BLOG
Tomáš Lukačovský
Tomáš Lukačovský
11 926

10 dôkazov, že Richard Sulík nie je liberál

Ako Sulík zavŕšil svoj odklon od liberalizmu, aby sa stal premiérom.

Richard Sulík na začiatku svojej politickej kariéry v roku 2009. Zdroj – Attaquer, Wikimedia Commons

Predseda SaS sa v úvode roka 2017 konečne priznal (tutu) k tomu, čo mnohí vedeli už dávnejšie – že nie je liberál. Nanešťastie pre Sulíka, neexistuje nič také ako liberál slovenského, európskeho či ruského typu – liberálom buď ste alebo nie ste.

Hoci si to Sulík zjavne neuvedomuje, vo svojom blogu ponúkol celý rad dôkazov, že je vlastne len obyčajný populista. Populista sa prikláňa k takým názorom, ktoré mu dávajú najväčšiu šancu uspieť v politickej súťaži. Populistovi je jedno, či ide o názory spiatočnícke, konšpiračné alebo pripomínajúce jazyk medzivojnového obdobia. Podstatou je získanie moci.

Aby nikto nepodliehal panike – Richard Sulík má plné právo byť populistom a hlásať názory, ktoré sa k liberalizmu ani len nepribližujú. Je to v prvom rade politik a môže si zvoliť cestu, po akej sa vyberie. Je však urážkou všetkých liberálov, ak sa k nim Sulík ďalej hlási svojou hrou so slovíčkami („nie som európsky liberál“).

A keďže mnohé médiá zo zotrvačnosti označujú Sulíka ako „šéfa liberálov“ či „predsedu slovenských liberálov“, je potrebné ukázať dôkazy, ktoré ho z kategórie liberálov vylučujú. V čom sa teda Richard Sulík mýli a prečo už nie je ani „liberál“?

1. Aby ste boli liberálnym demokratom, nemusíte byť liberálom

„Avšak slovo liberál mutovalo aj u nás doma. Dnešní liberálni demokrati sú v skutočnosti ľavicoví ,pokrokári‘ (…).“

Hneď na úvod si ujasnime jedno – liberálna demokracia je forma režimu a liberalizmus je svetonázor.

Liberálny demokrat je každý jednotlivec, ktorý podporuje liberálnodemokratický režim. Liberálna demokracia je taký režim, v ktorom si ľudia volia vládcov v slobodných a férových voľbách, o moc sa delia viacerí politici, právo je vymožiteľné a platí pre každého, a ľudské a občianske práva každého človeka sú chránené rovnako.

Liberálnou demokraciou je (alebo takmer je) aj Slovensko a ďalšia takmer stovka krajín sveta, nachádzajúcich sa najmä v Európe a Amerike. Liberálnym demokratom je teda aj každý slovenský politik, pokiaľ jeho cieľom nie je súčasnú liberálnu demokraciu zvrhnúť (Kotleba, Krajniak). Liberálnym demokratom je preto aj Sulík.

Hodnotenie stavu slobody v krajinách sveta podľa Freedom House. Zelená – slobodné; žltá – čiastočne slobodné; modrá – neslobodné. Hodnotenie stavu slobody korešponduje s hodnotením iných kritérií demokracie. Takmer všetky krajiny zafarbené nazeleno sú preto liberálne demokracie. Zdroj – Abrahamic Faiths, Wikimedia Commons
Hodnotenie stavu slobody v krajinách sveta podľa Freedom House. Zelená – slobodné; žltá – čiastočne slobodné; modrá – neslobodné. Hodnotenie stavu slobody korešponduje s hodnotením iných kritérií demokracie. Takmer všetky krajiny zafarbené nazeleno sú preto liberálne demokracie. Zdroj – Abrahamic Faiths, Wikimedia Commons

„Nie som európsky liberál, lebo som skutočný obhajca slobody jednotlivca a to je v rozpore s rovnostárstvom, ktoré nám európski liberáli vnucujú.“

Liberál je nasledovník filozofie či ideológie liberalizmu. Zjednodušene sa dá napísať, že liberalizmus je založený na dvoch hodnotách – slobode a rovnosti. Prípadne z iného uhla pohľadu – na individualizme a tolerancii.

Platí staré známe pravidlo, že moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého. Kto toto pravidlo nepovažuje za hodné nasledovania, nie je liberál. Pretože kto zdôrazňuje len „slobodu jednotlivca“, môže spoločnosť doviesť až k anarchii. Anarchiu si možno predstaviť ako hry o život zo známeho filmu Hunger Games. Sloboda jednotlivca tu nemá hranice, v konečnom dôsledku ju ale každý stráca.

Ak by sme si priblížili aj ďalšie idey liberalizmu, ďalej by sme potvrdili, že Sulík nie je liberál ani náhodou. Sloboda vierovyznania, rodová rovnosť či čoraz hlbšia medzinárodná spolupráca – to všetko totiž k liberalizmu patrí a nič na tom nezmení ani Sulík.

2. Aj ľavičiar môže zvyšovať ekonomickú slobodu a aj konzervatívec môže zvyšovať osobnú slobodu

„Vznikla strana [SaS], ktorá je pravicová a liberálna. Liberálna preto, lebo je za osobné slobody, a pravicová preto, lebo je za ekonomické slobody. A logicky z toho vyplýva, že protiklady týchto dvoch pojmov, teda konzervatívna a ľavicová, znamenajú menej osobných a menej ekonomických slobôd. Takto aspoň ja osobne vnímam politické spektrum.“

Aj v tomto prípade si Richard Sulík vysvetľuje svet iba podľa seba. Dúfajme, že takto tomu rozumie len on sám.

Ľavicová strana napríklad vôbec nemusí znižovať ekonomickú slobodu, veď jej zmyslom je pravý opak – jej zvyšovanie.

Ekonomická sloboda je schopnosť členov spoločnosti vykonávať ekonomické činnosti, predovšetkým nakupovať a konzumovať tovary a služby (ale aj ich produkovať či s nimi obchodovať). Sulík ju chce pravdepodobne zvyšovať tak, že zníži dane, čo zvýši príjmy zamestnancov a podporí tvorbu pracovných miest podnikateľmi.

Je to správny postoj, avšak len spolovice. Nie každý obyvateľ Slovenska má totiž také šťastie, že má prácu, podniká alebo žije v Bratislave. Ak sa teda ocitne v niektorej z kategórií, ako sú študent, dôchodca, nezamestnaný či obyvateľ Kežmarku, malo by byť úlohou štátu postarať sa, aby si aj takýto človek udržal ekonomickú slobodu.

História nám ukazuje, že ak ekonomická sloboda väčšiny populácie nie je zaručená, ľudia skôr či neskôr uprednostnia voľbu radikálnych pravičiarov (či fašistov) alebo radikálnych ľavičiarov (či komunistov). To sa stalo v prvej polovici 20. storočia. Po dvoch svetových vojnách preto liberálne demokracie v Európe zaviedli dôchodky a sociálne dávky. Dnes ide vývoj ešte ďalej a uvažuje sa nad univerzálnym príjmom.

Vyrovnávanie príjmov je tradičná agenda ľavicových strán, ktoré však ekonomickú slobodu takto neznižujú, ale zvyšujú. Solidárne totiž pomôžu tým, ktorí to najviac potrebujú, a títo ľudia na oplátku nebudú voliť radikálov, ktorí by zvrhli režim a obrali o príjmy aj tých viac šťastnejších členov spoločnosti. Predseda strany, ktorá má solidaritu v názve, by tomu mal rozumieť.

Chudobní Berlínčania čakajú v rade na jedlo v roku 1931. O rok neskôr získal Adolf Hitler v slobodných a férových voľbách 37 % hlasov. Zdroj – Bundesarchiv (Bild 183-T0706-501), Wikimedia Commons
Chudobní Berlínčania čakajú v rade na jedlo v roku 1931. O rok neskôr získal Adolf Hitler v slobodných a férových voľbách 37 % hlasov. Zdroj – Bundesarchiv (Bild 183-T0706-501), Wikimedia Commons

Podobne sa Sulík mýli pri konzervatívnej strane. Ani tá nemusí nevyhnutne znamenať menej osobnej slobody, hoci na Slovensku to tak stále je (poďakovanie patrí KDH, SNS, Smer a spol.).

V takom Spojenom kráľovstve to bol práve konzervatívec David Cameron, ktorý uzákonil manželstvá párov rovnakého pohlavia. Týmto krokom zvýšil osobnú slobodu Britov (približne 2,6 miliónom z nich), pomohol chrániť tradíciu manželstva (lebo zvýšil ich dlhodobo klesajúci počet) a zlepšil súdržnosť spoločnosti (ktorú dlhoročné spory o manželstvo rozdeľujú).

Zhrnuté a podčiarknuté, svet nie je čiernobiely.

3. Rovnosť pohlaví, nie rovnakosť

„V skutočnosti im [liberálom] nejde o slobodu jednotlivca so všetkým, čo k tomu patrí, v prvom rade so zodpovednosťou za vlastný život. Ide im o zrovnoprávnenie všetkého a všetkých, o úplne zotretie rozdielov medzi pohlaviami (…).“

Liberálom ide o rovnosť pohlaví, nie o akési zotretie rozdielov, čiže rovnakosť. Muž a žena nikdy nebudú rovnakí, pretože sa odlišujú fyziologicky, psychicky aj evolučne (rôzne predispozície k dôvere, riskovaniu či agresivite).

Žijeme však v modernej demokratickej spoločnosti a preto by malo byť samozrejmosťou, aby mali ženy rovnaké príjmy, ak vykonávajú rovnakú prácu rovnako dobre. Tiež by malo byť samozrejmosťou, aby mali muži rovnaké možnosti ostať s dieťaťom na rodičovskej dovolenke (s ohľadom na biologické potreby dieťaťa).

Žena môže byť naraz matkou aj prezidentkou, muž môže byť stewardom či otcom na plný úväzok. Spoločnosť, ktorá takéto možnosti umožňuje a podporuje, slobodu jednotlivcov zvyšuje, nie znižuje. A prirodzené rozdiely medzi pohlaviami týmto nezaniknú. Je to jasné každému, kto nevidí úlohu ženy v spoločnosti v zmysle hesla Kinder, Küche, Kirche. Nielen liberálovi.

4. Páry rovnakého pohlavia budú slobodné, len ak budú rovnocenné párom opačného pohlavia

„Áno, som a aj budem za registrované partnerstvá, lebo som proti tomu, aby štát hádzal polená pod nohy homosexuálnym párom (napríklad pri dedení, pri nezdaniteľnom minime, pri informovaní o zdravotnom stave a pod.) a tým ich obmedzoval v ich slobode. Ale nie som a nikdy som nebol za homosexuálne manželstvá a SaS nikdy takúto požiadavku nemala. Manželstvo nezvýši mieru slobody homosexuálnych párov, iba ich zrovnoprávni s manželstvami muža a ženy.“

Sulík týmito výrokmi ukázal, že párom rovnakého pohlavia a ich požiadavkám vôbec nerozumie. Liberál by im však rozumieť mal. Ak už nič iné, ide odhadom o asi 220-tisíc ľudí, ktorí sú potenciálnymi či budúcimi potenciálnymi voličmi (atmosféru v spoločnosti a výroky politikov vnímajú aj inak orientované deti).

Už v samotnej argumentácii Sulík zvolil nevhodnú rétoriku. Častým používaním slova „homosexuál“ totiž zbytočne sexualizuje takéto páry, čo v mnohých ľuďoch vyvoláva pocit, že podstatou takýchto párov je len sex. Nie je to však prvýkrát, kedy svojím výberovým slovníkom urobil tejto menšine medvediu službu. V roku 2015 sa za to ospravedlňoval.

Navrhovaním menšieho súboru práv alebo nižšieho statusu pre páry rovnakého pohlavia (registrované partnerstvo), než majú zosobášené páry opačného pohlavia (manželstvo), zase Sulík odkazuje inak orientovaným ľuďom, že sú menejcenní.

Lesby a gayovia sú ale rovnocennými občanmi Slovenskej republiky. Žijú tu s nami, pracujú a platia dane. Sú v našich rodinách, medzi kamarátmi, spolužiakmi, kolegami a susedmi. Sú to predavačky a policajtky, robotníci a lekári. Lesby možno v škole učia vaše deti a gayovia by v prípade vojny tiež chránili vlasť.

Páry rovnakého pohlavia si preto zaslúžia mať spravodlivú možnosť vstúpiť do manželstva. Je to tak v Holandsku, Kanade či katolíckom Španielsku, a malo by to tak byť aj na Slovensku. Len ak budú takéto páry rovnocenné s pármi opačného pohlavia, budú aj slobodné.

5. Deťom je lepšie v rodine než štátnom ústave

„Rovnako som a vždy som bol proti adopcii detí homosexuálnymi pármi. Lebo si úplne staromódne myslím, že v ideálnom svete má dieťa matku a otca.“

S manželstvom sa dostávame k citlivej otázke adopcií detí. Keďže nežijeme v ideálnom svete, na Slovensku žije mimo vlastnej rodiny 14-tisíc detí, z toho viac ako 5-tisíc v štátnych ústavoch. Ide o dlhodobý stav a tieto deti tak v reálnom svete rozhodne nemajú ani matku ani otca.

Je preto na mieste otázka, či takýmto deťom nebude lepšie v rodine, ktorú tvorí pár rovnakého pohlavia (dve ženy alebo dvaja muži). Na otázku neexistuje ľahká odpoveď, no liberál by mal byť otvorený faktickej diskusii a nemal by byť akosi automaticky či „staromódne“ proti adopciám takýmito pármi.

Argumenty za pozitívnu odpoveď hovoria, že sa tým čiastočne znížia výdavky štátu na chod ústavných zariadení pre deti a tiež sa predíde mnohým problémom, ktorým odchovanci domovov čelia v „neideálnom svete“ (bývanie, práca), čo následne zaťažuje celú spoločnosť (dávky, bezdomovectvo, kriminalita). No úplne najdôležitejšie je to, že časť týchto detí by získala rodinu.

6. Západná kultúra je zlučiteľná s náboženstvami vrátane islamu

„Pre dnešných liberálov je neprijateľné povedať, že naša kultúra nie je zlučiteľná s islamom (…).“

Ďalšou náročnou a dnes mimoriadne populárnou témou je diskusia o islame. Výrok vyššie je však rovnaká blbosť, ako keď niekto povie, že naša západná liberálnodemokratická kultúra je nezlučiteľná s kresťanstvom či židovstvom.

Staré náboženstvá sa predsa modernizujú a prispôsobujú meniacej sa spoločnosti. Stačí sa pozrieť na pápeža Františka, ktorý nevolá po upálení bosoriek, a na moslimov, ktorí čítajú Harryho Pottera.

Naša kultúra zaručuje každému slobodu vierovyznania a nemožno preto žiadne náboženstvo celoplošne odmietnuť ako „nezlučiteľné“. Je ale samozrejme povinnosťou štátu dozerať na to, či veriaci nepraktizujú svoje náboženstvo v rozpore s liberálnodemokratickými hodnotami alebo sa neradikalizujú, čím by ho nezlučiteľným urobili.

Ak teda napríklad katolíci chcú obmedzovať páry rovnakého pohlavia, treba sa proti tomu postaviť. Ak židia či moslimovia chcú zabíjať zvieratá zvlášť krutým spôsobom, treba sa proti tomu postaviť. Ak moslimovia chcú prikazovať ženám zahaľovať sa, treba sa proti tomu postaviť. V mene slobody, nie nenávisti.

7. Základné práva a slobody platia na Slovensku pre každého

„Povedať, že občania Slovenska majú na Slovensku väčšie práva, je pre nich [liberálov] pohroma (…).“

Nie pohroma, ale ďalšia blbosť. Ak máme na mysli základné práva a slobody, tak bývalý predseda NR SR by mal vedieť, že tie Ústava SR zaručuje na území Slovenska „všetkým“, pretože inak to v liberálnej demokracii nejde. Medzi základné práva a slobody patrí napríklad právo na život, ľudskú dôstojnosť, súkromie, osobnú slobodu, slobodu myslenia či slobodu vierovyznania.

Ak máme na mysli „nezákladné“ práva ako napríklad hospodárske (právo na prácu, dôchodok či sociálne dávky) alebo politické (právo voliť prezidenta či poslancov), tak samozrejme 7,4 miliardy obyvateľov Zeme nemá na Slovensku rovnaké práva ako 5,4 milióna občanov SR. Avšak liberál to vie odkomunikovať aj bez demagógie.

8. Liberáli nechcú, aby sa do Európy nasťahoval celý svet

„Lenže európskym liberálom nejde o viac slobody pre občanov Slovenska, ale o zrovnoprávnenie všetkých ľudí na svete v tom, že ktokoľvek má mať nárok prísť do Európy, tu žiť a zdieľať verejný priestor, ktorý sme my a naši predkovia generácie budovali.“

Ďalší nepravdivý výrok, ktorý súvisí s predošlým. Okrem Sulíka asi naozaj nik nepočul o tom, že by liberáli hlásali, že „ktokoľvek“ (synonymum slova každý) má nárok prísť do Európy a žiť tu.

Pohľad liberála na vec je asi takýto: Svet je príliš komplikované miesto plné krívd, za väčšinu ktorých sme zodpovední my na tzv. globálnom Severe – kolonializmus, proxy vojny, klimatické zmeny, odčerpávanie surovín, obchodné vojny. Malo by byť preto našou povinnosťou ľuďom na globálnom Juhu pomáhať, napríklad cez obojstranne výhodné obchodné zmluvy, rozvojovú spoluprácu, štipendiá a granty, ale aj novšími spôsobmi ako nákup fair trade potravín a produktov.

Liberál ale chápe, že nedokážeme pomôcť všetkým ľuďom ani im pomôcť „dokonale“ (sloboda verzus solidarita, skoro ako v názve SaS). Liberál rozumie, že všetci obyvatelia Zeme nemôžu prísť do Európy a nedokážeme pomôcť ani všetkým 60 miliónom svetových utečencov. Liberál to však povie bez červených očí a nebude si na tom zbierať politické body.

9. Liberáli sú za európsku integráciu práve preto, aby národy prežili

„Liberáli by najradšej národné štáty zrušili, preto sú tak horlivo za európsku integráciu.“

Nacionalizmus 19. storočia vyústil do prvej svetovej vojny, ktorá v Európe úplne prekopala mapu – na pohrebisku starých monarchií vznikli umelé národy ako Čechoslováci či Juhoslovania, kým iné rodiace sa národy ako Rusíni či Ukrajinci sa ocitli bez vlastného štátu.

Druhá svetová vojna, ak by sa neskončila porážkou nacistického Nemecka, by znamenala záhubu celého radu národov a etnických skupín – Židov, Rómov, Poliakov, Čechov, Slovákov, Ukrajincov. Aj v povojnovej Európe však národy trpeli, stačí spomenúť Estóncov, Lotyšov a Litovcov v Sovietskom zväze.

Slovensko v čase neexistencie európskej integrácie v rokoch 1938 – 1945. Slovenské územie bolo okupované Maďarskom (zelená, červená a modrá) a Treťou ríšou (žltá a tmavosivá). Česi na tom boli ešte oveľa horšie, nehovoriac o Poliakoch a Ukrajincoch. Zdroj – Martin Proehl / Murli, Wikimedia Commons
Slovensko v čase neexistencie európskej integrácie v rokoch 1938 – 1945. Slovenské územie bolo okupované Maďarskom (1,2,3) a Treťou ríšou (4,5). Česi na tom boli ešte oveľa horšie, nehovoriac o Poliakoch a Ukrajincoch. Zdroj – Martin Proehl / Murli, Wikimedia Commons

A kým staré monarchie, svetové vojny a nacistická a komunistická diktatúra utláčali a vyhladzovali národy, európska integrácia ich pomáha zachovávať. Od vzniku predchodkýň EÚ v 50. rokoch 20. storočia panuje medzi členskými štátmi EÚ mier a vzájomnou spoluprácou zvyšujú prosperitu svojich národov.

Liberáli toto vedia a preto sa európskej integrácie zastávajú. Bez EÚ by sme čelili riziku obnovenia starých konfliktov a snahám o zbúranie povojnového poriadku. Existencia EÚ sa nijako nevylučuje s existenciou európskych národných štátov. Dokonca aj keby sa EÚ časom federalizovala, jednotlivé európske národy nezaniknú, hoci tým euroskeptici strašia. Musel by to byť veľmi slabý národ, aby len tak zanikol v čase mieru a prosperity.

10. Viac Európy prináša viac slobody

„Viac Európy, viac integrácie znamená pre mňa viac kompetencií do Bruselu, množstvo regulácii, socializáciu dlhu a rozhodne menej slobody.“

Úplne logicky – viac Európy a viac integrácie ide ruka v ruke s viac kompetenciami do Bruselu, no nie je na tom nič zlé. Ak sa členské štáty dohodnú na užšej integrácii povedzme v energetike, aby znížili ceny energií a zlepšili vyjednávaciu pozíciu EÚ napríklad voči Rusku, je nevyhnutné, aby sa riadili rovnakými pravidlami („regulácie“) a aby na ich dodržiavanie niekto dohliadal („Brusel“).

Spoločné pravidlá a ich vymožiteľnosť sú predsa súčasťou ľudskej spoločnosti odjakživa – nájdeme ich v rodine, škole, firme aj štáte, a neexistuje žiadny racionálny dôvod, aby nemali existovať aj v Európskej únii. Bez spoločných pravidiel a „kompetencií Bruselu“ by sa EÚ rozsypala ako domček z karát.

Čo sa týka slobody, tu je už každému jasné, že Sulík len tápe. Viac Európy dosiaľ prinieslo Európanom i Slovákom vždy viac slobody – osobnej (život v mieri, sloboda pohybu, pobytu, výberu školy a práce), politickej (život v demokratickom zriadení, garancia občianskych práv), ekonomickej (dobiehanie príjmov, nižšie ceny, vyrovnávanie rozdielov cez eurofondy), sociálnej (štipendiá, dávky a dôchodky v iných členských štátoch) a rôznej inej (lepšie životné prostredie, výhody európskeho občianstva).

A ak Európska únia prináša viac slobody, je povinnosťou liberála sa za ňu postaviť.

Prečo to ten Sulík robí?

Richard Sulík nie je zosobnením zla a jeho strana patrí medzi tie lepšie, ktoré sú momentálne v parlamente. Keďže však v priamom prenose sledujeme jeho pozvoľné hnednutie, ktorému sa asi najskôr priučil u politicky starších „precedov“, nedá sa ďalej prehliadať, že strana SaS prestáva byť alternatívou voči súčasnej vláde.

Pozorovateľ slovenskej politiky rozumie dôvodom, prečo sa Sulík priznal, že nie je „európsky liberál“. A prečo čoraz intenzívnejšie koná tak, že vlastne nie je už ani „liberál“. Jeho cieľom je poraziť konzervatívno-nacionalistické duo Fica s Dankom, no súčasne musí bojovať s fašizujúcou časťou opozície v podobe Kotlebu a Kollára (Krajniaka). A poraziť ich chce tak, že sa im bude viac podobať, nie sa od nich odlišovať.

Sulík si uvedomil potenciál odklonu od liberalizmu vo voľbách 2016, keď aj vďaka hejtu voči utečencom získal 12 % a stal sa lídrom opozície. Povzbudený úspechom Trumpa sa teraz rozhodol ísť ešte ďalej. Liberalizmu sa vzdal úplne.

Keď som bol mladší, strane SaS som držal palce. Páčil sa mi práve ten moderný jazyk 21. storočia, ktorý sme z iných politických strán nepočuli. Strana však vlastnou vinou nepriniesla zmenu, neuspela a už piaty rok hibernuje v opozícii. Zašlú slávu sa snaží obnoviť zhnednutím jazyka a hodnotovou otočkou. To však Slovensku, jeho občanom a predovšetkým mladej generácii, o ktorú sa SaS vždy opierala, nijako nepomôže. Pomôže to len Richardovi Sulíkovi.

Diskutovať je možné aj tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogovaním chcem prispieť do diskusie o tom, aké Slovensko a akú Európsku úniu chceme. Slovensko podľa mňa má na to, aby zotrvalo v klube najvyspelejších štátov sveta – jadre EÚ. Máme na to byť súčasťou demokratickej, spravodlivej, ekologickej, modernej a silnej Európy.

Blogy

|