovali. Našťastie sa Robovi podarilo aj tieto útoky odraziť. Tento dlhotrvajúci boj si však aj u neho vyžiadal svoju daň, keď sa ozvalo jeho srdiečko a musel sa podrobiť lekárskemu zákroku. Jeho telo to však prekonalo a teraz je opäť aj podľa vlastných slov v opäť v plnej sile.

Jeho najbližší bojový druh, ktorý sa volá tiež Róbert K.  (minulá ani súčasná vojenská hodnosť nie je známa) sa snažil nepriateľa poraziť novou protizbraňou, ktorú dlho a intenzívne vyvíjal. A nakoniec sa mu to podarilo. Svoju novú protizbraň nazval záhadne – cash. Prostredníctvom tejto zbrane, ktorá sa dala prenášať veľmi jednoducho aj v obyčajne igelitovej taške realizoval mnohé „bojové“ operácie.    Boli veľmi premyslené a rafinované. A to až tak, že niektorí si mysleli, že bojuje na strane nepriateľa a nie proti nemu. Tomuto zdaniu pomohol tak trochu aj sám, keď sa ich snažil tieto operácie vysvetľovať, pričom sa sám viackrát zamotal. „Bol to svet cashu“ nostalgicky spomína Robo K. na roky tvrdých bojov. Avšak bez dôvtipu, šikovnosti a najmä odvahe by tieto úspechy nedosiahol. To, že tieto vlastnosti naozaj má dokázal aj tým, že keď na Slovensko dopadla ďalšia bomba známa ako „bašternáčka“ mnohý si mysleli, že určite bude prvou obeťou z Robovej bojovej družiny. Samozrejme, že sa tak nestalo a naopak bol to Róbet K., ktorý v mene družiny neskoršie vyhlásil víťazstvo nad obávaným nepriateľom.  Ale to trochu predbiehame. Víťazstvo by nebolo možné ani bez hrdinských činov ďalších bojovníkov družiny. Patrí sa preto spomenúť aj ich a ich najslávnejšie úspechy. Teraz už ďalší plukovník v zálohe Ľubomír J. z Komjatíc sa preslávil tým, že členov svojej rodiny a iných rodákov snáď ako nikto iný dokázal pre boj proti obávanému nepriateľovi nadchnúť až tak, že mnohí z nich sa rozhodli bojovať v pomyselnej prvej línii – na ústredných orgánoch štátu. Tam sú útoky nepriateľa najtvrdšie a najzákernejšie. Nečudo, že mnohí týmto útokom nie sú schopný čeliť. A preto už iba za tento čin si Ľubomír J. svoju plukovnícku hodnosť určite zaslúžil. V Košiciach proti obávanému nepriateľovi zvádzal statočný boj ďalší plukovník v zálohe Pavol P.. Svoju odvahu ukázal už tým, že svoje bojové stanovište si zriadil priamo v centre Košíc. A aby dôkladne zmiatol nepriateľa tak účel na ktorý sa skutočne užíva nie je totožný s tým ako sa verejne deklaruje. Pavol P. bojoval naozaj statočne a ako sa na vyštudovaného estéta patrí s celým srdcom. Napriek svojmu úsiliu sa stal prvou obeťou Robovej družiny. Osudnou sa mu stála bomba známa ako „Pieštanske CT“. Po jej dopade sa ani on  nevyhol podobným útokom pred svojím stanovišťom  ako Robo pri bombe baštrenáčka. Dlhší čas po jej dopade sa odvážne a s plným odhodlaním snažil jej účinkom vzdorovať. Veliteľ Robo zrejme nakoniec rozhodol, že pre ďalší boj celej družiny bude lepšie ak sa akože sám stiahne z boja. Napriek tomu plukovník v zálohe Pavol P. ukázal v bojoch, v ktorých sa zúčastnil, že odvahy a rozumu má dosť. Aj keď Košice sú na opačnej strane Slovenska dokázal tam vybudovať silnú bojovú skupinu, ktorej sa doteraz nehovorí inak ako „Košická vetva“. Tá sa špecializovala na boj  proti nepriateľovi v oblasti zdravotníctva. Ďalším členom Robovej skupiny s teraz už plukovníckou hodnosťou v zálohe je Marek M. , ktorý je považovaný za ideológa skupiny. Ťažko teraz povedať za ktoré bojové skutky sa dopracoval až k takej hodnosti, pretože veľa informácií o jeho bojových úspechoch nie je známych. Známe sú však jeho videorozhovory s veliteľom Robom vo vzácnych chvíľach oddychu.

A ako to už po dlhých a ťažkých bojoch zákonite býva aj tí najudatnejší bojovníci sa raz unavia a vyčerpajú. Potom  potrebujú pomoc. Tak to bolo aj u našej družiny. V pravej chvíli im na pomoc prišiel teraz už kapitán Anton D. so svojou družinou, ktorú pred tým viedol už spomínaný Jano S. zo Žiliny. V časoch keď družinu viedol Jano S.  bolo operačným územím Antona D. mesto Revúca a okolité lesy. Pamätníci tvrdia, že vtedy Anton D. na zverenom operačnom území dosahoval v boji proti nepriateľovi významné úspechy.  Potom čo Jano S. zvolil neúspešnú bojovú  taktiku „tankov“ ho na čele družiny vystriedal práve Anton D. a od začiatku tohto roka už bojuje jeho družina aj oficiálne po boku  Robovej. Výsledok ich spolupráce na seba nenechal dlho čakať. Nedávno mohol Robo K. odvážne oznámiť porážku nepriateľa, ktorého pri tom nazval pekne po slovensky „ Korupcia na najvyšších miestach neexistuje!“.  Mnohí sú týmto výrokom prekvapený a bránia sa mu uveriť, pretože bomby nepriateľa na Slovensko stále dopadajú. Neprajníci to môžu prirovnať k situácií ku ktorej došlo v novembri 1940 v Berlíne, kedy nemecký minister zahraničných veci Ribbentrop počas rozhovoru so sovietskym  ministrom zahraničných veci Molotovom konštatoval, že Nemecko s Britániou už vojnu vyhralo a Británia je porazená.  Krátko po tom čo tieto slová vyslovil sa ozvali sirény ohlasujúce útok britských lietadiel a obaja štátnici sa museli skryť do úkrytu. Tam sa Molotov opýtal Ribbentropa, „ak je Británia porazená koho bomby tu dopadajú a prečo sa musíme skrývať?“. Odpovede sa nedočkal.

Tak ako mali občania vtedajšieho Nemecka „radosť“ z toho, že Británia je porazená, tak aj Slováci majú určite veľkú „radosť“ z toho, že korupcia na Slovensku na najvyšších miestach neexistuje.  Ak to vyhlásil práve Robo K., tak to je na betón pravda. A nie je dôležité či tomu veria aj občania.  Bol to tvrdý, ale nakoniec úspešný boj a naši hrdinovia v tomto boji proti nebezpečnému  nepriateľovi s výnimkou  vlastného života neváhali obetovať to, čo si zvykneme u ľudí ceniť najviac: česť, úctu a spoločenský rešpekt.  A to si určite zaslúži aj vojenské povýšenie.

 

 

Teraz najčítanejšie