Denník N

Najväčšia odmena za vysvedčenie

Školský polrok dnes už vydýchol svoj zrýchlený dych posledných skúšaní, písomiek a odpovedí pred tabuľou. Pospomínať všetko naučené, a vyloviť z pamäti všetko zabudnuté….alebo len tak čakať, či sa nestane malý zázrak a či si náhodou nespomenieme aj na niečo, čo sme sa neučili.

Odmeny za vysvedčenie

Pri terapiách v multisenzorickej miestnosti Snoezelen sa mi tento týždeň otvárala práve táto otázka.

„Myslíš si, že si zaslúžiš za svoje vysvedčenie nejakú odmenu? Mala by sa vlastne odmena za vysvedčenie dávať?“ pýtala som sa druhákov, tretiakov, štvrtákov, piatakov, šiestakov…

„Myslím, že by som mal dostať odmenu od svojich rodičov,“ bola častá odpoveď.

„A akú odmenu by si si za vysvedčenie dal Ty sám?

„Mobil, alebo nejaký nový tablet, alebo novú hokejku,…“ bohužiaľ najčastejšie odpovede.

Aké bezfarebné, neživé, nezaujímavé, nudné, pomyslela som si.

 

Kolegyňa v zborovni však našťastie opäť prilepila krídla detským snom, keď mi povedala, ako jej odpovedal na túto otázku jej druhák v triede.

„Ja by som chcel, a mama mi to sľúbila, že keď budem mať dobré známky, môžem sa sánkovať dokedy budem chcieť, aj úplne najdlhšie.“

Krásne.

Presne tento druháčik, keď bol u nás v triede v prípravnom ročníku mi povedal:

„Vieš, kde som bol v sobotu? Bol som s mamou u starých rodičov vyberať zemiaky zo zeme….a išli sme za skutočným koňom.“ Radosť, s ktorou žil ešte zopár dní, zážitok, ktorý mu ostal v myšlienkach ako najkrajší okamih tej soboty. Išiel za skutočným koňom.

 

Neberme deťom zážitky, ponúkajme im ich denno-denne, akokoľvek sa to len bude dať. Dokresľujú a vyfarbujú ich dušu, rozveseľujú ich samotných a nedovolia im zostarnúť skôr, ako by to bolo dobré.

 

Teraz najčítanejšie