Cestopis ako vážna literatúra
Nájsť kvalitnú knihu v cestopisnom žánri je v dnešnej produkcii, kedy píše o cestách každý, kto na chvíľu vystrčil nos spoza prahu svojho domova, nie je naozaj jednoduché. Dobré cestopisy, ktoré nie sú len opisom výšky pyramíd v Gize, často prípadne s fotografiou autora samotného na ich základni, či sú len záznamom akéhosi prežitého „mysticizmu Maču Pikču“ (aj také som už zachytil), je potrebné v tej záplave braku doslova hľadať. Profesor biológie a filozofie prírodných vied Karlovej univerzity Stanislav Komárek, je dobre známy svojimi knihami o biológii s presahom do kultúry, sociológie či spoločnosti (Příroda a kultura, svět jevů a svět interpretací, Ochlupení bližní. Zvířata v kulturních kontextech, Muž jako evoluční inovace? a ďalšie), v ktorých často politicky nekorektným jazykom poukazuje a interpetuje rôzne problematické javy okolo nás. Vo svojej najnovšej knihe však prichádza s novou zbierkou cestopisných esejí, v ktorých čitateľovi ponúka intelektuálne relatívne náročné a rozhodne nie jednoduché pohľady na navštívené miesta zemegule.
Stanislav Komárek je okrem toho, že sám veľa píše aj neúnavný čitateľ, čo sa plne prejavuje aj v jeho cestopisných esejach, v ktorých okrem osobných dojmov, pocitov a pozorovaní čitateľ nájde mnoho odkazov na ďalšie zdroje a informácie, autorom intepretované v neskutočných či nečakaných súvislostiach. Už v úvode sa síce autor vyznáva, že „cestování bylo mou nejvetší vášní“ (kniha nadväzuje na podobné zborníky esejí Zápisky z Okcidentu a Zápisky z Orientu z roku 2008) ale dodáva, že po návšteve Madagaskaru si uvedomil, že to bola jeho posledná tropická cesta s batohom. Vetou „Někteří lidé musejí spatřit Kalahari na to, aby si uvědomili jak zaujímavo je za humny.“ dospieva k podobnému poznaniu mnohých, ktorí mali šancu precestovať svet vnímavo a s citom.
Do tejto zbierky esejí zaradil autor aj staršie spomienkové texty na putovania z rokov 1979 až 1988 (napríklad Kaukaz, Macedónsko, Alžírsko, Sýria či niektoré oblasti vtedajšieho Sovietskeho zväzu), podstatnú časť knihy však tvoria eseje z ciest od roku 2008 (Mongolsko) po rok 2014 (Turkestán). Okrem už spomenutých miest, čitateľ nasaje autorské pohľady zo Španielska (v suverénne najkratšej eseji v knihe), Azorských ostrovov, Egypta, Amazónie, Austrálie a Nového Zélandu, Barmy, Krymu, Madagaskaru, Cejlónu, Gruzínska a Arménska. Vo väčšine esejí autor nezaprie vzdelanie biológa a takmer vždy sa stretneme so zaujímavými opismi charakteristických rastlín a živočíchov, vždy v historických či kultúrnych konotáciách (čo sa je, čo sa pije, čo sa pestuje, čo kde bolo domestikované), každý z textov ale má aj historickú, religióznu či politickú zložku. Nie vždy je autor úplne vecne presný (napríklad azorský netopier Nyctalus azoreum nelieta len cez deň, ako tvrdí v texte o tomto zvláštnom súostroví), vo väčšine prípadov je však rozsah záberu autora udivujúci. Napríklad ma potešilo, že napriek bohatej oslavnej sekundárnej literatúre hodnotí úlohu nášho Mórica Beňovského na Madagaskare veľmi triezvo a realisticky: nebol to nik iný ako dobrodružný otrokár. Vždy sa snaží postihnúť nejaký moment či charakteristickú črtu obyvateľov navštívených zemí, často v odpozorovaných detailoch. Napríklad u Mongolov „nikdo nemá žádnou osobní „diskrétní zónu“, je zde úplná absence soukromí“. Mnohé vhľady sú naozaj prekvapivé, napríklad stojí za zmienku opis drsnosti pôvodného lámaizmu či spôsob likvidácie austrálskych aborigíncov; to ostatné stojí naozaj za uvedomelé vstrebanie najmä v súvislosti s dneškom, kedy si musíme uvedomiť, že z tlupy kriminálnikov-zakladateľov vznikol v Austrálii prosperujúci multikultúrne fungujúci štát (Komárek píše, že dnes sa tam každý chce ženiť a vydávať s pôvodnými obyvateľmi, len nedávno ledva trpenými). Reálie niektorých ďalších lokalít vyznievajú až absurdne. Napríklad napadlo by vám, že na súostrovie uprostred Atlantiku odkiaľ na „New Foundland už není relativně daleko“, tečie neskutočný objem prostriedkov z európskych štrukturálnych fondov? Koľko Európanov za život aspoň raz využije novú diaľnicu na ostrove Flores? Až skľučujúci je opis reálnej politickej situácie v Barme, kde si regióny v podstate žijú v akoby samostatných štátikoch ópiových kartelov na úkor chudoby obyvateľov. Osobne boli pre mňa smutné obrazy zo Sýrie a Krymu (z autorových návštev v rokoch 1988 respektíve 2010), teda oblastí, kde som sám cestoval pred konfliktmi a kde sa už asi znovu tak skoro nepozriem. A keď sa to predsa len niekedy podarí, tak citadelu v Aleppo už určite neuvidím či Tatárov na Kryme nestretnem.
Na viacerých miestach autor reflektuje zanikajúcu autenticitu lokalít alebo rôzne negatívne trendy, turistické, politické alebo environmentálne. V Egypte je „těžko si představit rozsah turistického provozu: u chrámu v Karnaku stálo ne méně než tisíc autobusů, jeho obrovská náměstí byla zcela plná lidí, z jejichž masy čněly obrovské sloupy a pylony jako z moře.“, podobne skľučujúci je opis koncentrácie amazonských šamanov v okolí veľkých miest, lebo turisti priamo do džungle aj tak nezavítajú, no šamana a ayahuasku si užiť treba. Samotný opis starého Egypta ma naopak potešil, mám z tohto obdobia rešpekt a autorovi sa podarilo na malej ploche pekne zhustene interpretovať podstatu tejto dávno zabudnutej doby. Mimochodom, Komárkova vlastnosť všetko nejako zosúvisievať zažiarila aj tu. Záhrobný svet Staroegypťanov (reprezentovaný múmiami a hrobkami, do ktorých si ľudia dávali všetko, čo budú potrebovať na onom svete včítane mufikovaných domácich miláčikov, mačiek, psov, ibisov či papagájov) považuje za predobraz viery v posmrtný život v kresťanstve kam došla cez židovstvo (aj keď Židia pokračovanie života pôvodne videli len „ve svých dětech“). Aj v tejto knihe rozvíja svoju tézu o pomýlenom používaní ideologických slov a definícií. Napríklad klišé, že Čína je stále „komunistická“ v realite neobstojí rovnako ako tvrdenie, že západ (teda USA a západná Európa) je „kapitalistická“. Podľa Komárka sa tieto charakteristiky vymenili a ak sa pozrieme na naozaj štedré sociálne systémy Európskej únie, tak tvrdenie, že je skôr „socialistická“ sa blíži pravde viac ak tradičný kapitálový náhľad. Autorovi vyčítam v podstate len jeden nedostatok. Je známe, že časti svojich textov recykluje a používa v rôznych kombináciách a iných knihách a zbierkach. Ani tu sa tomuto „nešvaru“ nevyhol napríklad v kapitole o Číne, z ktorej sa podstatná časť myšlienok nachádza aj v inej jeho aktuálnej knihe „Evropa na rozcestí“ (v eseji Čínská výzva). Zaujímavá je aj úvaha z kapitoly „Výchova Madagaskarem“, v ktorej Komárek rozvíja myšlienku výmeny detí z ostrova a dajme tomu z Francúzska. Komu by viac tá výmena prospela? Francúzskemu chlapčekovi, ktorý by sa naučil žiť na dedine a s kamošmi by prišiel na to, ako sa zabije sliepka alebo nejakej dievčine, ktoré by sa v Paríži aj tak na bulvároch či v technológiách stratilo. Z obdobného súdku je opis boľševického hýbania s jazykom v Tadžikistane, kde po stalinskom zásahu sa najprv musel opustiť zápis vo fársí a prejsť cez krátku epizódu latinky do špeciálnej azbuky. Pri poslednej návšteve Tadžikistanu som si všimol, že na niektoré hrdelné hlásky jazyka museli dokonca zaviesť špeciálne znaky azbuky v ruštine neznáme. Kniha končí krátkou esejou o Turkmenistane, kde sa takmer vôbec nejazdí a v súčasnosti ide o jednu z najizolovanejších krajín sveta.
Čo dodať na záver. V knihe nie je jediná fotografia a tak sa celkom dobre vymyká definícii cestopisu. Nie však definícii mojej, za dobrý cestopis osobne považujem napríklad aj Werichove Italské prázdniny, kde tiež nie je fotka ale dôležitý je práve ten text. Komárkova kniha práve taká je, veľmi čítavá, autor je „psavec“ aby som použil to najvhodnejšie české slovo, píše mu to ľahkým aj keď miestami náročným intelektuálnym jazykom. Knihu odporúčam aj nemilovníkom „cestopisov“, nie je to suché cestopisné čítanie ale v podstate vážna esejistika. Podľa mňa zároveň naplnila cieľ, ktorý autor definoval sám v úvode týmito vetami: „Vždycky jsem se po návratu snažil (v době, která hýří tisíci exotických fotografických obrazů) zachytit cizí změ do bytostně jiného média, do slov. Proměnili se ve stopy na papíru. Laskavý čtenář ať posoudí, do jaké míry se to povedlo. Snad se jeden uprášený exemplářík této knihy uchová dost dlouho, aby se stal pomocným pramenem pro poznání prošlých dob…“
Stanislav Komárek: Země spatřené.
Vydalo vydavateľstvo Academia v Prahe v samostatnej edícii „Spisy Stanislava Komárka“ v roku 2016.
