Chlapec s plastelínou
Príbeh o tom, aby každé dieťa malo možnosť zachovať sa ako Jožko.
Na výtvarnej som s deťmi pracoval s plastelínou. Deti mali vytvárať pomocou nej postavičky z rozprávok. Počas hodiny ku mne prišiel jeden chlapec a povedal mi, či si môže ísť naplniť vodu do pohára. Vravel som mu, že nie, pretože sa môže niečo stať. Vravel mi, že sa nič nestane. Stalo sa.
Cestou s plným pohárom vody do neho omylom buchol spolužiak a jemu sa tá voda vyliala na plastelínu. Začal plakať úprimným smútkom dieťaťa. Jeho spolužiak začal plakať tiež, pretože sa mu snažil ospravedlniť, že to bolo nechtiac. Nepomáhalo to však. Obidvaja boli veľmi smutní a plakali.
Niesú ešte dostatočne zrelí na to, aby vedeli vyriešiť tieto z nášho pohľadu milé starosti. Ten chlapec, ktorý to spôsobil zrazu prestal plakať a ponúkol sa sám, že dá všetko svoju plastelínu svojmu spolužiakovi. Urobil to takým láskavým spôsobom, že sa ma to dotklo a potešilo to moju ľudskosť čo v sebe nosím. V tom som vstúpil do tejto „drámy“ a začal som sa s Jožkom rozprávať o tom, že aký urobil krásny čin. Neskôr som ho hrdo pochválil pred celou triedou a zopakoval som im, že sa chcel vzdať svojej milovanej plastelíny, pretože mu bolo ľúto ako je z toho jeho kamarát nešťastný.
Jožko nepotreboval študovať na prestížnych univerzitách po svete, aby pochopil princípy života a medziľudských vzťahov. Nehrdí sa dokonca ani titulom kapitán. V jeho srdci stále horí plameň človečiny, ktorú si ja veľmi vážim na ľuďoch. Blížia sa vysvedčenia. Jožko dostane odo mňa zaslúženú jednotku!
Radosť zo života prichádza v obyčajných momentoch. Často riskujeme, že ich prepásneme, ak čakáme na tie výnimočné chvíle. Snažím sa na svet dívať otvorenými očami.
Každý máme aj keď niekedy poriadne hlboko v sebe ukryté prirodzené princípy dobra a cit pre láskavosť
V živote ja to však najmä na našom okolí, v ktorom sa pohybujeme aké charakterové vlastnosti si zoberieme do nášho života. Jožko môže byť šťastný, že má takých rodičov, ktorí ho takto s láskou vychovajú. Ktovie ako by sa zachoval keby sa narodilo to isté dieťa do málo podnetného prostredia. Zachoval by sa rovnako alebo TO NIE MY, TO ONI…
Tá tragédia je v tom, že nie všetky deti sa na Slovensku rodia do prostredia, ktoré im dáva rovnakú šancu na úspech v živote. Podľa výsledkov testovanie žiakov 5.ročníka bola priemerná úspešnosť žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia z matematiky iba 24 % a slovenského jazyka 28 %. Sú to alarmujúce čísla. Domnievam sa, že by mal zasadnúť krízový štáb a riešiť aj to, aby malo každé dieťa možnosť zachovať sa ako Jožko!