Uganda – kúsok po kúsku (IX)

Prašná cesta, vinúca sa pomedzi banánovníkovo-mangové háje nás privádza až na okraj menšej dediny. Za jej bránami sa už ligoce sýtočierny pás zeme, ktorý sme túžobne očakávali. Po niekoľko desiatok minút trvajúcom natriasaní však musíme sami seba presviedčať, že nejde len o akúsi ugandskú fatamorgánu. Ako dar z nebies obzeráme súvislú asfaltovú vozovku nekompromisne pretínajúcu miestny poľnohospodársky kraj. Vôbec nás netrápi, že táto komunikácia nespĺňa ani tie najzákladnejšie európske štandardy týkajúce sa diaľnic. Ronnie stáča volant doprava a s kurzom na severovýchod vedie kolónu troch veľkokapacitných áut nezadržateľne vpred.

Pohodlne usadený na sedadle si počas niekoľkohodinovej jazdy vychutnávam rekapituláciu typických ugandských panorám. V tejto približne štyridsaťmiliónovej krajine je prekvapivo málo veľkých miest a človek sa pri ich vymenovávaní rozhodne nezadýcha. Nahrádza ich kvantum malých sídel, tvorených nesúrodým zhlukom domov rozostavených pri ceste. Permanentne prechádzame cez dediny, ktoré sa na seba podobajú ako donekonečna klonovaní súrodenci. Stačí si dobre pozrieť jednu z nich a človek získa takmer dokonalý obraz o každodennej realite aj vo všetkých ostatných.

Fascinuje ma predovšetkým súžitie väčšinových kresťanov s ich spoluobčanmi, tvoriacimi moslimskú menšinu. Nezdá sa, že by tu dochádzalo k akýmkoľvek pogromom organizovaným jednou či druhou stranou. Mešita stojaca neďaleko chrámu navštevovaného katolíkmi, evanjelikmi alebo adventistami siedmeho dňa je vcelku bežným úkazom. Jeden zásadný rozdiel medzi kresťanskou a moslimskou kultúrou mi napokon predsa len udiera do očí. Kým z fádne vyzerajúcich kostolov vychádzajú ľudia vystrojení v pestrofarebných šatách a nevýrazné kresťanské školy obletujú deti, ktorých uniformy hýria krikľavými farbami, žiarivo zafarbené mešity a modlitebne navštevujú stroho a jednofarebne zaodetí veriaci. Vnútro týchto náboženských ustanovizní mi však zostáva záhadou.

Zastavujeme na mieste, ktoré predstavuje nestrážené hraničné pásmo deliace južnú pologuľu našej planéty od jej severného dvojčaťa. Už pri letmom pohľade je zjavné, že miestni obyvatelia využili marketingový potenciál rovníka podstatne lepšie než ich súkmeňovci, žijúci niekoľko stoviek kilometrov smerom na západ. Obchodný duch je asi prieberčivý a svoju pozornosť nedopraje každému. Nás však momentálne veľmi teší, že zostúpil na ľud práve v tejto oblasti. Konečne tak máme príležitosť minúť ušetrené peniaze a nakúpiť nejaké zbytočnosti s ugandskou tematikou. Po rýchlom obede preto okamžite vstávame od stolov a zahajujeme frontálny útok, ktoré obeťou sa stáva približne dvadsiatka stánkov so suvenírmi. O necelú polhodinu už vlečieme do áut vrchovato naplnené tašky obsahujúce najrôznejšie magnetky, masky, nádoby, náramky, sošky či kusy oblečenia.

Vďaka svižnej jazde prichádzame do Entebbe presne podľa plánu. Máme dostatočnú časovú rezervu, a tak nemusíme upaľovať priamo k odletovej hale tunajšieho medzinárodného letiska. Kúsok od neho sa nachádza menší hotel, na ktorého malebné nádvorie sa dostávame cez otvorenú železnú bránu lemovanú ostnatým drôtom. Vyskakujeme z áut a v momente trielime do spŕch. Tam zo seba zmývame červenkastý prach, ktorý sa na nás počas cesty prilepil.

Pred našim odchodom z krajiny nám sprievodcovia zorganizovali poslednú spoločnú večeru. Dlhý stôl rozložený na záhrade hotelového areálu osvetľujú posledné lúče zapadajúceho slnka. Všetci už pár minút sedíme na stoličkách, ktoré okolo neho rozložili členovia personálu. Niekoľko metrov od nás kuchári veselo grilujú mäso a finalizujú exoticky vyzerajúce dobroty. Apropo, ugandská strava. Jedným slovom, skvelá! Posledné dni si ale pochutnávam ešte o trochu viac. Namiesto jedál v európskom štýle sme chceli otestovať tradičné africké pokrmy a vyskúšať, ako chutí pravá Uganda. Sprievodcovia našej požiadavke radi vyhoveli, hoci podľa nich väčšina turistov nerada experimentuje s lokálnou kuchyňou. Ľudia sú rôzni, no príde mi to trochu zvláštne… Dnešné večerné menu je pre mňa vrcholom gastronomického Olympu a bez debaty si zaslúži aspoň jednu michelinskú hviezdičku. Divoké a ohrozené zvieratá chceme vidieť vo voľnej prírode a nie na našich tanieroch, preto sme si neobjednali slonie líčka, steak z antilopy či žirafie rebierka. Radšej mľaskáme obložení výborne ochutenou pečenou kuracinkou a miestnymi rybami, omáčkou z arašidových orechov alebo jej kokosovo-špenátovou kolegyňou, matoke zo zelených banánov, pečenými batátmi či vynikajúco zostavenými zeleninovými šalátmi. Možno je v tom aj kúsok nostalgie, no mám pocit, že ananás prinesený na záver je tým najlepším ovocím, aké som kedy jedol.

Do odletu zostávajú približne dve hodiny. Pred budovou letiska sa lúčime s Ronniem a jeho dvomi kolegami. Ďakujeme im za skvelý program a množstvo nezabudnuteľných zážitkov, z ktorých mnohé máme iba vďaka nim. Bez väčších problémov prechádzame spleťou kontrolných stanovíšť navodzujúcich pocit, že o bezpečnosť leteckej dopravy je tu dobre postarané. V bezcolnej zóne dokupujeme posledné artefakty, vďaka ktorým si budeme môcť vytvoriť menšiu ugandskú enklávu aj doma na Slovensku.

Zachovávame vernosť Brussels Airlines a okolo desiatej hodiny večer nasadáme do mohutného Airbusu týchto belgických aerolínií. Po chvíli už nerušene plachtíme vzdušným priestorom Ugandy. Možno navždy sa lúčime s krajinou, ktorej skryté poklady sme mali možnosť spoznávať niekoľko posledných dní. Náš let má však krivku, ktorú by väčšina zemepisne zdatných ľudí istotne neočakávala. Kapitán totiž nenavádza lietadlo severne, ale rebelsky s ním smeruje na juh. Etebbe a Brusel spája pravidelná letecká linka, ktorá sa pred príletom v Belgicku zastaví nabrať ďalších cestujúcich v meste zvanom Kigali. Ani nie hodinový pobyt vo vzduchu tak prerušuje pohodlné pristátie v metropole jedného z najmenších afrických štátov. Medzipristátie v Rwande nemá dlhé trvanie a už krátko pred polnocou sme opäť vo vzduchu. Čaká nás ničím neprerušovaný let do hlavného mesta Belgicka.

Po necelých ôsmich hodinách pokojného nočného letu pristávame v čase raňajok na bruselskom letisku. Pred nami je už iba posledný let s cieľom vo Viedni. Čakanie naň si spríjemňujeme popíjaním kávy v jednej z mnohých kaviarní, pre ktoré sú presúvajúci sa rozospatí turisti ideálnymi zákazníkmi. Je takmer pravé poludnie a lietadlo Austrian Airlines, tak ako každý deň, bezpečne zosadá na pristávacej dráhe viedenského letiska. Jeho dva prúdové motory nás spoľahlivo dopravili iba niekoľko kilometrov od slovenských hraníc. Pri výdaji batožiny chvíľu tŕpnem, no aj tu je napokon všetko v poriadku. Beriem si svoj jemne nalomený kufor a pred príletovou halou nastupujem do pristaveného mikrobusu.

Sediac v pohodlnom koženom kresle sa nezadržateľne približujem domovu. Mysľou som však ešte stále v Ugande. Hlavou mi beží nekončiaca sekvencia obrazov tejto výnimočnej krajiny. Hlbokú brázdu v mojej pamäti majú na svedomí miesta a výjavy, ktoré som odjakživa chcel vidieť vlastnými očami. Nikdy nezabudnem na úžasne rozmanité národné parky, a to množstvo v nich žijúcich zvierat. Každému budem s radosťou rozprávať o usmievajúcich sa malých deťoch, ich pozitívne naladených rodičoch a našich neuveriteľne ochotných sprievodcoch, starostlivých strážcoch parkov a ďalších ľuďoch, s ktorými sme za ten čas prišli do styku.

Afrika je priveľká na to, aby som bohorovne tvrdil, že ju dokonale poznám. Za tých pár dní sa mi nepodarilo navštíviť ani len každý kút Ugandy, ktorá sama o sebe nepatrí medzi najväčšie krajiny na tomto kontinente. Preto sa nechcem púšťať do kadejakých pochybných analýz a vynášať nepresné zovšeobecňujúce závery. Pri pohľade na rozjasňujúcu sa siluetu Bratislavského hradu si ale uvedomujem, že som vďačný za každý okamih strávený spoznávaním Ugandy a jej nesmiernych krás.