Philip K. Dick: Prorok sci-fi

Niektorí v ňom vidia najvýznamnejšieho autora anglosaského sci-fi žánru. Dokonca významnejší než samotný zakladateľ H. G. Wells. Iní ho považujú za najvýznamnejšieho autora novej vlny vedeckej fantastiky, ktorá sa viac než na technológie zameriava na človeka, na ľudské, až príliš ľudské problémy. Jeho diela boli natoľko „iné“ na vtedajšiu dobu, že bol dlho známy len v úzkej skupine sci-fi komunity.

„Pre väčšinu sci-fi komunity však Dick zostal ťahúňom  a hviezdu v ňom videl málokto. Snáď to bolo tým, že nemal oporu v nakladateľoch a redaktoroch, snáď že sa jeho písanie tak odlišovalo od zavedených úspešných autorov ,Zlatého veku science fiction‘ ako Robert A. Heinlein a Isaac Asimov, ktorí v žánri roky určovali tón a myšlienkové smerovanie. Na rozdiel od nich bolo možné Dicka obviniť z páchania literatúry. Starí harcovníci a i mladí inžinieri vedeckej fantastiky boli rovnako bigotní ako profesori anglickej literatúry; žánrové predsudky a pocit výlučnosti na oboch stranách rovnako.

Mnoho spisovateľov sci-fi z Dickovej generácie i mladších už ale nadšene budovalo takzvanú Novú vlnu. Vlastne to bolo viacej vĺn za sebou, ktorých príboje nakoniec zmietli umelé hranice žánru a spláchli fantastiku do ,mora príbehu‘ obecnej literatúry.“ (Ursula K. Le Guinová, predslov, Muž z vysokého zámku, Argo, 2016)

Philip Kindred Dick sa narodil 16. 12. 1928 v Chicagu a zomrel na srdcové zlyhanie 2. 3. 1982 v kalifornskej Santa Anne. V roku 1963 získal prestížnu cenu Hugo za knihu Muž z vysokého zámku a za knihu Kaňte mé slzy, řekl policista získal v 1974 John W. Campbell Memorial Award. Na základe jeho diela vznikli filmy ako Minority Report, Blade Runner, Temný obraz, Správcovia osudu, Total Recall, Výplata, Next…

Ide o jedného z najtalentovanejších a najvšestrannejších autorov sci-fi. Od roku 1983 je na jeho počesť udeľovaná cena P. K. Dick Memorial Award.

Je autorom nedokonalých ľudí.  Jeho štýl je neopakovateľný, jedinečný, dickovský. Jeho postavy majú svoje každodenné problémy, obyčajné i neobyčajné starosti – sú to ľudia, ktorí sú okolnosťami vhodení do situácií, ktorým nerozumejú.

Dickov štýl je zároveň jednoduchý a svojským spôsobom elegický. Poetický a zároveň prostý. Dokonale zachytáva ten záblesk porozumenia, tú jasnú chvíľku, ktorá aj tomu najprízemnejšiemu a najjednoduchšiemu človeku prebleskne hlavou v dobe melancholickej samoty – a v momente zase zmizne. Jeho postavy sú omylné, a aj keď sa snažia tváriť nad vecou. Tí, čo sú povrchní, sú v skutočnosti hlbokomyseľní. A sú svojou rozpoltenosťou tragikomickí. Súcítime s nimi. Akoby empatia bola akýmsi duchom, ktorý sa vyžaruje do každého Dickovho diela.

Dickovo písanie je podivné.  Prevedie nás epickými udalosťami, cez ktoré musela postava prejsť a na miesto, kde by sme čakali čokoľvek len nie nejakú vtipnú udalosť, či vtipnú poznámku, tak tam ju Dick zasadí. Kde čakáte jednoduchý dialóg, je hlbokomyseľný monológ postáv, ktoré rozvíjajú dej. Kde čakáte vyvrcholenie deja, vaše nádeje zmietne Dick ďalším nečakaným dejovým zvratom. To všetko dodáva tým príbehom nádych tragikomického trpkého humoru. Ako vravel už Robert Heinlein v románe Cudzinec v cudzej krajine: „Dobrota je v smiechu. Je to hrdinstvo a zdieľanie proti bolesti a ľútosti a porážke. (…) Aj smrť je smiešna. Prečo o nej existuje toľko vtipov? Pre nás – pre ľudí – je smrť tak smutná vec, že sa jej musíme smiať.“

Niet divu, že hollywoodski scenáristi a producenti tak často a čoraz častejšie siahajú po Dickových dielach. Mnohé jeho romány a poviedky sú ako filmový scenár. Ale inak ako u majstra rozprávačského štýlu Alfreda Bestera (Zničený muž; Hviezdy, môj osud). A to inak, sa nedá ani slovami správne vyjadriť. Nezabudnem na majstrovsky zvládnuté dávkovanie napätia v geniálnej scéne z knihy Snívajú androidi o elektrických ovečkách?, v ktorej sa hlavná postava, Rick Deckard, ocitne v kancelárii riaditeľa tajuplnej policajnej stanici, ktorá oficiálne neexistuje. Akoby scénu Dick projektoval filmovým projektorom rovno do hlavy čitateľa.

Poháňa vás klaustrofobická neistota protagonistov. Ako to je v skutočnosti? Aká je pravda?

Dick je majstrom vo vymýšľaní komplexných epických alternatívnych realít. Postapokalyptických svetov. Dystópii – teda antiutópii – teda svetov neďalekej budúcnosti, ktoré nie sú ani zďaleka rúžové a napriek technickým vymoženostiam sa zdajú byť infernálnou víziou Hieronyma Boscha. A pri tom nemusí ísť o temnú totalitnú spoločnosť alebo policajný štát. Hrôza je v každodennosti. Vo všadeprítomnej „blbej nálade“. V „atmosfére“. Každý vie, že niečo nie je v poriadku, ale len málokto sa nad tým zamyslí. Dickove postavy sú vytrhnuté zo svojej všednodennej rutiny, sú požieraní udalosťami, ktoré sú nejasné – zahmlené nebezpečenstvo sa postupne odkrýva, aby nás Dick nakoniec prekvapil niečím ešte neočakávanejším. Zostaneme ešte viac prekvapení ako protagonisti. Dick dokáže preniesť čitateľa do svojich postáv. A to práve preto, že jeho postavy sú také podivné a nemotorné. Autentické.

Dick je majster náznakov. Pár zmienkami, pár poznámkami, dokáže vykresliť skutočne desivú atmosféru, blízku budúcnosť. Globálne otepľovanie? Tretia svetová vojna? Prehnané genetické inžinierstvo? Ľudská hlúposť a jej skazonosné následky vo vesmírnom meradle? Obchodovanie s čímkoľvek? Monsterkolektivizmus? Monsterkapitalizmus? Policajný štát? Totálna kontrola? Totálna sloboda? Štátny monopol na drogy, ktoré štát využíva, aby zapchal ľuďom ústa? Boj štátu proti návale drog, proti znečistenému životnému prostrediu?Nepohodlná pravda, ktorá vyjde doslova a do písmena z tých najhlbších hlbín zeme na povrch? Alternatívna realita? Čo je človek; čo je svet? To všetko a ešte omnoho viac nájdeme v Dickových príbehoch.

Hranice medzi žánrovými prostriedkami a umeleckou kvalitou psychologického románu nie sú nikde inde nejasnejšie ako u Philipa K. Dicka.

V knihách ako Temný obraz a Prevtelenie Timothyho Archera nájdete v jednej veľmi málo vedeckej fantastiky a v tej druhej vôbec žiadnu. V jednej utajený agent protidrogového stráca kontakt s realitou, pretože mu osobnosť rozožiera nebezpečná droga – Agent sa stane obeťou, ale na konci samozrejme všetko môže byť inak…

V druhej knihe vidíme príbeh biskupa Timothyho Archera, ktorý stratí vieru a v návale osvietenia o novej pravde sa ju vydá hľadať a zomrie pri tom. Kniha, v ktorej Dick jemne priznáva, že sa možno mýlil pri hľadaní významu divného náboženského zážitku, ktorý zažil. Keď ho jedného dňa pred domom oslepilo rúžové svetlo a jemu sa vybavili informácie o tom, že jeho dieťa je vážne choré. Dick zrazu vedel presnú diagnózu a okamžite šiel s dieťaťom do nemocnice. Lekári potvrdili, že jeho podozrenie bolo pravdivé. Ako to však mohol vedieť? Keby sa pár týždňov čakalo, stalo by sa ochorenie smrteľným. Ako na to prišiel?  Čo sa to stalo? Dick si toto nevedel vysvetliť a poznačilo to nielen jeho vnímanie sveta, prehĺbilo jeho pochybnosti o podstate reality, ale ovplyvnilo aj jeho písanie. Túto tému sa snaží rozoberať v knihách ako Valis, Božská invázia, Prevtelenie Timothyho Archera, v ktorom akoby sa zmieroval s faktom, že „pravdu“ možno nikdy nezistí, že existujú veci, ktoré človek asi nedokáže pochopiť nikdy.

Philip K. Dick je spisovateľom, ktorý život strávil na pokraji chudoby. Autorom, ktorý sa stal slávnym, až po svojej smrti. Je autorom, ktorý zomrel štyri mesiace pred premiérou svojho prvého filmu v réžii Ridleyho Scotta Blade Runner (1982). Film, ktorý ho zviditeľnil. Bod obratu, kedy sa exponenciálne čoraz viac ľudí začalo zaujímať o jeho dielo.

Je autorom, ktorý za svojho života nemal z písania veľké peniaze ani slávu, a predsa v tom pokračoval, lebo cítil, že musí. Že niet úniku. Že príbeh je jeho osud. A jeho život, zahalený mnohými nejasnosťami, sa stal príbehom sám o sebe.

Vo svojom rozprávačskom štýle mieša jednoduchosť a hlbokú komplexnosť. Naivnosť a sofistikovanosť. Jednoduché vety a poetiku. Všednú každodennosť a temnú postapokalyptickú stiesnenosť. „Zrozumiteľný, prostý, reportérsky štýl“ s „občasným poriadnym logom z jungovského alebo odborného žargónu“ (Le Guinová).

Motívy v jeho príbehoch sú tie najzákladnejšie, tie najľudskejšie.

Hľadanie pravdy. Čo je zmysel života? Existuje boh? (Valis, Prevtelenie Timothyho Archera, Tri stigmy Palmera Eldritcha)

Elementárny boj dobra so zlom. (Božská invázia).

Vnútorný konflikt. Boj medzi tým, čo je správne a tým, čo nie je správne, ale prospešné. Hľadanie zla a dobra – v človeku. Sondovanie ľudskej duše, príbehy ľudí, ktorí chcú konať dobro, ale vo svojej prostote im to nevychádza podľa predstáv. (Muž z vysokého zámku)

Na každej strane spochybňuje naše vnímanie vecí. Čas, ktorý sa stáva nezávislým na priestore… (Ubik; Vykoľajený čas; Kaňte mé slzy, řekl policista)

Nič nie je, ako to bolo pred tým. Všetko vyzerá byť rovnaké, ale je to trochu iné… A každým okamihom stále obludnejšie. Konflikt sa rozrastá a kontaminuje okolie, pričom znepriatelené strany sú stále neznáme, ale o to hrozivejšie. A potom príde veľké rozuzlenie a smutná pravda. (Predposledná pravda, Temný obraz).

Dick sa pýta, kto sme? Čo je vlastne človek? Čo je to, čo nás robí ľuďmi? Čo sa stane, keď budeme schopní vytvoriť umelý život, ktorý nám bude nielen fyziologicky podobný? Ale ktorý bude mať aj vlastné sny, túžby, spomienky a túžbu po slobode? (Snívajú androidi o elektrických ovečkách?/Blade Runner)

Alebo nám predhodí bombardovanie s dejovými zvratmi ako vo svojich poviedkach a v jednom špecifickom nezabudnuteľnom románe (Svet, ktorý stvoril Jones; Minority Report, I. II.; Planéta, ktorá neexistovala, I., II.; Podivný raj a iné poviedky).

Philip K. Dick je prorok sci-fi. Apoštol žánru, ktorý sám transformoval a rozšíril po neevanjelizovaných územiach. Jeho diela sú tak neskutočne aktuálne práve preto, že varovania, ktoré sú v nich, sú bezčasové, stále platné, teraz i o dvesto rokov. Ak sa nevmestíme do kože, tak túto planétu si zničíme. Poškodíme. A ďalšie generácie nás budú až do skonania vekov preklínať, lebo my sme boli stvoriteľmi ich rozvrátenej rozrušujúcej budúcnosti. Alebo ešte hrozivejšie, nezničíme svet, ale zničíme seba, svoju ľudskosť. Ale Dick nám dohovára, že nádej tu je vždy, i keď sa zdá, že umrela aj tá. Nad pustinou vyjde slnko a medzi skalami vyrastie steblo trávy. V nekonečných obavách zasvieti malé svetielko lásky. Pomaly začínam rozumieť Dickovmu dôrazu na empatiu. Čo nás robí výnimočnými? Dick vraví, že je to práve empatia, ktorá je základom našej ľudskosti. A ja mu v tomto budem veriť.