Denník N

Parkinsonizmus Adolfa Hitlera

O Adolfovi Hitlerovi sa v poslednom období hovorí naozaj veľa. Skúsme sa na jeho osobnosť pozrieť aj očami medicíny, respektíve neuropsychiatrie.

Parkinsonizmus a Parkinsonova choroba 

Na úvod tejto delikátnej témy by sa patrilo najprv niečo povedať o Parkinsonovej chorobe. Je to po Alzheimerovej chorobe druhé najčastejšie neurodegeneratívne ochorenie, pričom postihuje viac ako 1% populácie nad 60 rokov. U 5-10% pacientov prepukne ochorenie omnoho skôr, pred päťdesiatkou, kedy hovoríme o skorej Parkinsonovej chorobe (early onset). Základným diagnostickým prvkom ochorenia je motorický parkinsonizmus. Ten charakterizuje prítomnosť a) spomalenia pohybov (bradykinéza), a to buď b) s pokojovým trasením (tremor; objavuje sa v pokoji, mizne pri pohybe alebo v spánku) alebo c) so stuhnutím svalov (takzvaná rigidita, ktorá sa prejavuje odporom proti pasívnym pohybom končatín), alebo s oboma týmito príznakmi súčasne. Menované pohybové príznaky sa zvyknú v literatúre označovať aj ako parkinsonická triáda.

V prípade Parkinsonovej choroby ide o primárny parkinsonizmus, ktorý nie je spôsobený inými faktormi, ako sú lieky, zápal a rôzne iné chorobné stavy, ale je podmienený geneticky. V opačnom prípade ide o sekundárny parkinsonizmus, ktorý sa vyvíja ako následok iného ochorenia alebo patologického stavu, napríklad aj po cievnej mozgovej príhode.

Čo je dôležité, sekundárny parkinsonizmus vylučuje diagnózu Parkinsonovej choroby.

Diagnostika Parkinsonovej choroby je síce založená na prítomnosti pohybových príznakov, prejavuje sa však omnoho komplexnejšie. Aj niekoľko rokov pred prvými pohybovými príznakmi sa môžu objaviť ne-motorické príznaky, ako je zápcha, porucha REM spánku, či zníženie čuchu (hyposmia). Pacientom niekedy viac ako samotný parkinsonizmus sťažujú život neuropsychiatrické prejavy, medzi ktoré patrí apatia, depresia, osobnostné zmeny, ale aj psychózy, väčšinou s paranoidným nádychom alebo živými zrakovými halucináciami.

Patobiografia 

Patobiografia je medicínskou snahou na základe známych faktov spätne detegovať narušenie zdravia známych historických osobností. Samozrejme, takto určená diagnóza už nebude nikdy presná a overená. Mnohokrát ide skôr o domnienky poskladané z roztrúsených puzzle, zozbieraných v priebehu života slávnej osobnosti, a je otázne, či nejde skôr o hračku v rukách historikov, ktorým v tomto pátraní lekári iba asistujú.

Čím bližšie nášmu obdobiu daná osobnosť žila, tým môžu byť patobiografické závery presnejšie, teda ďalej od čistých dohadov a špekulácií. Ak teda Sigmund Freud robil analýzu Leonarda da Vinciho, ktorý bol už niekoľko storočí mŕtvy, a svoju analýzu staval na niekoľkých známych faktoch z jeho života, tak sa na takúto patobiografiu budeme pozerať zásadne inou optikou, ako na snahy retrodiagnostikovať stav Adolfa Hitlera, pri ktorom máme k dispozícii nielen foto-, ale aj video- záznamy, spolu s množstvom písomných svedectiev.

Trpel Hitler parkinsonizmom? 

U psychiatra sa, čo sa týka chorobnosti Adolfa Hitlera, odvíjajú úvahy trochu inou cestou, než smerom k neurodegeneratívnemu ochoreniu. Ukazuje sa však, že sa obidve tieto cesty môžu v prípade parkinsonizmus predsa len stretávať.

Prečo? Pretože, ako som už uviedol, Parkinsonova choroba sa prejavuje aj psychickými, nielen pohybovými príznakmi.

Viacero autorít z oblasti neurológie sa už k Hitlerovmu údajnému parkinsonizmu vyjadrovalo. V roku 1992 napríklad Abraham Liebermann, pomerne nedávno, v roku 2015, zas Kalyan B. Bhattacharyya. Keďže sa nezachoval mozog Adolfa Hitlera, nemohla byť urobená ani žiadna pitva, ktoré by prípadne potvrdila alebo korigovala závery týchto autorov.

Liebermann sa domnieva, že v rokoch 1933-1934 Hitler ochorel na postencefalitický parkinsonizmus. Prvým príznakom údajne bolo asymetrické trasenie ľavej ruky, ktoré sa Hitler snažil zakrývať tým, že v ľavej ruke držal nejaký predmet, alebo ju mal vloženú do vrecka, pričom pravou prudko gestikuloval, čo mohlo aj značne odvádzať pozornosť od postihnutej strany. Ako sa tremor zvýrazňoval, čoraz menej sa Hitler ukazoval na verejnosti, a nechal sa fotografovať alebo filmovať len v súkromí alebo v úzkom okruhu ľudí.

Hitler si tremorom postihnutú ľavú ruku drží tesne pri tele, pravdepodobne práve preto, aby nebolo vidieť tento nepríjemný parkinsonický príznak.
Hitler si tremorom postihnutú ľavú ruku drží tesne pri tele, pravdepodobne práve preto, aby nebolo vidieť tento nepríjemný parkinsonický príznak.

V roku 1945 bola už Hitlerova chôdza značne pomalá, chýbali súhyby ľavej hornej končatiny (bradykinéza), mal maskovitú tvár (vyhladené črty tváre, bez výraznejších mimických prejavov, čo je hypomímia, tiež jeden z príznakov parkinsonizmu) a jeho ľavostranný tremor bol už markantne badateľný. Veľa prezrádza aj mikrografia jeho písma, čo je typická charakteristika parkinsonického postihnutia. Konkrétne ide o malé a trasľavé písmo. Jeho zhrbený postoj je tiež symptomatický. Občas sa vraj dokonca stalo, že Hitlerovi unikla z okrajov úst slina. Postihnutá mohla byť aj jeho reč. Liebermann napríklad pochybuje o tom, že opakovanie koncových slov, ako „ponorky, ponorky ponorky!“ alebo  „lietadlá, lietadlá, lietadlá!“ by bolo práve prejavom jeho rečníckeho umenia. Týka sa skôr príznaku, známeho ako palilália.

Krátko predtým, než mal Hitler ochorieť, bola Rumunom Constantinom von Economom opísaná encephalitis lethargica. Je možné, že išlo o túto chorobu, o ktorej verejnosť vie vďaka popularizácii a liečebným úspechom Olivera Sacksa?

A čo psychika?

Hitlerova nedôvera k druhým, paranoja, kolísavá nálada, výbuchy hnevu i po minimálnom podnete, nespavosť, ako aj jeho megalomanické vízie a plány, všetko to odrazu môže zapadnúť aj do neuropsychiatrických prejavov parkinsonizmu, hoci svoju rolu určite zohrávala i jeho patologická osobnosť v predchorobí alebo užívanie metamfetamínu. Postupom času sa mu údajne zhoršovala schopnosť sústrediť sa alebo usporiadať si myšlienky, a konal často impulzívne, v afekte, nedostatočne uvážene.

Proste, hrôza pomyslieť, že takýto človek riadi osudy tisícov vojakov.

Na rozdiel od Židov mal veľkú slabosť pre deti, či domácich miláčikov. Robilo mu strašný problém zastreliť svojho psa a na varenie kraba zaživa nemohol ani len pomyslieť. To prezrádza značnú nevyrovnanosť jeho osobnosti, asymetricky distribuovanú citlivosť, deravé superego – povedal by azda psychoanalytik.

Môže práve parkinsonizmus za to, že Hitler zle vyhodnotil situáciu a že tak katastrofálne stroskotala jeho plánovaná invázia do Ruska? Alebo majú pravdu tí, čo tvrdia, že mal hraničnú alebo antisociálnu poruchu osobnosti, či bipolárnu poruchu? Nemohlo ísť o kombináciu viacerých ochorení, v medicíne známu ako komorbidita?

Rozlúsknutie

Pravdepodobne sa už nikdy nedozvieme jednoznačné odpovede na načrtnuté otázky. Ako Bhattacharyya, aj ja pochybujem, či na základe menovaných príznakov možno hovoriť len o sekundárnom parkinsonickom postihnutí, a nie o Parkinsonovej chorobe ako takej, zvlášť keď Hitlerove motorické symptómy boli asymetrické, a keď mnohé z jeho duševných príznakov by mohli svedčiť aj o psychiatrických komplikáciách Parkinsonovej choroby, či o pred-parkinsonickom postihnutí jeho osobnosti. Napokon, pre Parkinsonovu chorobu sa v reakcii na Bhattacharyyov článok vyslovil aj Kurt A. Jellinger.

Je veľmi vzrušujúce – a aj akosi bizarné – uvažovať o Parkinsonovej chorobe ako o niečom, čo tak veľmi poznamenalo históriu dvadsiateho storočia a dejiny ľudstva vôbec.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.