Krása rímskych výrobkov zo Slovenska (1. časť – prstene)

Alabastrová váza, unikátne sklenené nádoby, strieborný lanx (podnos), terra sigillata, pečatné prstene, kahance, bronzové plastiky, amulety… V nasledujúcej sérii článkov, ktorú som nazval „Krása rímskych výrobkov zo Slovenska“ chcem predstaviť rôzne artefakty, ktoré boli nájdené na území dnešného Slovenska, ale vyrobené na území vtedajšej Rímskej ríše. Články budú primárne založené na vizuálnej stránke, doplnené sprievodnou textovou časťou. V dlhodobejšom časovom horizonte plánujem zmapovať jednotlivé skupiny výrobkov a prvý diel venujem rímskym prsteňom.

Plinius Starší (žil v rokoch 23 až 79) odvodzuje pôvod prsteňa od oslobodenia Prometea, ktorý bol za krádež ohňa pre ľudí potrestaný bohom Diom (Zeus). Ten ho dal prikovať k pohoriu Kaukaz, kde mu orol dennodenne vyďobával pečeň, ktorá mu počas noci dorastala. To sa dialo, až do jeho oslobodenia Herkulesom. Aby však nebol porušený Diov trest prikovania ku skale, Prometeus musel odvtedy na prste nosiť kovový krúžok s kúskom kaukazskej skaly.

V období republiky mohli rímski občania nosiť len železné prstene bez drahokamov. Zlaté prstene sa prepožičiavali napríklad vyslancom na dodanie vierohodnosti, ale po skončení svojej úlohy ich museli vrátiť. Nosenie prsteňov sa značne rozšírilo v 1. storočí pred n. l. a niektorí sa odvážili nosiť aj viac prsteňov naraz, čo dovtedy nebolo zvykom. Obľuba prsteňov pokračovala aj v časoch cisárstva. Vojaci rímskej armády mohli spočiatku nosiť tiež iba železné prstene, nosenie zlatých prsteňov bolo privilégiom dôstojníkov. Až výnos cisára Septima Severa (cisár 193 – 211) z roku 197 dovolil nosiť zlaté prstene všetkým vojakom. Zlaté rímske prstene sa na území Slovenska vyskytujú od prelomu 2. a 3. storočia až do 4. storočia, čo môže súvisieť s prítomnosťou Rimanov na našom území a snahou nakloniť si barbarov formou darov po skončení markomanských (germánsko-sarmatských) vojen v roku 180.

V zbierkach slovenských inštitúcií (múzeá a SAV) je evidovaných vyše 100 rímskych prsteňov. Toto číslo je ale v istom smere zavádzajúce. Neodzrkadľuje počet prsteňov, ktoré sa na našom území našli. Ešte pred vznikom prvej Československej republiky sa vzácne nálezy často dostali napríklad do inštitúcií vo Viedni alebo v Budapešti. Na druhej strane Podunajské múzeum v Komárne má vo svojej zbierke 47 rímskych prsteňov s nejasnými nálezovými okolnosťami. Môžu pochádzať z lokality obce Iža, ale i z Brigetia (dnes Komárom) a jeho okolia, teda z územia dnešného Maďarska. A netreba zabúdať ani na neznáme množstvo rímskych prsteňov nachádzajúcich sa v súkromných zbierkach.

Jednoznačne prevládajúcim kovom, z ktorého sú prstene vyrobené je bronz. Z evidovaných vyše 100 prsteňov je cez 80 bronzových. Ďalšími materiálmi sú striebro, železo a zlato. Počet známych zlatých rímskych prsteňov nájdených a súčasne nachádzajúcich sa na Slovensku je momentálne iba 5 a v nasledujúcich riadkoch sa im budem všetkým venovať v poradí podľa ich objavenia.

V rokoch 1969 až 1980 bola v Cíferi-Páci skúmaná germánska rezidencia s bezprostredným okolím postavená v 4. storočí na okraji staršej osady. Panský dvorec mal približne rozmery 60 x 70 m a bol obohnaný drevenou palisádou. O pohodlnom živote jej majiteľov svedčí hlavná kamenná budova s podlahovým a stenovým vykurovaním a úžitkovou plochou najväčšej sály až 62 m². Niet pochýb o tom, že sídlo bolo postavené v súčinnosti s rímskymi staviteľmi.

Počas výskumnej sezóny 1975 bol objavený masívny zlatý prsteň so vsadenou pečatnou gemou z vrstveného bieločierneho ónyxu. V geme je umiestnený zrkadlový nápis INNOCI so štylizovaným rohom hojnosti s kvetmi. Prsteň sa našiel vo výplni zahĺbenej germánskej chaty. Je možné, že do zásypu zaniknutej chaty sa dostal až sekundárne, pravdepodobne tu bol ukrytý. Interpretácia rohu hojnosti ako symbolu blahobytu, šťastia a plodnosti je jasná. S nápisom to už také jednoznačné nie je. INNOCI môže znamenať meno nositeľa prsteňa (INNOCIUS alebo INNOCENS), ale aj cnosť personifikovanú v mene INNOCENS, teda poctivosť, nezištnosť a nepodplatiteľnosť. Vojenský alebo civilný hodnostár mohol práve týmto „odkazom“ potvrdzovať úradné dokumenty.

Ďalší zlatý prsteň bol objavený 8 rokov po predchádzajúcom v Iži, v polohe Leányvár na mieste bývalého rímskeho kastela. Prvý drevozemný tábor tu bol vybudovaný pravdepodobne po roku 175, teda v krátkej prestávke medzi markomanskými vojnami (166/167 – 180). Tábor stál v predpolí legionárskeho tábora Brigetio. Ešte pred koncom markomanských vojen bol kastel zničený zdrvujúcim útokom Germánov, ale po skončení vojny bol obnovený v impozantnú kamennú pevnosť so zaoblenými rohmi a vnútornými rozmermi 172 x 172 m. Múry o hrúbke až 2 m dosahovali výšku 4 – 5 m. Kastel mal štyri brány a 20 veží. Po opätovnom zániku v polovici 3. storočia bol dvakrát prestavaný. Posledné úpravy boli realizované za vlády cisára Valentiniana I. (cisár 364 – 375), ktorý umrel v neďalekom Brigetiu po hádke počas mierových rokovaní s Kvádmi. V tomto čase násilne zanikol aj samotný tábor.

Prsteň bol nájdený v zásype zemníka (jama na ťažbu hliny) v hĺbke 160 cm. S veľkou pravdepodobnosťou mal pôvodne tiež v mieste očka umiestnenú gemu, obdobne, ako je tomu v prípade prsteňa z Cífera-Páca. Tá bola nahradená zlatým plieškom so slabo zreteľným výjavom oproti sebe stojacích postáv. Predpokladá sa, že ide o scénu skopírovanú z mince a výjav sa interpretuje ako zobrazenie muža (stojaceho vľavo) a ženy (stojacej vpravo), ktorá mu podáva ruku. Podľa iného výkladu môže ísť o cisára, ktorému podáva ruku Fortuna Redux, bohyňa šťastného návratu. Prsteň je datovaný do 3. storočia, v ktorom počas rokov 259, 260 a 270 vtrhli do Panónie kmene Markomanov, Kvádov a Sarmatov. Spojiť vojenské vpády s uložením, resp. stratou prsteňa je síce lákavé, ale bola by to iba špekulácia.

V roku 1987 v záhrade nad Kostolom sv. Mikuláša, stojacom na východnom svahu bratislavského Hradného kopca bol objavený súbor predmetov so širokým datovaním od mladšej doby bronzovej až po 19. resp. 20. storočie. Z doby rímskej pochádza zlatý prsteň s gemou, samostatná gema a zdeformovaný fragment ďalšieho zlatého prsteňa, prípadne aj dva strieborné a jeden zlatý náramok. Z obsahu a štruktúry nájdených artefaktov vyplýva, že ide o sekundárne miesto uloženia. Predovšetkým staršie predmety nemusia pôvodne pochádzať z nášho územia, ale mohli sa tu ocitnúť až v novoveku v rámci obchodu so starožitnosťami.

Objavený zlatý pečatný prsteň je pravdepodobne vyrobený z jedného kusa hrubšieho zlatého plechu s voľne osadenou karneolovou gemou červenej farby. Na geme je vyobrazená postava nahého muža, ktorú ale nie je možné presne identifikovať. Rôznorodé atribúty – veniec na hlave, prilba v pravej ruke a glóbus, resp. kyjak v ľavej ruke sú príliš zmätočné, aby sme jednoznačne povedali, aká postava z rímskej mytológie alebo histórie je na geme zobrazená. Musíme sa uspokojiť s tým, že pripomína vyobrazenia héroov a cisárov.

Zohor, poloha Piesky, predstavuje bohaté archeologické nálezisko začínajúce kultúrami z mladšej doby kamennej a končiace včasným stredovekom. Osídlenie dosiahlo najväčší význam v dobe rímskej. Počas celého trvania v 1. až 4. storočí zohrávalo toto sídlo dôležitú úlohu ako obchodné centrum na Jantárovej ceste. Svedčia o tom aj bohaté germánske kniežacie hroby, z ktorých prvé tri boli objavené v roku 1957 a pochádzajú z druhej polovice 1. storočia. Len 30 až 50 metrov od týchto hrobov bol v roku 2010 objavený ďalší bohatý kniežací hrob datovaný do 2. storočia.

Počas záchranného archeologického výskumu realizovaného v rokoch 1995 a 2008 – 2010 v areáli výstavby skládky bol v roku 2008 objavený zlatý rímsky prsteň s gemou, na ktorej je zobrazený orol s vencom v zobáku stojací medzi štandardami. Výjav predstavuje symbol víťazstva rímskej légie.

Významným náleziskom, ktoré bolo priamo súčasťou Rímskej ríše sú Rusovce, teda poloha, kde v minulosti stál rímsky vojenský kastel a civilná osada Gerulata. Rímska prítomnosť formovala toto územie od druhej polovice 1. storočia až do prelomu 4. a 5. storočia. Tisíce ľudí žijúcich alebo prechádzajúcich cez Gerulatu počas vyše troch storočí jej existencie nám po sebe zanechalo množstvo hmotných pamiatok, vrátane prsteňov.

Zlatý pečatný prsteň s gemou z bieleho ónyxu a vyobrazením kohúta a zajaca bol objavený súkromnou osobou v extraviláne Rusoviec. Vyobrazenia kohúta sú v antickom umení bežné, predstavuje symbol Merkúra a objavuje sa na mozaikách, maľbách i gemách. Zvierací motív (papagáj a lev) je súčasťou aj ďalších dvoch pečatných prsteňov z Rusoviec, čo potvrdzuje jeho obľúbenosť v prostredí severných provincií, ale i za ich hranicami.

Jedným z viacerých zlatých rímskych prsteňov, ktoré sa našli na našom území, ale dnes sú uložené v zahraničí je prsteň, ktorý v roku 1901 kúpilo Magyar Nemzeti Múzeum v Budapešti. Prsteň bol objavený v obci Oborín (okres Michalovce) a nie sú k nemu známe bližšie nálezové okolnosti. Ide o liaty prsteň s rytou výzdobou. Pôvodné očko chýba, ale obruba po jeho vypadnutí je dodatočne stepaná. Prsteň je datovaný do 3. storočia a je na ňom badať ošúchanie spôsobené dlhým používaním.

Z Gerulaty je doteraz známych sedem pohrebísk. Ako prvé bolo v rokoch 1965 až 1969 komplexne preskúmané pohrebisko I so 167 hrobmi. Pohrebisko sa skladá z dvoch časovo samostatných celkov. Žiarové hroby sú datované do 2. storočia (Ia) a kostrové hroby od druhej polovice 3. storočia až do konca 4. storočia (Ib). Z kostrových hrobov pochádza 14 bronzových, strieborných a železných prsteňov, resp. ich zlomkov, z ktorých som do môjho výberu zaradil jediný s nápisom.

Veľký strieborný prsteň s vonkajším priemerom približne 3 cm sa našiel v hrobe (číslo 25) s kostrou dospelého muža. Prsteň sa nenašiel na prste, ale pri hlave. Okrem neho bola v hrobe bronzová spona, železný nožík s kamennou osličkou, džbánok, miska a štyri mince cisára Licinia I. (cisár 308 – 324). Na vonkajšej strane má prsteň nápis U SILVANUM VIATOREM zakončený svastikou (U – nejednoznačné). Nápis je možné vysvetliť niekoľkými spôsobmi, ale za najpravdepodobnejší sa považuje kultový s odkazom na náboženský život vtedajších obyvateľov. Silvanus predstavoval božstvo lesov, ochrancu záhrad a stád dobytka, ktoré vyznávali pôvodní obyvatelia Panónie. Božstvo si udržalo svoje postavenie aj v dobe po začlenení tohto územia do Rímskej ríše. Viator je najskôr meno keltského božstva prispôsobené romanizovanému prostrediu Panónie a dá sa preložiť ako „posol“ alebo „cestovateľ“.

Druhý veľký strieborný prsteň s nápisom a podobných rozmerov sa našiel v polohe Bergl (súčasná poloha Múzea Antická Gerulata). Nápis na prsteni VTERE FELIX IN DEO VINTIO má opäť náboženský kontext, otázkou ale zostáva, či kresťanský, alebo pohanský. Prvý variant v duchu starokresťanskej tradície je „Užívaj šťastne v mene božom, Vintio“, ale druhý variant „Užívaj šťastne v mene boha Vintia“ odkazuje na božstvo Mars Vintius.

V roku 2014 bol v Bratislave-Rusovciach na rímskom pohrebisku III zo 4. storočia objavený bohatý ženský hrob. Žena bola vysoká 155 cm a zomrela vo veku 40 až 49 rokov. Na každej ruke mala dva prstene – jeden strieborný a tri bronzové. Okrem nich sa v hrobe nachádzala minca cisára Maximinusa II. Daia (cisár 309 – 313), náramok zo siedmich uhoľných diskov, dva keramické poháre, džbán a miska, sklenený flakón a železný, značne skorodovaný predmet.

Strieborný prsteň s tyrkysovozelenou sklenenou gemou mala pochovaná žena na prste ľavej ruky. Na geme sú zobrazené egyptské božstvá Serapis (tiež Sarapis) a Isis. Kult Isis sa objavuje v Panónii v centrách pozdĺž Jantárovej cesty už v 1. storočí, kult Serapisa je v Panónii doložený až koncom 2. storočia. Tradícia spájala tieto božstvá s liečením a ochranou pred zlými silami a pretrvala až do obdobia neskorej antiky. Podobizeň Serapisa je umiestnená aj v medailóne na honosnej platničkovej spone z konca 2. storočia nájdenej v polohe rímskeho vojenského tábora v Iži.

Príkladom strieborného prsteňa, ktorý sa našiel u nás, ale dnes sa nachádza v zahraničí (Kunsthistorisches Museum vo Viedni) je prsteň nájdený spolu s ďalšími unikátnymi predmetmi v roku 1855 v Cejkove (okres Trebišov) pri kopaní jamy na zemiaky. Vtedy bol objavený bohatý kniežací hrob, ktorý pravdepodobne patril príslušníčke germánskeho kmeňa Vandalov. Okrem prsteňa boli v hrobe uložené zlaté šperky, bronzové a hlinené nádoby, zlomky vzácneho skleneného pohára (vas diatretum) a ďalšie predmety.

Strieborný prsteň má osadenú ónyxovú gemu s vyrytým sediacim zajacom. Hrob je datovaný na začiatok 4. storočia a prsteň samotný najskôr do storočia predchádzajúceho.

Z množstva bronzových prsteňov som ako zástupcu vybral krásny pečatný prsteň s gemou s vyobrazením papagája sediaceho na štylizovanej vetvičke. Prsteň bol objavený v polohe civilnej osady Gerulata v zásype jamy, ktorá okrem prsteňa obsahovala zlomky bronzových predmetov, fragment kamenného brúsika a početnú keramiku. Tmavočervená gema je vyrobená z polodrahokamu almandínu, čo je minerál zo skupiny granátu. Samotné vyobrazenie papagája nie je v antike výnimočné. Aristoteles (žil 384 – 322 pred n. l.) ho nazýva „indickým vtákom“ a vyzdvihuje jeho schopnosť zapamätať si a opakovať slová. Na základe štýlovej analýzy a nálezov keramiky terra sigillata z tej istej jamy je možné prsteň datovať do prvej polovice 2. storočia.

Jedenásť bližšie prezentovaných prsteňov je len zlomkom z celkového množstva rímskych prsteňov objavených na našom území. Mnohé sú len jednoduchými krúžkami, ale viaceré ďalšie predstavujú skvosty, ktoré by si zaslúžili náležitú pozornosť. Obdobne rozsiahly článok je možné venovať aj samostatne nájdeným gemám, ktorých pôvodnou funkciou mohli byť očká prsteňov.

Za kontrolu článku, odporúčanú literatúru a viaceré cenné rady ďakujem Mgr. Miroslave Daňovej, PhD., ktorá pôsobí na Katedre klasickej archeológie Trnavskej univerzity.

Moje poďakovanie patrí aj Slovenskému národnému múzeu – Archeologickému múzeu, ktoré mi poskytlo dve fotografie zo svojho archívu, pričom fotka bronzového prsteňa bola vyhotovená špeciálne pre potreby tohto článku.

 

Použitá literatúra:

BAZOVSKÝ, Igor – DAŇOVÁ, Miroslava. 2010. Antické pečatné prstene z Bratislavy-Rusoviec. In Zborník Slovenského národného múzea. ISBN 978-80-8060-254-3, 2010, roč. 104, Archeológia 20, s. 75 – 80.

DAŇOVÁ, Miroslava – ČAMBAL, Radoslav – TURČAN, Vladimír. 2010. Súbor predmetov z bratislavského Hradného kopca. In Zborník Slovenského národného múzea. ISBN 978-80-8060-254-3, 2010, roč. 104, Archeológia 20, s. 81 – 88.

ELSCHEK, Kristian. 2011. Kniežací hrob z rímskej doby v Zohore. In Pamiatky a múzeá. ISSN 1335-4353, 2011, roč. 60, č. 3, s. 8 – 13.

HOLČÍK, Š. (zostavovateľ). 1988. Klenoty dávnej minulosti Slovenska. Katalóg expozície. Bratislava-Hrad-Klenotnica. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1988. 131 s.

KENDRALA, Daniel. 2015. Antická Gerulata odhaľuje nové svedectvá. Najvýznamnejšie objavy SAHI v Rusovciach. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 35 – 41.

KOLNÍK, Titus. 1976. Rímska stanica v Cíferi-Páci /výskum 1975/ In Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1975 (AVANS), Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 1976. s. 134 – 140.

KOLNÍK, Titus. 1984. Rímske a germánske umenie na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1984. 316 s.

KOLNÍK, Titus – KREKOVIČ, Eduard – SNOPKO, Ladislav – GERŽOVÁ, Jana – FERUS, Viktor – HEČKOVÁ, Janka. 1993. Doba rímska. In ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana a kolektív: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava : Vydavateľstvo ELÁN, 1993. ISBN 80-85331-07-1, s. 210 – 274.

KOLNÍKOVÁ, Eva – KOLNÍK, Titus – ŠKOVIERA, Daniel – VALACHOVIČ, Pavol. 2011. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2011. 395 s. ISBN 978-80-8119-037-7.

KRASKOVSKÁ, Ľudmila. 1974. Gerulata Rusovce. Rímske pohrebisko I. Bratislava : Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin, 1974. 248 s.

KREKOVIČ, Eduard. 2000. Kniežacie hroby. In Pamiatky a múzeá. ISSN 4335-4353, 2000, roč. 49, č. 3, s. 48 – 51.

KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján. 1984. Šiesta sezóna revízneho výskumu rímskeho kastela v Iži. In Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1983 (AVANS), Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 1984. s. 135 – 141.

KUZMOVÁ, Klára. 2000. Egyptské božstvo Sarapis na spone z Iže. In Pamiatky a múzeá. ISSN 4335-4353, 2000, roč. 49, č. 3, s. 39 – 40.

MIKOVÍNYOVÁ, Miroslava. 2002. Rímske prstene na Slovensku. Nepublikovaná diplomová práca. Trnava : Fakulta humanistiky TU, 2002.

MIKOVÍNYOVÁ-DAŇOVÁ, Miroslava. 2010. Zlatý prsteň z rímskeho kastela v Iži. In KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján (zostavovatelia): Rímsky kastel v Iži. Výskum 1978 – 2008. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 2010, ISBN 978-80-89315-32-1, s. 77 – 79.

NOVOTNÝ, Bohuslav. 1995. Slovom a mečom: Slovensko v rímskej dobe. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1995. 152 s. ISBN 80-7090-330-9.

PETRÁŇ, Zdeněk – FRIDRICHOVSKÝ, Jiří. 2008. Encyklopedie římských císařů a císařoven z pohledu jejich mincí. Praha : Nakladatelství Libri, 2008, dotlač 2014. 365 s. ISBN 978-80-7277-267-4.

PICHLEROVÁ, Magda. 1981. Gerulata Rusovce. Rímske pohrebisko II. Bratislava : Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin, 1981. 432 s.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – DAŇOVÁ, Miroslava – ŠEFAČÁKOVÁ, Alena. 2016. New Finds of Roman Rings from a Rich Grave in Cemetery III, Rusovce-Gerulata. In Studia Hercynia. Journal of the Institute of Classical Archaeology. ISSN 2336-8144, 2016, roč. 20, č. 1, s. 83 – 99.

VALACHOVIČ, Pavol. 2015. Spálené mosty. Posledné rímske akcie na strednom Dunaji v roku 375. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 54 – 58.

VARSIK, Vladimír. 2015. Život v rímskom štýle. Germánske panské sídlo v Cíferi-Páci. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 48 – 53.

ZOHOR (okr. Malacky). Polykultúrne archeologické nálezisko s ťažiskom osídlenia v dobe rímskej. [online]. [cit. 4. 12. 2016]. Dostupné na internete:
http://archeol.sav.sk/docs_vyskumy2008/zohor.pdf

Zdroje obrázkov:

Peter Paul Rubens – Prometheus Bound:
WikiArt. [online]. [cit. 9. 1. 2017]. Dostupné na internete:
https://www.wikiart.org/en/peter-paul-rubens/prometheus-bound

Prstene Cífer-Pác, Oborín, Cejkov:
KOLNÍK, Titus. 1984. Rímske a germánske umenie na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1984. 316 s.

Prsteň Iža-Leányvár:
NOVOTNÝ, Bohuslav. 1995. Slovom a mečom: Slovensko v rímskej dobe. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1995. 152 s. ISBN 80-7090-330-9.

Prsteň Bratislava – Hradný vrch, Bronzový pečatný prsteň Bratislava-Rusovce:
Archív SNM – Archeologického múzea, foto: Mgr. Igor Choma

Prsteň Zohor:
ELSCHEK, Kristian. 2011. Kniežací hrob z rímskej doby v Zohore. In Pamiatky a múzeá. ISSN 1335-4353, 2011, roč. 60, č. 3, s. 8 – 13.

Pečatné prstene, Bratislava-Rusovce:
BAZOVSKÝ, Igor – DAŇOVÁ, Miroslava. 2010. Antické pečatné prstene z Bratislavy-Rusoviec. In Zborník Slovenského národného múzea. ISBN 978-80-8060-254-3, 2010, roč. 104, Archeológia 20, s. 75 – 80.

Prstene Bratislava-Rusovce (Gerulata – pohrebisko Ib), Bratislava-Rusovce (Gerulata – poloha Bergl):
HOLČÍK, Š. (zostavovateľ). 1988. Klenoty dávnej minulosti Slovenska. Katalóg expozície. Bratislava-Hrad-Klenotnica. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1988. 131 s.

Prsteň Bratislava-Rusovce (Gerulata – pohrebisko III):
SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – DAŇOVÁ, Miroslava – ŠEFAČÁKOVÁ, Alena. 2016. New Finds of Roman Rings from a Rich Grave in Cemetery III, Rusovce-Gerulata. In Studia Hercynia. Journal of the Institute of Classical Archaeology. ISSN 2336-8144, 2016, roč. 20, č. 1, s. 83 – 99.