Viera Dubačová: Akékoľvek prejavy nenávisti a odporu rozbíjam o svoju neoblomnú vieru v človeka
Ako som sa ocitla v Zabudnutom Slovensku, v Spoločnej krajine.
Na začiatku bol príbeh jedného netradičného divadla, ktoré si vybudovalo svoju vlastnú cestu do spoločnosti. Príbeh ľudí, ktorí sú iní. Ľudí so svojim snom nielen sa integrovať, ale dať aj svoj prínos v podobe tolerancie, ušľachtilosti a láskavej múdrosti medzi nás. Akéhosi celoživotného vzdelávania sa k ľudskosti.
S týmito ľuďmi som kráčala po cestách i necestách našej krajiny. Pomaly sme otvárali dvere do trinástych komnát, stavali mosty, búrali bariéry. Akékoľvek prejavy nenávisti a odporu sme rozbíjali o svoju neoblomnú vieru v človeka.
Bola som toho súčasťou a nikdy som neprestala veriť. Zostala som žiť v regióne, ktorý dokážete objať celý od Kráľovej holi po Šiatorskú Bukovinku. Poznám jeho odtiene a rozmanitosti, nespočetné ľudské osudy, prírodné úkazy, ale aj tiene minulosti. A všade žijú ľudia úplne rovnakí, takí ako my, ibaže niektorí žijú v tých miestach, ktoré sú vzdialené od centier väčších miest. Čas pokročil, no v týchto miestach sa akoby zastavil. Nevydarené privatizácie, likvidácia firiem, zlé nastavené podmienky pre malých podnikateľov, zlá infraštruktúra, malé príjmy zamestnancov v štátnych službách a v priemysle, nízka platobná schopnosť, hromadný odchod mladých ľudí z miest a dedín, vysoká nezamestnanosť…
Stovky mladých ľudí vidí denno – denne svojich rodičov, ako sa lopotia, aby zaplatili čoraz väčšie dane, nájomné, potraviny, školné, lístky na dopravu, bez toho, aby mali nádej, že zajtra sa to zlepší. A potom si večer zapnú televízor a pozerajú na veľké prešľapy a kauzy politikov a oligarchov a prokurátorov a sudcov a tie im zoberú akúkoľvek nádej, že sa to zlepší. A ony sa začínajú hnevať a ten hnev narastá. A to je priestor pre falošných vodcov, extrémistov, fašistov, ktorí opäť prinášajú svoje „jednoduché riešenia“. Sú postavené na nenávisti a odpore. A hlúpi politici si myslia, že teraz je v móde nenávisť a v mene svojich vlastných záujmov a preferencií túto nenávisť začnú ešte viac kŕmiť. Akoby nič nepochopili.
Keď ma Andrej Bán a Michal Karako oslovili, aby som sa zapojila do projektu Zabudnuté Slovensko a začala cestovať po ňom s rôznymi odborníkmi, osobnosťami, ľuďmi, čo prežili koncentračné tábory, historikmi, povedala som – áno. A bola som šťastná, že môžem byť súčasťou niečoho tak dobrého a užitočného.
Bola som s nimi v Brezne a Revúcej. Debatovali sme a odpovedali na otázky, dôležité však bolo, že ľudia prišli a mali záujem sa rozprávať. Každé jedno stretnutie rozprúdilo ďalšie a ďalšie diskusie na každej strane. Cestovanie po regiónoch má obrovský zmysel, pretože tým, že za ľuďmi cestujete, im zároveň prejavujete svoj záujem o nich a to je dôležité.
Potrebu spolupatričnosti a solidarity som si uvedomovala už počas predchádzajúcich rokov. Vtedy sa do čela našej VÚC dostal fašista a my sme si začali uvedomovať, akí sme v našom kraji osamelí a odtrhnutí od Bratislavy. Dnes sa situácia zmenila, fašisti sedia v parlamente a zodpovednosť za to nesie každý jeden z nás.
Zabudli sme na vzdelávanie samých seba a našich detí k spoluzodpovednosti, solidarite, k vytváraniu vzťahov nielen k ľuďom, ale aj ku krajine, k životnému prostrediu, k otvorenej ľudskej spoločnosti. Máme tak veľa príkladov z minulosti, na ktorých sme sa mohli poučiť. Veď toľkokrát sme sa spálili a nechali sa oklamať a zotročiť. Naši starí rodičia prežili vojny a tie najhoršie diktatúry.
Práve pri týchto cestách a diskusiách si uvedomujem, ako veľmi sme zanedbali históriu a jej posolstvo a odkaz pre ďalšie generácie. Na druhej strane ale vidím, ako narastá záujem ľudí všetkých vekových kategórií postaviť sa zlu, nedať si zobrať slobodu a pravdu a to ma napĺňa nádejou.
Projekt Zabudnuté Slovensko je toho živým dôkazom. Ďakujem, že môžem byť jeho súčasťou.
Viera Dubačová, divadelná režisérka, občianska aktivistka, poslankyňa NR SR
Občianska iniciatíva Zabudnuté Slovensko je súčasťou projektu Spoločná krajina.