Schizofrénia okolo dňa žien
Čo ženy chcú? Čestnosť, alebo diskriminačnú spoločenskú hru na špeciálny deň?
Je mi sympatický boj proti akejkoľvek diskriminácii, aj ten za zrovnoprávnenie žien. Pôvodná definicia diskriminácie ale hovorí, že diskriminácia = odlišovanie. Napr. tento obrázok sa javí rasistický len tým, ktorí rozlišujú medzi čiernymi a bielymi. A ja nechcem ženy diskriminovať.
Vážim si ženy, tiež si vážim mužov, učiteľky, murárov, matky, gayov a všetkých ľudí (a zvieratá) bez ohľado na nálepku, ktorú im niekto dal. Príde mi neúprimné jeden deň špeciálne vyzdvihovať ľudí s nejakou nálepkou, lebo „by sa to malo“.
Mám chuť zavolať mame a pár ďalším relevantným ženám a zaželať im všetko dobré ku dňu žien. V Lidli rozdávali ženám kvety a vyzeralo to, že to tie baby naozaj teší, veď prečo aj nie? Keď sa nad tým ale hlbšie zamyslím, zisťujem, že by som to robil hlavne z pocitu viny – zo strachu, aby som nebol vystavený hodnoteniu, že som akýsi necitlivý, nevďačný a neviemaký zlý muž, ktorému nezáleží na ženách.
Často od žien počúvam, že to, čo skutočne chcú, je mať pri sebe mužov, ktorí sú priami, čestní, hovoria, čo si myslia a podľa toho aj konajú. Pri takom chlapovi, dokonca aj keď o ňu nemá záujem, vraj žena cíti väčšiu istotu, ako pri slabochovi, ktorý hovorí len to, čo ona chce počuť. Ženy (aj muži) chcú radšej dostať úprimne vynadané, ako neúprimný úsmev.
Mám teda dnes byť za galantného gentlemana a hrať hru: „Všetko najlepšie; Ó, ďakujem, to si nemusel, super, že si si spomenul.“, alebo mám nediskriminovať, priznať, že so ženami ako spoločenskou rolou mi je jedno, lebo s každou ženou, ktorú poznám mám iný (väčšinou pozitívny) vzťah a nevolať – priznať, že som si nespomenul a len som to čítal v novinách?
Byť čestný pre mňa znamená voliť možnosť B a ustáť ten pocit viny. Nútiť sa mať niekoho rád mi bráni mať ju skutočne rád. Radšej občas utrúsim nejakú sexistickú narážku a capnutie po zadku dúfajúc, že to baba pochopí tak, ako to myslím: „Páčiš sa mi, vidím v tebe ženu.“
