Denník N

Uganda – kúsok po kúsku (VIII)

Paroháč
Paroháč

8. časť – Posledné safari

Zobúdzam sa oddýchnutý a plný energie. Našťastie ma počas noci nemátali divoké predstavy o krvilačných horských gorilách. Pralesnou expedíciou voľne inšpirované nočné mory sa mi snáď budú vyhýbať aj v budúcnosti. S potešením a úľavou zisťujem, že  zvýšenú turistickú aktivitu zvládli vcelku obstojne aj moje dve nohy. Ich vstup do časovo neobmedzeného ostrého štrajku by ma po včerajšku vôbec neprekvapil. Predsa len, takejto výdatnej záťaži nie sú vystavené každý deň. Rezká prechádzka cestičkami pripomínajúcimi trať Spartan race im nepochybne musela spôsobiť značný šok.

Keďže som na sebe nevypozoroval žiadnu zjavnú telesnú alebo duševnú ujmu, spokojne usadám k pripraveným raňajkám. Spolu s nimi si vychutnávam aj výhľad na pretrhávajúcu sa hmlu, pomaly miznúcu z korún okolitých stromov. Pred odchodom sa lúčim s Festom. Tento člen tunajšieho personálu a rodený zabávač pripomína Eddie Murphyho hádam ešte viac než samotný americký herec. Aj po rokoch si určite spomeniem na jeho nenapodobiteľný a takmer neustály smiech. Mám však silné podozrenie, že sa k nemu dopracoval systematickým užívaním nejakej omamnej bylinky rastúcej v neďalekom pralese. Po srdečnej rozlúčke opúšťame Bwindi Impenetrable National Park a dávame zbohom jeho ľudským a zvieracím obyvateľom.

kimg_0037u-103
Aj deti vedia pozdraviť

Opatrným tempom pomaličky zliezame navlhnutou cestou späť do rovinatých oblastí. Je nedeľa. V dominantne kresťanskej Ugande to pre väčšinu jej obyvateľov znamená prinajmenšom pár hodinovú pracovnú prestávku. Kostol je miesto, od ktorého návštevy ich v tento deň neodradí ani vysoká nadmorská výška, zložitý terén, zlé počasie či veľká vzdialenosť. Dostať sa doň a potom zase späť im môže pokojne zabrať hoci aj celý deň. Na vlastné oči sa máme možnosť presvedčiť, že túto každotýždennú púť vykonávajú oblečení vo svojom najlepšom a čo možno najpestrejšom sviatočnom odeve.

Počas prejazdu jednou z viacerých dedín učupených na úbočí vysokých kopcov míňame sprievod za sebou kráčajúcich mužov. Jeden z nich nesie na svojich pleciach malú ovečku. Kvôli príznačnej nábožnosti miestnych si chvíľu myslíme, že ide o realisticky stvárnenú procesiu opísanú na stránkach Biblie. Náš sprievodca Ronnie však rýchlo uvádza veci na pravú mieru. Vysvetľuje, že žiadne cirkevné divadlo sa tu nekoná. Pútnikov pripomínajúci chlapi sú v skutočnosti zlodeji kráčajúci na policajnú stanicu. Medzi dobré zvyky tejto časti Ugandy patrí, že človek prichytený pri krádeži prechádza na znak hanby stredom dediny. Jeho ramená vtedy obťažkáva to, čo sa pokúsil ukradnúť. Nešťastník, ktorého sme sledovali, mal podľa mňa vlastne šťastie v nešťastí. Ak by sa miesto ovce ulakomil na kravu, tak by sa teraz potil podstatne viac.

Obohatení o zaujímavé výjavy zo života miestnych ľudí sa po pár hodinách jazdy dostávame do Orlieho hniezda. Toto ubytovacie zariadenie s poeticky znejúcim názvom bude našim prechodným domovom počas poslednej noci na africkom kontinente. Tú strávime v treťom najmenšom národnom parku Ugandy, Lake Mburo National Park. Chránené územie v okolí jazera Mbruo je jedným z dvoch miest, ktoré môžu voľne žijúce ugandské zebry nazývať svojím domovom. Druhým je stovky kilometrov vzdialený Kidepo Valley National Park, plynule sa tiahnuci až na územie rozvráteného Južného Sudánu.

Orlie hniezdo sa týči na samom vrchole menšieho pahorku. Jeho vyvýšená poloha je vskutku geniálna. Stojac na tomto mieste máme pocit, že nám okolitá krajina doslova leží pri nohách. Pri pohľade do údolia sme uchvátení tristošesťdesiat-stupňovým výhľadom na rozsiahle trávnaté pláne obkolesené nevysokými kopcami. Zasnené obdivovanie prírodných krás však zakrátko utína okázalý príchod tropickej búrky. Nemohli sme si nevšimnúť, ako rýchlo sa zmenila farba oblohy nad našimi hlavami. V priebehu pár minút niet po pôvodnej belasej ani stopy. Striedajú ju temne modré, biele a napokon až sivočierne odtiene. Môžu za to zo všetkých svetových strán priťahované mračná, ktoré sa neúnavne preháňajú priamo pred našimi očami. Postupne sa valiace a do seba narážajúce dažďové vlny sprevádza prudký vietor. Jeho intenzitu ešte znásobuje miesto, z ktorého sledujeme celé toto nebeské divadlo.

kimg_0037u-109
Zlovestná modrá
kimg_0037u-113
Keď africké nebo nehýri farbami

Bláznenie počasia tu ale nikdy netrvá príliš dlho. Už sme si na to zvykli, a preto netrpezlivo čakáme, či sa táto pranostika potvrdí aj dnes. Dážď a vietor napokon očakávane končia svoje spoločné predstavenie po približne dvojhodinovom hutnom programe. Neohrozovaní atmosférickými úkazmi nasadáme do áut a vyrážame na safari jazdu k neďalekému jazeru. Hneď na úvod nám udrie do očí veľké množstvo čiernobielych pásikov, ktoré ozvláštňujú farebné spektrum zazelenanej krajiny. Zvesti o zebrách teda skutočne neklamali. Týmto nepárnokopytníkom sa na tomto mieste bezpochyby veľmi páči. Ich početné stáda spásajúce vypučenú trávu sú toho jasným dôkazom.

kimg_0037u-118
Duo

Príjemným dôsledkom rôznorodosti ugandských národných parkov je odlišnosť ich safari, ktoré sú hlavným lákadlom pre zahraničných turistov. Vďaka osobitým prírodným podmienkam nás teda aj na tomto mieste obklopujú jedinečné africké scenérie. Lake Mburo National Park je špecifický tým, že jeho pastviny obrastá väčšie množstvo kríkov, nižších stromov a kadejakého ďalšieho porastu. Vyjazdenými cestičkami kľučkujeme pomedzi hustnúcu vegetáciu a rozličné formácie divokých zvierat. Mnohé z nich sme predchádzajúcich parkoch doteraz nestretli. Napríklad vysoko skackajúce impaly sú ešte prieberčivejšie než dvojfarebné zebry. V Ugande niet iného národného parku či chránenej rezervácie, ktorá by im bola po vôli.

kimg_0037u-126
Bravčové karé s kosťou a klami

Ešte stále za tmy sa pokúšam zaostriť zrak na ciferník mojich hodiniek. Oči ma presviedčajú, že v tomto časovom pásme práve odbilo šesť hodín po polnoci. Je síce skoré ráno, no okrem rýchlej očisty už mám za sebou aj ľahké raňajky. Pre takýto skorý budíček som sa však nerozhodol len tak samoúčelne. Vyžiadal si ho návrh, ktorý nám počas včerajšej večere predostreli naši sprievodcovia. Vďaka kombinácii svetla z prvých slnečných lúčov a pomaly dohasínajúcich faklí teraz vidím, že ním zaujali necelú polovicu našej zostavy. Väčšina ho zrejme nevnímala ako ponuku, ktorá sa nedá odmietnuť a pred novým zážitkom dala prednosť dlhšiemu spánku. Zatiaľ čo budú ostatní spolucestovatelia driemať, my ostatní absolvujeme nie celkom tradičnú formu afrického safari. Po niekoľko minútovej jazde zastavujeme pri jednej zo strážnych brán vymedzujúcich začiatok parku. Otvárame dvere a vystupujeme z našich áut. Ďalej už budeme pokračovať pešo…

kimg_0037u-114
Žeby varovný krik?

Uznávam, prechádzka po africkej divočine nepôsobí na prvý pohľad ako tá najbezpečnejšia kratochvíľa. Človek by čakal, že tento nápad pravdepodobne skrsol v hlave pomútenej nadštandardným množstvom domácej pálenky. Nechať sa v posledný deň zožrať nejakým divým zvieraťom by nebol práve najlepší spôsob zakončenia našej cesty. Podľa strážcov sa však nemáme čoho báť. Posmeľujú nás informáciou, že v tomto národnom parku žije iba jeden posledný lev a vraj ani toho už dlhší čas nikto nevidel. Nasledujeme teda jediného ozbrojenca, ktorý nám bol pridelený a pod jeho velením kráčame bušom za tunajšími zvieratami.

kimg_0037u-134
Nebojácne vpred!

Rozospaté antilopy, zebry a divoké prasatá sa venujú svojim ranným rituálom a okoloidúcich zvedavých belochov si veľmi nevšímajú. Také krotké, že by sa dali aj osedlať, samozrejme, nie sú. Niekoľko metrový polomer, v ktorom ich opatrne okružujeme však pre ne nie je problémom. Po chvíli stretávame skupinu štyroch žeriavov. Lietanie nalačno im asi nerobí dobre. Trasľavou chôdzou si vykračujú na svojich tenkých čiernych nohách a celkom nedbalo nás míňajú. Kvôli nekoordinovaným pohybom to vyzerá, akoby sa vracali podgurážené z nejakého nočného žúru. Od vtáka, ktorého pestré sfarbenie skrášľuje štátnu vlajku Ugandy by som, aspoň v prítomnosti turistov, očakával dôstojnejšie správanie.

kimg_0037u-130
Vo štvorici po opici

Trochu zablatení sa vraciame späť k prebudeným kolegom. Kým oni sú už pobalení, my máme túto nepríjemnú činnosť stále pred sebou. Musíme sa však poponáhľať. Večer odlietajúce lietadlo na oneskorencov rozhodne čakať nebude. Pred nami je vyše dvestopäťdesiat kilometrový presun nevyspytateľnými ugandskými cestami do cieľa v Entebbe. Nesmeruje však priamo na letisko. Cestu nám spestrí ešte zopár očakávaných zastávok.

Teraz najčítanejšie