Selektívna sloboda, Sulík a predposledný križiak

Príznačný význam mala sloboda vo feudalizme. Pre šľachtu i cirkev sa sloboda (libertas) stávala prostriedkom pre dosahovanie svojho výnimočného postavenia v kontraste s inými vrstvami. Šľachtic tak mal na rozdiel od iných slobodu neplatiť dane, alebo nebojovať v zahraničí. Cirkev sa slobodou tiež rada oháňala, najmä keď sa usilovala získať nezávislosť od svetskej moci. Je poučné, že sloboda cirkvi (libertas ecclesiae) napokon viedla k súboju o moc medzi pápežstvom a cisárstvom o moc, a hlavne o ovládnutie toho druhého.

Vo svete, ktoré vychádzalo prevažne z negatívneho chápania slobody (sloboda od cisára, sloboda od daní, sloboda od vojenskej povinnosti), a ktorá mala povahu privilégia, sa väčšina obyvateľstva nutne dostala do neslobodného postavenia. Moderný liberalizmus 19. storočia sa preto rôzne typy slobôd snažil udeliť skutočne všetkým. Tu niekde nachádzame presvedčenie, že sloboda je uplatniteľná len vtedy, ak je sprevádzaná aj s rovnosťou (a s bratstvom). Tieto heslá francúzskej revolúcie, toľko nenávidené „posledným Križiakom“ Milanom Krajniakom naposledy nepriamo spochybnil aj náš najslávnejší europoslanec a skoropremiér Richard Sulík.

Liberáli 19. storočia (ani náhodou nie ľavičiari a marxisti) však na princípe rovnosti stavali. Predpokladali totiž, že práve rovnosť (v právach a pred zákonom) umožní spolu so slobodou všeobecné blaho pre všetkých. Nový kapitalistický poriadok vybudovaný na pozostatkoch stavovských kást však až k takému blahobytu neviedol, aspoň nie u všetkých. V rôznych kapitalistických krajinách v rôznych častiach sveta to boli chudobnejšie vrstvy, ktoré z nárastu produktivity a prosperity vyťažili relatívne najmenej, čo viedlo – ako dnes už vieme – k rozširovaniu majetkových a príjmových rozdielov. Sociálny status sa podobne ako vo feudalizme v podstate dedil, poriadok však konzervovalo presvedčenie, že „každý“ predsa môže zbohatnúť.

Liberalizmus 19. storočia však získal ešte jednu zaujímavú črtu. Na mnohých miestach sa totiž snúbil s nacionalizmom. Nemusí nás to až tak prekvapovať, ak uvážime, že snaha o rovnosť pre všetkých v národnom spoločenstve je konformná s heslami Veľkej francúzskej revolúcie a s myšlienkou slobody. Naopak, vtedajšie konzervatívne kruhy boli nenacionalistické. Práve preto, že chceli zachovať status quo privilegovaným vrstvám, odmietali myšlienku, že príslušníkom národa sú aj poddaní.

Konzervatívne prúdy si tak osvojili nacionalizmus až vtedy, keď boli nové liberálne poriadky nezvratné. Tento konzervatívny nacionalizmus však bol typický uzavretosťou, „právami len pre svojich“. Súradnice ideológií boli ako stvorené pre svet Andreja Hlinku a neskôr Jozefa Tisa. Národnostný zápas stratil nádych boja za slobodu pre všetkých a získal charakter zápasu pre seba (Cudzie nechceme, svoje si nedáme; Slovensko Slovákom; Češi peši do Prahy, atď.). V tomto zaujímavom zápase je však ťažké kresliť deliace čiary. Boli to totiž na strane druhej pápežské encykliky, ktoré svojou troškou prispeli k zápasu o sociálne práva. Ich opatrné, v podstate redukcionistické formulácie, by dnes zrejme oslovili aj našich SaSkárov. Avšak treba oceniť myšlienku, že negatívna sloboda (sloboda od niečoho) jednoducho nestačí, pretože kapitalistický systém neprináša všetkým rovnaké možnosti realizovať svoje schopnosti, a teda vo svojej čistej „bezprívlastkovej“ podobe nie je spravodlivý.

Tu niekde prichádza na svetlo sveta pozitívna sloboda (sloboda k niečomu). Rozdiel medzi oboma chápaniami je veľký, je to totiž nielen sloboda v tom zmysle, že mi „štát (kráľ, cisár) dá pokoj“, ale je to záväzok spoločnosti (štátu) niečo v prospech nás všetkých jednotlivcov spraviť. Napr. umožniť dostupné a bezplatné vzdelanie, ktoré (čiastočne) vyrovnáva rozdiely vznikajúce nerovnosťou.

Čo teda povedať na slová Richarda Sulíka, ktorý už vraj nie je európskym liberálom, pretože sa chce vymedziť od rovnosti, chce suverenitu národných štátov, je „proti migrantom“ (Sulík by si mal po sebe svoje texty viac čítať), či „pomoc“ Grécku pokladá za rovnostárstvo?

Je to samozrejme číry populizmus. Sulík sa ako nacionalista výraznejšie prejavil v roku 2011 v zápase o Euroval, ktorý je síce svojou podstatou príbuzný Medzinárodnému menovému fondu, ten sa však nestal terčom kritiky našej saskárskej blogosféry. Tudiž odmietnutie Eurovalu a tiché akceptovanie MMF je len prejavom euroskepticizmu a nacionalizmu, a nie je to zásadový prístup. (Tu dodajme, že s kritikou Eurovalu – a aj MMF – sa stotožňujem aj ja, avšak z úplne iných príčin ako Sulík.) Všimnime si tiež, že v akomkoľvek probléme súčasnej Európskej únie vidí Sulík ako najlepšie riešenie niekoho odniekam vylúčiť (najlepšie Grécko z eurozóny i zo Schengenu, či už kvôli dlhom alebo migrantom). Sulík nikdy nehľadí na možné spoločné riešenia, ale vždy na riešenia čisto nacionalistické. Sulík sa tak stal hlásateľom slobody len pre svoje spoločenstvo a sloboda iných ho v podstate nezaujíma.

V úvode tohto textu sme zároveň spomenuli aj pojem slobody vo vyjadreniach Adolfa Hitlera. Pripomeňme, že jeho fašizujúce poňatie slobody bolo výlučne redukcionistické (od Versaillského systému, od Židov, atď.), a jeho adresátom bolo vlastné národné súručenstvo. Sloboda Nemcom znamenala smrť ostatným. Rovnako si spomeňme na šľachtu a cirkev, ktorí si svojou slobodou snažili uplatniť nadvládu nad inými, a to najmä príkrym odmietaním rovnosti. Nie je teda sloboda ako sloboda.

Je teda Sulík skutočne trapnučký fašista, ako napísal Mišo Havran? Odpoveď na túto otázku nie je jednoznačná. Pravdou však je, že Sulíkov politický jazyk už nie je len poznačený iba libertariánskym ekonomickým extrémizmom v podobe návrhu Odvodového bonusu ako regresívneho zdanenia obyvateľstva. Skúsme zacitovať jeho kritiku európskych liberálov: „…dnešným liberálom nejde o viac slobody pre niekoho, ale o zrovnoprávnenie všetkých a všetkého.“ Sulík sa týmto výrokom priznal, že liberálom v skutočnosti nikdy nebol, že nechápe rozpor slobody bez rovnosti a bratstva. Sulík nechce slobodu pre „všetkých“, ale len pre „niekoho“. Pre koho vlastne? Pre Slovákov? Pre niektorých Slovákov? Pre tých šikovných Slovákov?

Sulík sa týmto stal súpútnikom Krajniaka v boji proti osvietenstvu a liberalizmu; v boji za slobodu len pre niektorých. Je to poňatie slobody nadväzujúce na temnejšie tradície európskej histórie. Posledný križiak už nie je sám.