Denník N

Strach

Ranné zamyslenie nad možnou blízkou budúcnosťou Slovenska.

Ivana Satekova: Hore heil, dole heil.
Ivana Satekova: Hore heil, dole heil.

 

Je šesť hodín ráno. V opačnom rohu kupé sedí sympatické, zamračené Rómske dievča, a ja pri okne čítam český preklad eseje Timothyho Snydera „Him„[On]. A bojím sa.

Mám strach, pretože Snyder píše o niečom, čo sa nás týka – mňa aj jej. Aj vás.

V eseji Snyder píše o jeho prekvapivom víťazstve vo voľbách, ktorému skutočne verili iba jeho prívrženci.
O tom, ako kaviarenskí, konzervatívni intelektuáli poukazovali na jeho rasizmus a konšpirátorské myslenie a robili si srandu z jeho sympatií voči vodcovi autoritárskeho režimu inej, väčšej krajiny.
O tom, ako považovali jeho fanúšikov za hlúpych, ba až neškodne sprostých.
O tom, ako sa všetci jeho myšlienkoví sympatizanti o istej skupine obyvateľstva vyjadrovali nie ako o ľuďoch, ale ako o potkanoch, parazitoch – dehumanizovali ich, teda z nich robili niečo menej ako ľudí – niečo, čo si zaslúži vyhubenie. Väčšina spoločnosti s tým možno nesúhlasila, ale… stačilo mlčať. Zo všetkých robil nepriateľov a tvrdil, že nám prichádzajú škodiť, alebo sa o to nejak snažia a budú snažiť.
O tom, ako spravil nepriateľov dokonca aj zo spisovateľov, učiteľov, charít, organizácií, ktorí chceli pomáhať tým, ktorí to najviac potrebovali. Tvrdil, že ich treba jasne označiť, sledovať a že moc potrebuje mať niekto, kto s nimi narobí poriadok.
O tom, ako nahnal ľuďom strach, pretože veľmi dobre vedel, že keď sa ľudia nechajú strachom ovládnuť, spravia čokoľvek, aby sa zachránili – či už pred reálnymi, alebo vymyslenými nepriateľmi. A strach sa ľahko kŕmi, zväčšuje.
O tom, ako jeho strana síce nevyhrala voľby, ale kvôli veľkej politickej nestabilite a „pasivite“ a správne potiahnutým páčkam sa dostal k moci práve on a čo bolo ďalej sa už dočítame v každej učebnici dejepisu…
Nepripomína vám to niekoho? Niekoho z nášho domáceho prostredia?

Zamyslel som sa nad tým, čo by som spravil, keby sa niečo také stalo tu u nás. Na Slovensku. Alebo čo spravím, ak sa to stane.
Rád sa uisťujem, že by som ostal ochraňovať svojich žiakov. Že by som napísal priateľke, nech ostane v zahraničí, lebo by si ju kvôli tmavej farbe pleti mohli pomýliť. A stal by som sa súčasťou nejakého odboja, že by som ďalej bojoval svoj boj za lepšie vzdelávanie, bojoval proti novým fašistom – ale kto som, aby som mohol toto tvrdiť s istotou? Z toho, čo som sa dočítal viem, sa v takýchto situáciách nikto nespráva tak, ako by to od neho čakali.
A bojím sa, že sa nad týmto vôbec zamýšľam, resp. že mám dôvod.

Bojím sa, pretože od toho nemusíme byť až tak ďaleko. Kotlebovci (švecovci, uhríkovci, magátovci a im podobní) sa netaja tým, že chcú odstraňovať, optimalizovať, ničiť nepriateľov, parazitov, „vlastizradcov“.
Ak by sme voľbu nechali na mladých – na produktoch nášho zanedbaného školstva, zanedbanej občianskej náuky a dejepisu, tak by títo kotlebovci už mohli „optimalizovať“ a všetci fanatici, čo by si chceli streliť do rómskeho suseda, či homosexuálneho učiteľa, či riaditeľky mimovládky, ktorá dostala peniaze od Američanov, by dostali zelenú kartu.

Bojím sa, pretože viem, že väčšina obyvateľstva – tá, ktorá nevolí, tá, ktorá sa tvári, že sa ich tieto veci netýkajú, tá, vďaka ktorej my sme národ holubičí, by nič nespravila a hľadela si svojho. Rovnako ako nič nerobí a hľadí si svojho aj teraz. A rovnako by si hľadeli svojho, keby ich postavia so samopalom strážiť miestnosť v koncentračnom tábore, alebo keby videli za takéhoto režimu vojaka na ulici vraždiť starenku kvôli farbe jej pleti (to nám dosvedčili a stále dosvedčujú experimenty, ktoré robil napr. Zimbardo či Milgram).

Bojím sa, pretože viem, že takmer všetci ľudia, na ktorých mi okrem rodiny a jednej skupinky priateľov najviac záleží, takmer všetci moji kamaráti a priatelia patria spolu s mojou spolucestujúcou a mnohými mojimi žiakmi do skupín, ktoré by boli najviac ohrozené – Rómovia, ľudia bojujúci za lepší život ľudí zo znevýhodnených prostredí, bojovníci proti extrémizmu a xenofóbii, vysokoškolskí učitelia, otvorení homosexuáli, bojovníci sa sociálnu spravodlivosť, …

Obávam sa, že je môj strach čím ďalej, tým viac relevantný.
Nenechávam sa ním ovládnuť, ale nedá sa ignorovať. Mám pocit, že zamýšľaním sa nad týmito možnosťami sa zároveň aj pripravujem na realitu toho, že by sa to mohlo stať. A spoznávam seba samého.

Možno by bolo fajn, keby sa takto zamysleli viacerí. Či už verejne, alebo sami pre seba.
Čo by ste spravili vy ak by sa u nás dostali k moci fašisti? Alebo keď sa to stane?

Text voľne naväzuje na Snyderovu esej, ktorá bola použitá ako jediný zdroj. 

Teraz najčítanejšie

Arnold Kiss

Mal som 16 rokov, keď som si uvedomil, že bez lepšieho školstva bude slovenská spoločnosť vždy v kríze. Venoval som sa medzinárodným vzťahom, ale srdce zvolilo za mňa. Teraz pôsobím na ZŠ v Turni nad Bodvou, kde učím vďaka programu Teach for Slovakia. https://www.facebook.com/Arnold-Kiss-Teach-for-Slovakia-132756383738047/