Denník N

Klub bitkárov

Prvé pravidlo je nehovoriť o ňom…

Klub bitkárov – Fight Club – je kniha od Chucka Palahniuka z roku 1996. Je to zároveň rovnomenná filmová adaptácia Davida Finchera s Edwardom Nortonom, Bredom Pittom a Helenou Bonham Carterovou z 1999.

V súčasnosti majú tie veci akýsi kultový charakter. Ktorý v čase, kedy vyšli, určite nikto nepredpokladal. Film ani knihu veľa ľudí nevidelo/nečítalo, lebo si mysleli, že to je presne o tom, čo hovorí názov. Ale Klub bitkárov nie je v podstate o klube bitkárov, ale o ľuďoch, ktorí žijú pohodlný život a nikdy nemuseli čeliť nejakým veľkým, katastrofickým výzvam. Je to o ľuďoch, ktorí sa cítia byť odstrčení, nepotrební, nahraditeľní, prázdni, prekliatí, osamotení. Stratení v každodennej nudnej rutine.

Keď som prvý raz videl film, nevedel som, čo s tým. Čo som to práve videl? Napokon som na to zabudol. Až dokým som potom znova nenatrafil na ten film. Ale to som mal už kúpenú knihu a musím uznať, že ide skutočne o veľký prostredník ukázaný spoločnosti. Alebo to je komédia. A v tomto prípade neviem aký je v tom vlastne rozdiel.

Môže to byť veľká alegória na bežný každodenný život, kde ľudia žijú vo svojej ilúziu, v ktorej nemusia vnímať až príliš očividnú pravdu, že človek musí platiť za to, že žije. Keď sa narodí, keď pracuje, keď zomrie. Keď život strávi splácaním hypotéky, len aby mal kde bývať a ešte byť za to vďačný, lebo to je najlepší mega systém, ktorý kedy bol vymyslený. Kde žijeme z omrviniek z veľkej žranici tam hore a ultimátnym cieľom je dostať sa práve tam. Kde máme všetci ten istý ikeacký nábytok a kde firmy už ani nemusia robiť reklamu, lebo všetci kupujeme aj tak stále to isté. Čo ja viem, je to stále lepšie ako žiť v jaskyni, loviť mamutov, umrieť na chrípku v stredoveku, alebo schovávať sa v zákopoch pri intenzívnom bombardovaní. Beriem radšej katalógový nábytok, ktorého aj tak je strašne veľa ako dobu bez internetu, elektriny, s kráľom v nejakom šialenom feudálnom systéme. Alebo som možno nepochopil pointu. Ak to nejakú má. Ak to zase nie je jeden z tých otvorených viacvýznamových zašifrovaných koncov, ktorý tam autor dal schválne, lebo si myslel, že to zaberie a bude ešte viac psychologické, alebo proste nevedel ako to skončiť, tak tam dal otvorený koniec. Hm. Ale neodkúpim tie anarchistické kecy, typu všetko je zlé, všetko musíme zničiť, všetko musí skolabovať, aby prišla konečne naša malá utópia.

d6f8a5910c2ebb8b93d545c6865bd360

Klub bitkárov je metafora revolty. Anarchie. Veľkej očistnej potopy. Nie je odpoveďou, ale prostriedkom nájsť odpoveď. Prinúti zamyslieť sa. A to je úplne zásadný prvý krok na zrejme nikdy nekončiacej ceste poznania. Zamyslieť sa na sekundu nad tým, že hej, čo sa to tu vlastne deje? Tyler Durden by povedal, že sú to sračky, v ktorých keď sa začneš príliš hrabať, tak ťa úplne pohltia. A práve preto musíš byť v tom až po uši, aby si to zničil. Ale nie, neodkúpim premisu príbehu, že keď vyhodíme banky do vzduchu a vymažeme všetky účty, že z neba zaznie haleluja a vykročíme k lepším krajším zajtrajškom. Veď tento systém napokon neriadia mimozemšťania, aspoň nikto zatiaľ nedokázal opak, ale ľudia.

Vzdávam to, je lepšie čítať sci-fi. Tam to je jasné. Zoberiem to ako to je teraz a predstavím si to o päťdesiat, sto, tisíc rokov. No a väčšinou to nie je zas nijak euforická optimistická budúcnosť. Ale Klub bitkárov nie je sci-fi, je až príliš reálny. Príliš provokatívny.

Alebo možno je to len komédia, vtip na náš život, ktorý síce môže byť v mnohých častiach stereotypný, ale s tým sa dá niečo spraviť. Keby práve teraz na nás padol asteroid veľkosti Texasu, ktorý by sme si všimli na poslednú chvíľu, tak s tým by sme naozaj nič nespravili. Ale s týmto áno. Alebo to všetko bude za pár desaťročí úplne inak, keď sa naplno rozbehne priemyselná automatizácia…

Klub bitkárov je tak trochu čiernym humorom. O živote. O ľuďoch. O ich v podstate zase na druhej strane oprávnených snoch a nárokoch. Nie je podstatou človeka to, že sa nikdy nezastaví? Chce stále viac, ísť stále ďalej. Áno, možno to naozaj je takým čiernym humorom podaná karikatúra človeka, ktorý nemal žiadnu vec v živote, ktorá by ho nejako napĺňala a úplne prepadol stereotypu svojho života až sa zbláznil a potom sa teda diali šialené veci… Určite zaujímavá kniha. Určite zaujímavejšia ako 85%, alebo 90% kníh v povinnom čítaní na stredných školách. No a film? Podľa mňa klasická ukážka filmu z deväťdesiatych rokov. Z času, kedy Hollywood robil to, čo vedel najlepšie. Rozprávať príbeh. To, čím je teraz, si nezaslúži ani komentár..

Takže Klub bitkárov je zaujímavá vec. Kniha, ktorú prečítate za deň a film s hviezdnymi hercami v najlepšej forme. Príjemné osvieženie v každodennom návale bulšitu, ktorý sa valí z internetu a z televízie. Je to kniha znepokojivá a satirická. Temná a vtipná. A svojským zvráteným spôsobom romantická. Niektorí fanúšikovia dokonca vravia, že to celé je o láske. Ja už fakt neviem…

3f32e21ee2dae4ca7a6bdfc9820e1d00

Fight club. Kniha, ktorá vám musí sadnúť. Buď ju nemáte radi od prvého odseku, alebo jej od prvej strany prepadnete. Buď tu máte radi od začiatku, alebo ju po stránke jeden hodíte do koša. Ale tak to je snáď so všetkým.

„Tisíce rokov ľudia osierali planétu a hádzali na ňu bordel a sajrajt a teraz odo mňa dejiny chcú, aby som po všetkých upratoval. Aby som vyplachoval a lisoval všetky plechovky. Aby som zodpovedal za každú kvapku vytečeného motorového oleja.

A musím platiť za jadrový odpad a nádrže s benzínom zakopané v zemi a za toxický sliz na skládke, ktorý tam nahádzali generáciu pred tým, než som sa narodil.

Vtáčikovia a jelene sú hlúpi luxus a všetky ryby by mali plávať bruchom hore.

 Chcel som spáliť Louvre. Monou Lisou by som si utrel riť. Svet je teraz môj.

Svet je môj, môj, a tí starodávni ľudia sú mŕtvi.

To dopoludnie pri raňajkách Tyler vymyslel Projekt zmätok.

Chceli sme jednou ranou oslobodiť svet od dejín.

Raňajkovali sme v dome na Paper Street a Tyler hovorí, predstav si, ako saješ reďkovky a sadíš zemiaky na pätnástom greene opusteného golfového ihriska.

To je cieľom Projektu zmätok, hovoril Tyler, úplné a okamžité zničenie civilizácie. Aby sa Zem zotavila, aby sme zo sveta mohli urobiť niečo lepšie.

Som Joe Žalúdočné-vredy.“

(Klub rváčů, Odeon, 2015)

Zdroj

 

Asimov a ľudská hlúposť?

 

 

Teraz najčítanejšie