Denník N

Som dieťa holokaustu

Vojna ma stretla ešte ako dieťa. Malého chlapca, ktorý miloval futbal. Spomienka na zlé časy začína dňom, keď nám, židovským chlapcom, futbal hrať zakázali. Neskôr sme sa už nemohli pozerať ani ako hrajú iní.

Žili sme s rodičmi v Spišskej Novej Vsi. Stred mesta krížil park. Dodnes kríži. Židia mali zákaz ním prechádzať. Viete ako dnes dávajú rodičia pozor, aby sa im dieťa nevytrhlo a nevbehlo pod auto. Taký dávali na nás, aby sme sa nerozbehli do parku, keď sme šli okolo.

Spišská Nová Ves bola v tom čase trojjazyčné mesto. Potraviny sa kupovali po nemecky. Doma sme hovorili po slovensky. Keď sa šlo ku krajčírovi, tak v maďarčine.

Otec mal sklad piva. Keď zistili, že je žid, zlikvidovali sklad. Tí, ktorí mali židovské aktivity zlikvidovať, ich vlastne nikdy nelikvidovali, len prebrali. Mali sme šťastie, ten čo to prebral po nás, mal svedomie. Otca zamestnal ako skladníka. Vo vlastnom sklade. Aspoň to. Aj jedlo nám dával. Chránil nás, informoval o transportoch a my sme sa skrývali kde sa dalo.

Dva týždne sme strávili v trezore, v slovenskej sporiteľni. Nemali sme tam čo jesť. Netušili sme, že tam ostaneme tak dlho. Otec nás po pár vyhladovaných dňoch prekvapil a vytiahol z batoha dlhý pás salámy. Každý deň nám kúsok odrezal. Aj keď sme boli malí, rozumeli sme, že viac pýtať nemôžeme. Sebe odrezal len každý druhý deň.

Keď nám prišli povedať, že transporty odišli, zistili sme, že vzali starých rodičov. Udal ich krčmár. Rodinný známy. Býval kamarát. Starkých sme už nevideli.

Ešte roky po vojne, dlhé roky, sa mojej mame po tele vyhádzali červené fľaky, keď videla ľudí v uniforme. Železničiari, policajti, všetci jej naháňali strach.

Také fľaky mala aj  vtedy, v tom trezore…

 

Teraz najčítanejšie