V prvom rade – ak sa táto dáma s nádherným hlasom a úžasnou charizmou dostane k tomuto príspevku chcem (neskôr vysvetlím, prečo to nevylučujem), aby vedela že sa nejdem „priživiť“ na jej mene a určite si na jej úkor nechcem zvyšovať čítanosť môjho blogu.

Marikiným fanúšikom som už asi 30 rokov. Tak vedome, lebo vnímala som ju – jej piesne oveľa skôr.

Ak mám rada nejakú populárnu osobnosť tak určite nie kvôli súkromiu, kvôli tomu, ako sa oblieka alebo kvôli tomu, čo o nej popíšu médiá, (Je to tak – pri mne by bulvár rýchlo skrachoval lebo ak niekedy kúpim nejaký časopis tak hlavne vtedy, keď viem že ma čaká dlhé čakanie u lekára), ale kvôli tomu, aké hodnoty po dotyčnom zostávajú. A po Marike tu nepochybne zostali desiatky úžasných piesní.

Áno úžasných, lebo Marika sa nemusí páčiť každému, no každý kto s ňou kedy spolupracoval vám potvrdí, že je to profík, ktorý keď už niečo pustí do sveta musí vedieť, že je to práca odvedená na 120 percent.  

A teraz dôvody prečo si myslím, že jej návrat, aj napriek tisíckam fanúšikov, ktorí ju priam milujú, bude „len“ o jednej piesni.

Zdravotné – človek pred 60tkou, ktorý viac ako polovicu života prežil na vozíku má obrovské zdravotné komplikácie – (nebudem ich tu menovať, tu zo mňa hovorí akási potreba taktu voči samotnej Marike.) Za všetky spomeniem len to, že nikto z nás si nevie predstaviť aké náročné a doslova bolestivé pre jej bránicu spievanie musí byť.

Bariéry – to, čo si chodiaci človek absolútne neuvedomuje je pre človeka na vozíku častokrát neprekonateľná bariéra a to nehovorím len o schodoch, či úzkych verajach dverí cez ktoré sa vozík nemá šancu zmestiť. A teraz si predstavte väčšinu stánkov kultúry, ktoré vznikali v časoch socializmu, kedy ani normy nepamätali na to, že bariéry sú problém.  

Pocit zodpovednosti – ten mala Marika voči publiku odjakživa a veľmi dobre si uvedomuje, že publikum od nej čaká ďaleko viac, než je len priemer.

Psychický tlak verejnosti/médií – to, že sa Marika stiahla z verejného života neznamená, že nie je v obraze. Dovolím si tvrdiť že práve naopak – možno patrí k súčasti jej dňa pri (povedzme) rannej káve pred rehabilitáciou, si prebehnúť noviny – čo sa deje doma a vo svete (No a preto si myslím, že ak Marika sleduje tlač zrejme jej neušiel ani Projekt N), ako ľudia prijímajú to i ono a verím, že ak sa o nej niekde necitlivo píše článok, ktorý je vystavaný na zbierke dohadov a špekulácií verím, že sa to dobre nečíta.

A tak si myslím, že keby sme sa my, ľudia nepotrebovali známym ľuďom „rýpať“ v súkromí, veľmi by sme im tým uľahčili život.  Navyše úplne chápem, že človeka nebaví byť „tovarom“ (ospravedlňujem sa, no inak to nazvať neviem). Veď ako inak má vnímať človek články typu „nič nevieme, nič nemáme potvrdené, ale dáme na obal palcové titulky Marika Gombitová, tá nám číslo predá“. To je, pardon za výraz, empatia jak hovädo.  

V každom pripade Marike prajem, aby jej verejné vystúpenie dopadlo čo najviac k jej spokojnosti. Lebo my, diváci, budeme vďační za každú notu, ktorú nám zaspieva. Tiež jej prajem veľa-veľa zdravia, ktoré je pre každého z nás také prepotrebné a vzácne.

Osobne tento program pozerať nebudem, obávam sa, ako „srdcervúco“ bude spracovaný a tento pristup k ľuďom nie je práve moja šálka kávy.