Spoločnosť ako stvorená na mediáciu.

Virtuálny svet sociálnych sietí netreba nijako preceňovať, pretože nie je možné zistiť za koľkými profilmi vášnivo diskutujúcimi pod nenávistnými statusmi sa skrývajú skutoční ľudia. Nevieme a nebudeme vedieť koľko reálnych ľudí zdieľajúcich rasistické, xenofóbne či konšpiračné statusy by svoje príspevky zrealizovalo, keby „to“ buchlo. Nevieme ani koľkí z nich len podľahli davovej psychóze, alebo sa týmto spôsobom vyrovnávajú s vlastným strachom.

Na druhej strane nie je možné virtuálnu scénu podceňovať, pretože nám veľa hovorí o spoločnosti, v ktorej žijeme a o nás samých. Toto už nie je len „blbá“ nálada. Spoločnosť sa výrazne rozdeľuje na „slniečkárov“ a „fašistov“ (pomenovaní jednej aj druhej skupiny je mnoho, vyjadrujú však to isté). Nič medzi tým. Buď si jedno, alebo si druhé. Nikde ani náznak vôle diskutovať, pomenovať príčiny sporu, akceptovať emócie, hľadať to čo je spoločné a vydiskutovať a pochopiť to čo je rozdielne. Ani náznak vôle dohodnúť sa na čomkoľvek. Ani náznak dohodnúť sa, že je treba začať diskusiu.   Lebo s fašistami sa nediskutuje, lebo so slniečkármi sa nediskutuje.

Ako mediátor uvažujem ako túto situáciu riešiť a či sa vôbec riešiť dá. V praxi sa stretávam s odmietaním dohody relatívne často. Dôležité je však začať a prejaviť vôľu diskutovať s druhou stranou. I odmietnutie môže naštartovať v oboch sporiacich sa procesy, ktoré vedú k akej-takej normalizácii vzťahov a komunikácie. Neraz sa stalo, že strana sporu, ktorá mediáciu odmietla  sa po čase sama vrátila a k dohode nakoniec došlo.  Ozvalo sa možno svedomie, možne racionálne myslenie, možno len nutnosť spolunažívania, či snaha ušetriť náklady za právnika. Zhrnuté a podčiarknuté, prejavenie (hoci aj jednostrannej) vôle  medzi sporiacimi sa stranami môže vytvoriť podmienky pre uzavretie dohody v budúcnosti.

Spoločnosť je spoločnosťou preto, lebo sa riadi všeobecne dohodnutým súborom písaných pravidiel (zákony)  a nepísaných pravidiel (zvyky, tradície). Ak by tieto pravidlá neexistovali, neexistovala by ani spoločnosť. Pravidlá, na ktorých sa dohodla spoločnosť sa volajú kultúra (pozri: sociológia) a sú ohraničené územím, na ktorom platia. Inak povedané, zákony a zvyky, ktorými sa riadi spoločnosť na Slovensku sú viač či menej podobné ako zákony a zvyky v iných krajinách  „západnej“ civilizácie a viac či menej rozdielne ako v ostatných častiach sveta.  Treba povedať, že aj písané aj nepísané pravidlá sú živým materiálom a neustále sa vyvíjajú. V globálnom svete sa preberajú či osvojujú medzi rôznymi spoločnosťami, štátmi, spoločenstvami štátov.  Príkladom pre takýto vývoj v písaných pravidlách je  aplikácia noriem platných v EÚ do slovenskej legislatívy. A príkladom zmien v nepísaných pravidlách je oslavovanie  sviatkov ako Halloween, či sv. Valentín.

Zdá sa, že naše doterajšie zákony a zvyklosti sú pre dnešnú virtuálnu, či postfaktickú dobu nedostatočné.  Tento fakt sa týka všetkých spoločností (štátov), preto nemáme vhodné pravidlá, ktoré by sme si mohli („opajcovať“) osvojiť a aplikovať do našej kultúry. Kultúra, ako ju poznáme dnes, nevie reagovať na nový stav a to spôsobuje neistotu. A neistota, ako vieme, je prostredím, v ktorom sa darí strachu a iracionalite.

Kým však spoločnosť (štáty, spoločenstvá štátov…) neprispôsobí svoju kultúru novému svetu, môžu mediátori pôsobiť ako zmierovatelia, moderátori diskusíí v reálnom aj virtuálnom prostredí. Prispôsobenie kultúry nás nevyhnutne čaká. Zmeny sa síce dejú kontinuálne, teraz však pôjde o prispôsobenie sa novým, nepoznaným výzvam (sociálne siete, alebo autonómna mobilita, robotizácia atď. ). Pôjde o veľký tresk a bezprecedentný zásah v našich zákonoch, zvykoch a tradíciách. Zmeny v zákonoch prijmú volení zástupcovia svojou ústavnou, alebo inou väčšinou po „riadených“ diskusiách (pozdravujem rokovací poriadok) v parlamente.

Čo sa však bude diať pri zmene tých nepísaných pravidiel? Nečaká nás len masívna spoločenská diskusia, pretože nebude stačiť diskutovať. Budeme sa musieť dohodnúť.  Čaká nás celospoločenská mediácia.  Slniečkári, ktorí slniečkármi v skutočnosti nie sú a fašisti, ktorí fašistami v skutočnosti nie sú budú musieť spolu diskutovať. Pripravme sa na to. Mediátori aj tu môžu prispieť k tomu, aby všetko prebiehalo so vzájomným rešpektom, akceptovaním emócií (strachu, hnevu) a pochopením druhej strany. Mediátormi pritom nemusia byť len tí, zapísaní v zozname ministerstva spravodlivosti.

Ako správne tušíte, všetko záleží  od ľudí. V personálnom manažmente (pozri: andragogika) sa hovorí, že ľudský kapitál je zrealizovaný ľudský potenciál. Každý z nás má potenciál stať sa zmierovateľom a ak každý tento potenciál správne zrealizuje, nemám obavy o výsledok. Všetko dobre dopadne.