Súčasné umenie ako produkt postmoderny

Francúzky filozof a sociológ Gilles Lipovetsky vo svojom diele Éra prázdnoty (1983) hodnotí súčasnú postmodernistickú spoločnosť ako humánne personalizovanú a psychologizovanú s prevládajúcim hedonisticko – individualistickým postojom rešpektujúcim osobnú slobodu cez ľahostajnú apatiu.

Dobu založenú na kultu prirodzenosti, kultu spontánnosti, srdečnosti, humoru, plnú neustálych výkyvov v súkromnom živote, vo viere i v životnom poslaní. Dobu v procese destabilizácie osobnosti, ktorá sa paradoxne prejavuje snahou individulené a vyvoláva len chvíľkový úsmev, originálnosť stratila svoju provokatívnosť a zostala len celoplošne rozšírená personalizácia. Personalizovaná spoločnosť ako roztrieštenosť spoločnosti na indivídua nezosúladené spoločnou víziou či cieľmi avšak apaticky a beznázorovo rešpektujúcich každú výstrednosť, inakosť či odlišnosť.

Tento opis charakteru doby je úchvatný a výstižný, ale stráca sa v ňom jedna skupina ľudí ,alebo povedané sa rozplýva či zaniká v prebujnelej rôznorodosti – a to umelci ako skupina ľudí, ktorí tvorili v dobe pred nami avandgardu a výkričník všetkého . Umelci ako charakterovo jedinečná a správaním od spoločnosti vymedzená skupina.

Čím to je, sa dá ľahko uvedomiť, keď si všimneme opis súčasného postmodernistického človeka : Akými rysmi sa prejavuje súčasný postmoderný človek podľa G.Lipovetského?

Okrem hlavnej črty, ktorou je hedonizmus, narcisizmus, psychologizmus a nový štýl apatie, je to človek hľadajúci svoju identitu, poukazujúci na historické regionálne korene, ale bez väčšieho zájmu o históriu i budúcnosť, zato však s väčším citom ĺutujúcim všetko, čo bolo nenapraviteľne zničené. Človek zvodný, sexy, príťažlivý, všetkých chápajúci a rešpektujúci všetko a všetkých názor a to všetko s nedbalou eleganciou , a tým všetkým pôsobiaci, len tak mimochodom, neplánovane, akoby vychádzajúce zo svojej idividuality a verejne prejavenej personálnej slobody. Človek zvrchovaný , permisívne vychovaný i vychovávajúci svoje deti, ak práve nepovažuje svoj sebanaplňujúci vzťah za „child free “, človek informovaný a túžiaci po informáciách a neustále ukazujúci prehľad nepodstatných vedomostí – blastu publikovaných správ, informácií o javoch, veciach, produktoch; človek slobodný, ktorý obozretne spravuje svoj vlastný život, venuje sa svojmu zdraviu a to fyzickému i duševnému, dbá na bezpečnosť a ukazuje svoju uvedomelosť, svoju solidaritu so všetkým živým, s celým životným prostredím, s celou planétou.

Opisom človeka dnešnej doby ako : narcisticky-apatického, hedonisticky-psychologizovaného, labilného a empaticky cítiaceho, informovane – uvedomelého s oslabenou vôľou a veľkou toleranciou pre všetko odlišné sa dostávame do prelínania opisu modernistického umelca a človeka súčasného postmodernistického.

Vskutku, čo z opisu umelcov moderny neplatí na charakterizovanie človeka postmoderny?

G.Lipovetsky potvrdzuje : „Došlo k transformaci veřejnosti spočívající v tom, že hédonismus, který byl na přelomu století výsadou omezeného počtu umělců zaměřených proti měšťáctví, se vlivem masové spotřeby stal ústřední hodnotou naší kultury.“

Paralely sú viac než zrejmé a analógie zjavné. Hedonizmus prejavovaný v užívaní si okamžitého blaha, bohémstvo vo voľnosti prejavu, radosti z užívania si vecí, ktoré mi neprislúchajú a na ktoré ani nemám, ale doba dostupných úverov mi to umožňuje, neustále prezentovaná sloboda, sloboda vo vyjadrovaní, výbere hodnôt, sloboda v možnostiach realizácie, dostupnosti splnenia túžob na každom kroku, obrovská miera voľby výberu, sloboda sexu , manželstva, partnerstva, prezentovanie lásky ako najvyššej hodnoty- už to nie sú len umelci, ktorí žijú vo voľnom zväzku – dnes sa takmer každé druhé dieťa rodí nezosobášeným dvojiciam( Podľa TASR sa na Slovensku roku 2014 narodilo mimo manželstva 40% detí.) Už to nie je zodpovednosť, čestnosť, pravdovravnosť a tradičné hodnoty – je to šarmantnosť, charizma, zmysel pre humor, krása . Dnes sú ľudia posadnutí po kráse, estetike a snahou dobre a mlado vyzerať aby spĺňali kritéria uznávané spoločnosťou.

Je to ako túžba umelcov po dokonalom zobrazení, po dokonalom obraze, túžba vizuálne vyjadriť svoje subjektívne videnie, túžba očariť obrazom. Starostlivo pripravený a upravený outfit prezentovať ako prirodzenosť a nedbalosť, túžba po uznaní, túžba po hraní sa, túžba napĺňať svoje sny, túžba vracať sa nezáväzne do detstva. Snaha o sebarealizáciu a prejavy jedinečnosti a svojskosti. „ Je zrejmé že postmodernizmus je spontánnou reakciou na vývojovú uniformitu modernej civilizácie .“

Čo môže dnes umelec robiť, aby vynikal od bežného postmodenistického, narcistického, hedonistického človeka? Žiť sám pre seba a žiť svoj sen ? Žiť pre vlastné sebavyjadrenie ?

To dnes doba umožňuje prakticky každému. Desiatky či stovky realizačných krúžkov alebo priateľských klubov: fotografovanie, maľovanie, hranie sa na indiánov, rôzne mýtické postavy, čarodejníkov, vojakov, športy na všetky spôsoby, hazardovanie s odvahou, cesty za umením, dobrodružstvá objavovania atď. Bude sa dnes niekto čudovať, že sa venujete svojmu hobby ? Bude to snáď brané ako egoizmus, nevhodnosť či stretne sa to s neporozumením? Nie, je to dokonca odporúčané ako psycho-hygiena a prijímané verejnosťou ako bežný jav. Už nikto nie za čudáka, už nie sú podivínski umelci- všetko je uznávané ako rozmanitosť – diverzita doby, požadovaná modernosť, tolerancia. Ale tolerancia nie z presvedčenia, skôr je to ako poznamenal Nietche, neschopnosť povedať áno, či nie. Neschopnosť vyjadriť sa; neschopnosť povedať svoj názor, aby názor nebol hodnotený ako netolerantný či potierajúci slobodu. Lipoveský pokračuje hodnotením :„Dnes ztratila avantgarda svou provokativnost, mezi novátorskými umělci a veřejností už není takové napětí, protože už nikdo nehájí řád a tradici. Kulturní masa rnodernistickou revoltu institucionalizovala. „V umělecké oblasti je jen málo těch, kdo se staví proti naprosté svobodě, proti neomezenosti experimentů, proti bezuzdné vnímavosti, proti nadvládě instinktu nad řádem, proti představivosti odmítající rozumovou kritiku.“ , jako konec rozporu mezi hodnotami uznávanými v umělecké oblasti a v každodenním životě.“

Dnes už nie je pri vizuálnom diele oceňované jeho vizuálne stvárnenie, použitý materiál, kombinácie farieb, kvalita vypracovania, – ale nápad, svojráznosť, nekomformnosť, pútajúca myšlienka schopnosť šokovať až agresívnosť. Nápad je všetko a samozrejme schopnosť obhájiť jeho hocijaké stvárnenie. Všetko ale márne- po období avantgardy už nemôže nič prekvapiť. Umenie už nevyvoláva škandály – podľa sociológa G.Lipovetského – viac vyvoláva komickosť a tým stráca svoju transcendentnosť ako vlastnú hodnotu. Umenie sa prestalo tváriť vážne, opustilo klasické hodnoty ako krásu, posvätnosť a remeselnosť, je posadnuté inováciami a popiera samo seba ako niečo vznešené.

V súčasnej dobe sa rozšírila móda v fine art umení : vznikajú obrazy, ktorých základom sú staré fotografie, ateliérové portréty neznámych ľudí, čiernobiele svadobné fotky, storočné historické fotky generálov, štátnikov i obyčajných ľudí , čierno-biele fotky z novín, či reklamné historické propagačné snímky. (duo Mirror-noir, János Huzti, , František Demeter ) Diela sú veľkoplošné – nechýba rozmer nad
1-2 metre a sú premaľovávané, rozmazávané alebo počarbané tváre, dotvárané geometrickými vzormi, postriekané farebnými machuľami, či prepísané písmenami. Písmená na obrazoch sú častejšie bez zmyslu, nič nehovoriace posolstvá, iba pekné alebo výrazne expresívne slová, niekedy aj bez čitateľnosti, len ako pocta kaligrafii, či posadnutosti písania.

Niet sa čo čudovať, lebo v dobe, keď niektoré diela bez slovného opisu nemajú cenu. Keď k pochopeniu diela potrebuje konzument umenia popis zobrazenej myšlienky a nič nehovoriaca veľká počarbaná plocha nevzbudzujúca emócie sa nezaobíde bez opisu umelcovho chápania postoja k svetu a k téme, aby nadobudla nejakú určitejšiu hodnotu vo vnímateľovi. Tu jasne prevyšuje písmo ako symbol hodnoty diela viac než použité materiály a dielo o sebe. Tiež množstvo obrazy, ktoré sú nedokončené, časti majú prázdne, či nedomaľované plochy ako výzva hypperraealizmu, ktorý je tak dokonalý až pôsobí neskutočne. Už sú dávno preč časy, keď každý umelec bol známy svojou technikou a tú mal celoživotne prepracovanú a neustále zlepšovanú – svoj štýl posadnutou snahou o dokonalosť priviedol až k takmer úplnej dokonalosti a na hranicu historických možností. Dnes robí umelec ako začiatok svojej kariéry najprv inštalácie, ktoré vášnivo opisuje ako svoje sebavyjadrenie a vyjadrenie svojho videnia, potom s entuziazmom robí happeningy , ktorá takisto s nadšením opisuje, kým znova skončí pri konceptuálnom materiálovo nenáročnom umení a príležitostnej maľbe. Súčasný konceptuálny umelec sa tvári sa ako všestranný umelec, ktorý už všetko povedal a preto nemusí nič dotiahnuť do konca. Tvrdí, že myšlienka, koncept je hlavné a iba priviesť ľudí k tomu, aby si každý niečo z diela vzal pre seba a pochopil to po svojom je silnejšie než intencia zámeru. Potenciálne možnosti sú rovnocenné s projektami akýchkoľvek rozmerov a významov.

Isteže, nebudeme takí nároční, aby sme porovnávali dnešných umelcov, napr. s takým Edwardom Munchom (1864- 1944), ktorý za svojho života vytvoril 1 000 malieb, vyše 15 000 kresieb a grafík a 4 500 plastik, takže plne nimi zapratal 2 poschodia svojho domu, ale vyžadovať aby nekritické sebavedomie umelca, bolo aspoň čiastočne podoprené výsledkami ako aj relevantnou kvalitatívnou, tak aj kvantitatívnou hodnotou, je dosť logické. Nemožno povedať, že je to chyba umeleckej skupiny ako takej. Podľa G.Lipovetského : „ Rozplynutí velkých estetických kodexů a snaha avantgard jít až do krajnosti zcela zpřevracely vnímání uměleckých děl, která se stávají jakýmisi nesmyslně absurdními luxusními hračkami.“ Požiadavka určitej skupiny majetných ľudí prezentovať sa luxusom a drahými vecami stavia umenie, ako viditeľné vybavenie luxusných príbytkov priamo do stredu záujmu.

Jasné že, umelci sa proti tomu bránia, okrem ideového odporu k diktátu, je tu však fakt, že množstvo umelcov vždy presahovalo množstvo mecenášov umenia, či v dnešnej dobe dopyt na umeleckom trhu. Mnohí z umelcov dokazujú svoju hodnotu umelca a nezávislosť tvorbou diel, ktoré sú z kategórie dočasných , určených len pre jeden konkrétny priestor, dielo po rozobratí prakticky nemá žiadnu cenu, alebo po demontovaní je zničené. Hodnotou umeleckého diela sa stáva nie jeho stvárnenie, ale jeho rozmiestnenie v priestore – inštalácie (Napríklad jap. umelec Onishi Yasuaki na svojej výstave r.2016 v Kosickom Kultur parku) alebo rozmiestnenie lyžičiek namočených do farby, rozhádzané guličky po podlahe v galérií, či akcie a happeningy v galériach ( Roman Ondák v TATE London – zaznamenávanie výšky návštevníkov na stenu galérie ) Použité materiály sú samozrejmé komerčne vyrábané a bežne dostupné, čo jednak zvýrazňuje ich nízku hodnotu a časovú obmedzenosť platnosti umeleckého diela a zároveň umožňuje verejnosti dostať sa priamo k dielu, či až do diela a dotknúť sa ho bez väčšej ujmy tohto „ diela“. Niekedy je dokonca od konzumentov umenia vyžadované, aby sa zapojili do diela- premiestnili ho, prechádzali sa v ňom, či ho dotvárali, popísali, ničili… Niekedy je ťažko rozlíšiť, čo bol prvotný zámer tvorcu diela.

Umenie preniklo do podvedomia vnímania ľudí tak silne, že žnú výrazné úspechy na umeleckom trhu práve nepochopiteľné abstraktné diela. Také abstraktné dielo je veľmi výhodné. Dovoľuje prijímateľovi – vnímateľovi predstaviť si na ňom čokoľvek, čo tam cíti respektíve vidí. Svojou abstrakciou nikoho neuráža. Môžeme si predstaviť, že má veľký význam a zmysel, rovnako ako tvrdiť, že nepredstavuje nič, ale môžeme sa zároveň tváriť, že je tak samozrejmé až je prirodzenou súčasťou nášho okolia a našej osobnosti. Že nás vystihuje, že je nám pri ňom príjemne, že mi nevadí, môže byť rovnako úžasné ako aj ľahostajné. Plne vyhovuje intimite spotreby – ako G.Lipovetsky označuje tretiu vývojovú fázu masovej konzumnej spoločnosti. Hlavným cieľom kúpy diela nie je dokázať vonkajší znak bohatstva či úspechu, ale vytvoriť si príjemný a estetický rámec vôkol seba. Rámec, ktorý odhaľuje čo som, čo milujem; akoby jedinečnosť umeleckého diela podčiarkovala mňa ako jedinečné indivíduum.( Pre zaujímavosť v súčasnosti je najdrahšie vydraženým umeleckým dielom práve abstraktná veľkoplošná maľba nemeckého autora Gerharda Richtera – v roku 2015 bola predaná za 30,4 mil. libier)  Podporuje to narcistickú túžbu užiť si vnútorného vedomia, že som človek na úrovni, pripadať si osobne v zrovnaní s ostatnými lepší, odlíšiť sa od más bez túžby vyvolať závisť seberovných, ale zlepšiť kvalitu svojho života. Marketing zmyslov a zážitkov tu dosiahol vysokú mieru naplnenia. Zhromažďovanie pôžitkov a subjektívneho blaha vytvárané emocionálnym zväzkom medzi jednotlivcom a objektom kúpy. Tohoto silného vzťahu sú si plne vedomí súčasní výrobcovia štandardizovaných výrobkov a keďže ekonomika rozmanitosti a kvalitatívny prístup k trhu a inovácia im to umožňuje, masívne to využívajú. Výroba primiešala umenie do svojej produkcie. Umenie je masívne premiešané s každodenným životom a bežnými každodennými vecami všade okolo. Zmenil sa postoj spotrebiteľa, takže veci bežnej spotreby požaduje s nejakou pridanou hodnotou. Tou je z estetického hľadiska dizajn a práve umelecké stvárnenie je silnou devízou. Strojovo vyrábané produkty ako výrobky z fabrík a liniek sú plné obrázkov a umenia. Ak už nezobrazujú priamo slávne umelecké dielo (napríklad na potlači látok, tapiet, dáždniky , hrnčeky, zápisníky, diáre, vínové etikety s vyobrazením umeleckého diela, atď.), tak sú plné výtvarných efektov ako farby, objekty, ozdoby a písma všetkých druhov. Na obyčajnom kartóne od mlieka či obale na maslo je viac obrázkov a ornamentov než niekedy dávno v jednom vydaní novín. Dnešné noviny a časopisy sú skôr leporelá s množstvom fotiek a grafických obrázkov než textu.

Tak ako komerčné veci – výrobky dennej spotreby sú plné obrázkov, piktogramov, postavičiek, kresieb, farieb,ornamentov aj návody na obsluhu sú plné obrázkových postupov a niektoré úplne bez textu ( IKEA ) Záplava kreslených, najmodernejšou animačnou technikou dotváraných filmov, 3D filmov – to všetko nie pre deti – tu sú hlavnými plánovanými konzumentmi dospelí. To všetko vo veselom hravom štýle, humorne podané, vyzdvihujúce ľahkosť bytia a pohodu konzumu.

Ako na to reagujú umelci ? Ako sa bránia narušeniu palety vlastného prejavu ? Čo vidíme dnes, keď sa prejdeme po jednej z mnohých výstav súčasných moderných umelcov ?

Vidíme viaceré reakcie : od používania humoru a satiry cez tvorbu diel s posolstvom či naopak nič nehovoriacich abstraktných diel, či diel, ktorých posolstvo a zdroj si každý konzument umenia môže utvoriť podľa seba, či priamo k tomu navádza a vyžaduje zapojenie verejnosti do umelcovho výtvarného prejavu. Tiež je tu nekončiaca snahu o jedinečnosť či tvrdenie o nej( umelec tvrdí, že jeho štýl je nový a ešte tu nebol, túto techniku som vymyslel, dal jej nový rozmer, keď už to nie celkom moje prvenstvo, tak aspoň v tomto prejave a aplikácií je to úplne nové či obnovené) až po snahu presvedčiť, že do diela som vložil kus seba ( samozrejme je to tvorba cez citovú bariéru – vložiť do diela pocity, ale sám nebyť ovplyvnený, prípadne dielo používať ako psychoterapiu), či krajnú reakciu, keď „chytením “ komerčného výrobku do ruky umelca sa ten iba púhym rozmiestnením vo výstavnom priestore stáva ( či je prehlasené ) za umelecké dielo.

Niekto by mohol namietať, že v podobnej situácii, boli v 19. storočí impresionistickí umelci. Verejnosť ich diela neuznávala, nepáčili sa im a to už nehovoriac o vtedajších odborníkoch a obchodníkoch. Dnes sú impresionistické diela považované za jedny z najobľúbenejších medzi širokou verejnosťou a väčšina opýtaných laikov hodnotí ako svoje obľúbené dielo práve maľbu impresionistických umelcov. Treba však objasniť odlišnosti. Impresionistický maliari netvorili recyklované z komerčných prefabrikátov ale vlastnými rukami. Takisto si sami na vlastné náklady zorganizovali výstavu svojich diel ako „ Salón ohrdnutých“. Týchto výstav bolo celkovo osem a úspechom bolo doslova iba zopár predaných diel, aj to pod cenu. Dnešné moderné presnejšie postmoderné dielo sa od začiatku ešte pred svojím vznikom stáva komerčnou komoditou s vysokou potenciou návratnosti nákladov.

Postavenie umelcov je ako opisuje J.Lipovetsky : „Soudobá konzumentská scéna, kde se odehrávají dvě dramata zároveň : Narcis odpoutaný i spoutany. “ Uvolnenie kolektívnych metód kontroly i rozšírený liberalizmus vedie k tomu, že jedinec je ponechaný sám na seba a bez dohľadu, takže často nevie odolať vonkajším výzvam aj vnútornému nutkaniu. Jednak má túžbu sa prezentovať, byť uznávaný, ale zároveň sa ukazovať ako nezávislý a to aj na úkor vlastných názorov, len aby vyjadroval svoju nezávislosť a nedostal nálepku „klasika“ či „ takého bežného“ umelca.“ Konzumentství předepisuje méne společensky závazných pravidel, ale tým výrazněji si podmaňuje všechny životní styly a osobní štestí. “

Paradoxne čím viac sa umelec cíti ,že má plnú právomoc nad smerovaním vlastného života a nezávislý, súčasne tým viac pociťuje subjektívnu závislosť a bezmocnosť. Skutočne v dnešnej nezávislej dobe ospevujúcej osobnú slobodu a princípy autonómie sa stále ťažšie hľadá čo je ozajstná autonómia a vlastný názor. Umelcom ako aj súčasnému zmätenému nezávislému jedincovi možno odporučiť začať s antickou tézou zpred 26 storočí : „ Poznaj sám seba “ – GNOTHI SEAUTON- ako začiatok hľadania osobnej rovnováhy a poznania.