Denník N

Ľudská pomoc je pre utečencov niekedy dôležitejšia ako matrac či topánky

Alena Vachnová s presídlenými rodinami na Ukrajine
Alena Vachnová s presídlenými rodinami na Ukrajine

Alena Vachnová pôsobí ako projektová manažérka pobočky pre Východné Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu v organizácii Úsmev ako dar. Jej úlohou je najmä príprava a realizácia rozvojových aktivít organizácie. Vyštudovala právo a medzinárodné vzťahy, takmer 10 rokov pôsobila vo verejnom sektore, kde sa venovala aktivitám zameraným na regionálny rozvoj a rozvoj cezhraničnej a medzinárodnej spolupráce. Aktuálne pôsobí v mimovládnom sektore, zameriava sa na projekty, ktorých cieľom je pomoc ohrozeným a znevýhodneným rodinám a jednotlivcom.

Pomáhate utečencom z Donbasu a najmä vnútorne presídleným osobám, teda ľuďom, ktorí ušli z Východu Ukrajiny a teraz žijú blízko slovenských hraníc. Ako presne a komu presne pomáhate?

Pomáhame rodinám a jednotlivcom, ktorí ušli z Donbasu. Sú to najmä ľudia, ktorí vo vojne prišli o svoje domovy, o svojich blízkych, alebo boli vo veľkom ohrození – strieľalo alebo bombardovalo sa pár stoviek metrov od nich. Väčšina si zobrala len pár osobných vecí a utiekla, viacerí zažili ostreľovanie aj počas cesty do bezpečia. Ušli s cieľom zachrániť si život.

Úsmev ako Dar primárne pracuje s deťmi v detských domovoch, ako ste sa dostali k pomoci na Ukrajine?

Pracujeme so všetkými rodinami v ohrození – snažíme sa zabrániť tomu, aby sa deti do detských domovov vôbec dostali, a prípadne pomôcť im – ak sa dá – aby sa dostali naspäť do svojich alebo náhradných rodín. Rozšírili sme našu prácu aj o prevenciu; deti v detských domovoch sú však stále našou srdcovou záležitosťou.

Čo sa týka Ukrajiny, pôsobíme tam už 15 rokov. Boli sme súčasťou reformy, počas ktorej sa na Ukrajine internátne detské domovy postupne zmenili na domovy rodinného typu. Slovensko si totiž v minulosti prešlo rovnakým procesom. Túto skúsenosť sme potom chceli odovzdať ďalej, napríklad práve na Ukrajine.

Ako ste sa dostali k pomoci ľuďom na úteku?

Našou pôvodnou prioritou nebolo pomáhať vysídleným rodinám, ale keďže na Zakarpatii už dlhšie pôsobíme a spolupracujeme tam aj s lokálnymi organizáciami, dozvedeli sme sa o situácii, ktorá v celej krajine – vrátane Zakarpatia – nastala. Vieme, že za posledné vyše dva roky tam pribúdajú rodiny, ktoré sú na úteku a často nemajú vôbec nič.

Ak sú v takýchto rodinách prítomné aj deti, reálne im hrozí vyňatie z rodiny – najmä v prípade, ak im rodičia nevedia poskytnúť dostatočnú starostlivosť. Sú to teda rodiny v ohrození, ktorých deti sa môžu dostať do detských domovov – aj ony sú teda našou cieľovou skupinou.

V určitej chvíli sme pocítili urgentnosť tejto situácie a snažili sme sa na ňu odpovedať. Začali sme spolupracovať so slovenskými rehoľnými sestrami z Congregatio Jesu, ktoré na Zakarpatii pôsobia a vysídleným rodinám pomáhajú – chceli sme spolu s nimi najprv zmapovať situáciu.

Ako to vtedy vyzeralo?

V čase, keď sme na Zakarpatii začínali pracovať s touto cieľovou skupinou, tam bolo oficiálne zaregistrovaných približne 3000 presídlených ľudí. V porovnaní s oblasťami ako Charkov či Kyjev je to samozrejme menšie číslo, títo ľudia však potrebujú rovnakú pomoc ako tí v iných oblastiach. Nemali sme na to v tom čase žiadne financie, ale oslovili sme Nadáciu Pontis, ktorá nás podporila otvorením projektu Susedská pomoc Ukrajine na crowdfundingovom portáli Dobrá Krajina. Umožnilo nám to spustiť verejnú zbierku schválenú Ministerstvom zahraničných vecí; práve z nej financujeme humanitárnu pomoc, matrace, paplóny; prevádzkujeme z nej aj kuchynku pre utečencov, ktorí žijú v Hoteli Zakarpatia vo veľmi zlých podmienkach. Toto im pomáha žiť tam aspoň trochu dôstojne.

Niektorí z vnútorných presídlencov, ktorí sú vo vlastnej krajine, si dokázali v mieste nového bydliska nájsť novú prácu či bývanie. Ako sa však dokážu vysporiadať s psychologickou traumou?

Práve otázka traumy bola aj jednou z mojich osobných motivácii, kvôli ktorej som sa s kolegami do tohto projektu vlastne pustila. Uvedomila som si, aké „šialenstvo“ to je, keď človek musí opustiť zo dňa na deň všetko to, čo v živote mal. Pracujeme napríklad s manželskými pármi, ktoré 60 rokov prežili v Donbase; sú tam seniori či ranení, sú tam však aj bábätká, malé deti a podobne. Toto je dôvodom, prečo som aj ja osobne veľmi chcela týmto ľuďom sprostredkovať aspoň nejakú, hoci len malú, pomoc. Zároveň sme aj veľmi vďační sestrám, ktoré tam pracujú, za to, že sa o týchto ľudí „ľudsky“ starajú. Návštevy, rozhovory, niekedy aj duchovná, alebo jednoducho ľudská pomoc sú pre ľudí na úteku často dôležitejšie ako matrac či topánky. Nehovorím, že aj tie nie sú dôležité – pomáhajú prežiť zimu, alebo dané obdobie. Ale práve ľudská pomoc a podpora môže byť pre utečencov zásadná.

Rodiny, kde sú dvaja zdraví, pracujúci rodičia, si takmer vždy po čase nejakým spôsobom pomôžu – aspoň taká je naša skúsenosť za posledné dva roky. Niekedy môžu potrebovať drobnú asistenciu, ale ak chcú, jeden z rodičov si vie nájsť prácu, druhý sa stará doma o deti a podobne. Lenže iné skupiny ľudí, ako napríklad osamelé matky s deťmi či starí ľudia túto šancu takmer nemajú. Pre nich teda hľadáme riešenie trvalejšieho bývania – práve oni sú totiž v istom „medzipriestore“, pretože stále sú na úteku, domov sa vrátiť nemôžu, v hoteli sa však nemôžu trvalo usídliť.

Je to naozajstné šialenstvo: žiť dva roky v hotelovej izbe, nevedieť, kto som, a nemôcť sa nikam pohnúť. Chceli by sme pre najzraniteľnejšie skupiny nájsť priestor, kde by sa mohli dlhodobejšie usadiť, sami si prispievať na ubytovanie, no zároveň dokázať vyžiť. V súčasnosti hľadáme najmä v zahraničí možnosti a lokálnych partnerov, ktorí by nám dokázali pomôcť prevádzkovať takýto priestor a tiež aj prípadnú terapeutickú či ambulantnú pomoc na Ukrajine. Presídlené rodiny sa tam totiž často stretávajú s neprijatím; okolie napríklad vie, že im bola poskytnutá nejaká humanitárna pomoc, a tým pádom necíti potrebu ďalej im pomáhať. Je to smutné a zarážajúce.

Rodiny, ktorým pomáhate, sú teda takou vašou „kvapkou v mori“.

Áno. My ich naozaj vnímame ako kvapku v mori: robíme s niekoľkými desiatkami rodín, individuálne s nimi pracujeme, snažíme sa im ľudsky pomôcť. Je to drobná pomoc, nezasluhuje si to výnimočnú pozornosť, ani sa to nevyrovnáva pomoci veľkých medzinárodných organizácii, ktoré v téme pracujú. Chceli sme však konkrétne pomôcť aspoň niektorým, hoci len pár ľuďom, aspoň v tomto regióne — človek sa vzdiali na 90 kilometrov od Košíc, a zrazu je v úplne inom kontexte, v kontexte utečencov a vojnovej reality. Na Slovensku si to takmer neuvedomujeme.

Letný tábor pre deti, ktorých rodičia ušli pred vojnou
Letný tábor pre deti, ktorých rodičia ušli pred vojnou

Ako si sa ty osobne dostala k tejto práci?

Vyštudovala som právo a medzinárodné vzťahy, v mojej práci sa však stále objavoval prvok „verejného dobra“ a rozvoja. Fascinujú ma témy ako dlhodobá pomoc rodinám v ohrození, sociálne podnikanie, sociálne bývanie. Rada pracujem na týchto nových veciach, robím ich často s úplným nadšením, hoci niekedy aj „na kolene“. Verím však, že po niekoľkých rokoch v podobných projektoch vieme dosiahnuť aj legislatívne zmeny, priniesť príklady dobrej praxe, či zmeniť situáciu. Je pre mňa dôležité, aby som vedela, že to, čo som mohla a ľudsky dokázala, som urobila.

Stretli ste sa niekedy kvôli tejto práci aj s problémami či negatívnou spätnou väzbou?

Keďže to robíme dosť „v malom“, chvalabohu nie. Ale zato denne odpovedáme na otázku „Prečo“? Ľudia často netušia, čo sa na Ukrajine deje, nemajú predstavu, že sú tam dva milióny ľudí, ktorí sú utečencami vo vlastnej krajine. Našou úlohou je toto ľuďom vysvetľovať a neustále o tom hovoriť. Vnímame to ako našu povinnosť, ako náš morálny záväzok. Mnohí ľudia nám potom pomáhajú, chodia s nami na Ukrajinu, hovoria o tom ďalej a podobne.

Ako je možné, že na Slovensku nevnímame tragédiu takéhoto množstva ľudí, ktorí sú veľmi blízko nás?

Mám pocit, že sa ľudia sťahujú do svojho vnútra, do svojich vlastných životov. Ukrajina je pre nás vzdialená takmer ako keby bola v Ázii, alebo aj kdesi ďalej. Neviem čím to je, mentálne tam máme obrovský blok. Častokrát nás však nezaujíma nielen čo sa deje na Ukrajine, ale ani čo sa deje „za plotom“.

Ako sa cítia rodiny, ktoré tretí rok žijú v hoteli, kde sú myši, ploštice, zima, kde musia prať vo vani, variť na balkóne a podobne? Ja si myslím, že je skutočne zarážajúce vidieť takúto situáciu na vlastné oči a predstaviť si, čo asi musia zažívať.

Keď sa s ľuďmi v hoteli rozprávam, často cítim, že sú v obrovskom kŕči. Zažili obrovskú bolesť a často ju doteraz nemohli ani „pustiť von“. Nemohli sa jej ani poddať, lebo stále musia byť silní.

Máme tam napríklad jednu mamu, ktorá v hoteli žila dva roky, jej synček sa narodil na úteku. Vynakladá nepredstaviteľné úsilie, aby si zariadila a zachovala novonadobudnuté bývanie a uživila svoje dve deti. Neviem si predstaviť, aké to bude o pár rokov – je to sústavne vybičované napätie, neexistuje z toho voľný víkend, voľná hodina ani minúta. Tieto rodiny žijú v sústavnom napätí. Je to podľa mňa akoby človek dva roky poriadne nespal.

Niektorí ľudia však možno namietajú, že aj na Slovensku existuje chudoba a sociálne problémy, prečo teda pomáhať v zahraničí?

Myslím, že rôzni ľudia a organizácie pôsobia v rozličných oblastiach, a to je len dobre. Navzájom sa môžu dopĺňať. My pôsobíme aj na Slovensku, ale aj keby sme nepôsobili – na takéto námietky sa predsa dá odpovedať aj protiotázkou: ak to tak je, prečo na Slovensku nepomáhajú práve tí, ktorí biedu či zlé podmienky kritizujú?

Ja osobne si myslím, že mnohí ľudia majú niečo ako obranný mechanizmus, respektíve mylnú predstavu o tom, že existujú „oni“ – utečenci, a „my“ – tí druhí, a že nám sa niečo také stať nemôže. Je veľmi ťažké predstaviť si, že sa to môže stať komukoľvek, a pripustiť, že niečo podobne tragické by sa mohlo stať aj nám.

Je to pre ľudí často ťažké pochopiť: bez ohľadu na to z akej sociálnej vrstvy človek je či aké ma vzdelanie, utečencami sa vo vojne stávajú všetky vrstvy. Niekedy mám dokonca pocit, že čím viac človek pred vojnou mal, tým horšie môže znášať, keď všetko stratí. Musí byť veľmi ťažké vysporiadať sa s tým, že človek bol úspešný a samostatný a zrazu je odkázaný na iných a potrebuje humanitárnu pomoc.

Je to však rovnaké ako všade: ľudia sú veľmi rôzni. Niektorí robia všetko preto, aby si sami pomohli, iní čakajú, že im pomôžu iní, alebo že im budú pomáhať humanitárne organizácie a štát.

Čo sa stane s týmito ľuďmi, keď si raz nájdu prácu a vybudujú nový život? „Neprevalí“ sa im až vtedy trauma, ktorú roky museli znášať? 

Áno. Lebo až keď pominie stres a tlak, človek sa uvoľní. Podľa mňa sa u mnohých vtedy spustia isté procesy a obávam sa, že možno aj choroby. To, čo všetko ich telo, osoba a psychika museli zniesť. Aj my si uvedomujeme, že tí ľudia často potrebujú aj odbornú pomoc. Chceli by sme ich aj v tomto sprevádzať.

Od začiatku som presvedčená, že tragédie sa môžu prihodiť každému, všade na svete. Na Slovensku máme niekedy ilúziu, že nás sa žiadna takáto tragédia netýka. Takéto veci sa však môžu prihodiť každému – niekedy je to prírodná katastrofa, inokedy vojna alebo niečo iné, ale na svete nemáme istoty. Je dôležité všímať si ľudí okolo seba a ich potreby – nikdy nevieme, kedy my budeme v situácii, že budeme odkázaní na pomoc iných. Vtedy budeme očakávať, že nás príjmu ostatní, podobne ako keď v minulosti naši priatelia a známi utekali na Západ. Nemali by sme sa uzatvárať. Mali by sme byť otvorení, hľadať spoločnú reč a spoločnú cestu. Lebo ilúzia, že žijeme v „uzatvorenom“ svete v dobe globalizácia a navyše v takej malej krajine ako je Slovensko, je naozaj len ilúziou.

Ťažko pochopiteľná je najmä nenávisť a xenofóbia, ktorá sa stále vracia, respektíve nikdy nepominula.

Ľudia majú niekedy pocit, že keď odignorujú niektoré veci, akoby neexistovali. Ja si myslím, že by sme mali vnímať veci, ktoré sa na svete dejú, a reagovať na ne. Nefunguje to tak, že keď si zakryjeme oči, tieto veci prestanú existovať. To robia deti – zakryjú si hlavu dekou, a myslia si, že svet okolo neexistuje. Dospelí to niekedy robia tiež. Takto to je so všetkými problémami, nie len s utečencami, ale aj s domácim násilím, ohrozenými rodinami a deťmi, a podobne.

Keď sa už bavíme o domácom násilí, často tam môžeme spozorovať jeden ďalší fenomén – a to že viníme obeť za násilie, ktoré zažíva. Myslím, že pri utečencoch je to podobné: toho najslabšieho človeka, ktorý je v realite obeťou, obviňujeme.

Presne tak. Ale vieš prečo to je? Lebo títo ľudia sú svedkami násilia či vojny, a sú teda živým svedectvom toho, že to existuje. Nás to štve, lebo to nechceme vidieť. Obťažuje nás to, už si nemôžeme zakrývať oči, znemožňuje nám to žiť v ilúzii. Či je to týraná žena alebo dieťa v detskom domove, konfrontuje nás to s tvrdou realitou, ktorú často nechceme vidieť.

Teraz najčítanejšie