Denník N

Predčasne dospelí

Malá "copaňa" predáva náramky. Autor foto: Matej Pisarčík
Malá „copaňa“ predáva náramky. Autor foto: Matej Pisarčík

Odvrátená tvár nádherných ázijských krajín. Veci, ktoré v turistických brožúrach nenájdete. Niektorí ľudia za ňu považujú špinu, hustú dopravu, smog. No ešte horší je pohľad na deti, ktoré nimi prestali byť.

 

Podnikateľka

Osamelé dievčatko kráča po preplnenej pláži. Má asi tak päť – šesť rokov. Bosé nohy sa jej zabárajú do rozpáleného piesku. Je pravé poludnie. Pod farebnými slnečníkmi sa turisti skrývajú pred silným slnkom. To je presne jej čas.

Malá Balijčanka prechádza od lehátka k lehátku. Míňa sa s predavačmi nanukov a ženami, ktoré ponúkajú maľovanie hennou. Pristaví sa pri driemajúcich dovolenkároch, nežne ich poklepe po ramene a tichým hláskom sa opýta: „Kúpite si náramok, prosím?“

Dievčatko na pláži predáva náramky denne. Niekedy sama, inokedy so sebou vodí za ruku aj svojho malého brata. Asi trojročného. Náramky na predaj majú obaja omotené okolo zápästí, a zopár aj v plastovom vrecku. Na výber majú bavlnené náramky z farebných nitiek, kožené náramky, náramky rôznych vzorov a dĺžok.

Na svoj vek má drobná predajkyňa neuveriteľne dobrú angličtinu. Ak si kúpite jeden náramok, prosebne nástojí aj na kúpe ďalšieho. Alebo aj dvoch. Pri kúpe viacerých vie poskytnúť aj zľavu. Z predškoláčky, ktorá by mala šantiť vo vlnách a stavať hrady z piesku sa stala malá podnikateľka.

 

Hazardérka

Križovatka v Denpasare, hlavom meste Bali, môže byť hocičím, len nie bezpečným miestom. Niekoľkoprúdový roj áut, ktoré sa na seba nebezpečne tlačia. Skútre, ktoré sa chcú predrať dopredu a vyplniť každú voľnú štrbinku. Toto nieje miesto, kde sa chce človek ocitnúť bez vozidla. A už vonkoncom nie miesto, kde by chcel vidieť pobehovať deti.

A predsa sa pomedzi vrčiace skútre a dymiace autá prepletá dievča s malým spiacim bábätkom na rukách. Klope na okná áut a prosí o peniaze. Bábätko spí v sladkej nevedomosti, že vdychuje jedovaté výpary áut okolo seba. Neustále hompáľanie na rukách ho zmohlo k hlbokému spánku. Aspoň sa neprizerá tomu, ako sa hazarduje s jeho mladučkým životom.

Dievča klope na každé okno a prosí aspoň o nejaké drobné. Jedným okom celý čas sleduje svetlá na križovatke. Keď naskočí zelená, rýchlo kľučkuje pomedzi pohýnajúce sa vozidlá späť na chodník. Tam počká na červenú a opäť sa vrhá do víru rušnej križovatky. Pre pár drobných.

 

Šoférka

Pred reštauráciou zastavil červený skúter. Chvíľu vyzeral ako skúter bez vodiča. Po chvíli z neho zoskočila drobná postava. Spoza riadidiel ju takmer ani nebolo vidno. Pristúpila k ľuďom postávajúcim pred vchodom, veselo všetkých pozdravila a privítala na ostrove Lombok.

Volá sa Myra. Má dvanásť rokov. Predáva náramky. Má ich namotané na kus preglejky. Všetky ich vyrába sama. Sú krásne. S mušličkami, gorálkami, príveskami.

Cez deň chodí do školy a po večeroch pracuje a predáva svoje výtvory v reštauráciách a baroch. Požičiava si kvôli tomu skúter a jazdí na ňom sama. Niekedy aj veľké vzdialenosti. Zarobené peniaze dáva svojim rodičom, ktorí jej za ne platia školu. Jej angličtina je vynikajúca. Naučila sa ju počas komunikovania s cudzincami. Miluje školu a vzdelávanie sa. Hovorí, že jedného dňa by chcela ísť na univerzitu. Ak na to bude mať paniaze. Ak si na to zarobí peniaze.

 

Speváčka

Okolo baru na pláži sa schádzajú ľudia. Zopár miestnych, zopár turistov. Je neskoro večer. V diaľke počuť vlnobytie. Majiteľ podniku obďaleč založil vatru. Hrejivé teplo prilákalo všetkých návštevníkov. S nápojmi v rukách si posadali k ohňu. K perfektnej atmosfére chýba už len spev doprevádzaný hrou na gitare. A práve túto medzeru sa chystá vyplniť malá speváčka a tanečica z Lomboku.

Predrala sa pomedzi turistov rovno k blčiacim plameňom. Nemala viac než šesť rokov. V rukách držala ošúchanú hliníkovú plechovku. Čas od času ňou zaštrngala, aby bolo počuť ako málo mincí v nej je. Ak ste prihodili mincu, zaspievala úryvok pesničky. Ak viac mincí, zaspievala ju celú. Ak ste do plechovky vložili papierovú bankovku, k piesni pridala aj tanec. O získavanie platiaceho publika sa staralo ďalších pár detí. Čas sa blížil ku jedenástej večer. A vtedy by už deti nemali spievať. Spievať by mali ich rodičia. Uspávanky na dobrú noc.

 

Či sa tieto deti stali obeťami chudoby svojich rodičov, ich vypočítavosti, alebo obeťami pouličných gangov a mafie známe nie je. Isté však je, že stratené detstvo im už nevráti nik.

 

Autor článku: Renáta Pospíšilová

Autor fotografie: Matej Pisarčík

 

Teraz najčítanejšie