Neviditeľní ľudia: Keď sa učiť chce, ale nemôže

Správa ombudsmanky zdanlivo poukazuje iba na existenciu architektonických bariér, ale v skutočnosti odhaľuje aj postoj spoločnosti k tejto problematike. Odhalila, že situácia na školách je zúfalá!  Je pravda, že vysoké školy sú na tom s fyzickou prístupnosťou o niečo lepšie, ako ostatné typy škôl, ale výber býva aj tak často obmedzený. Niekedy mám pocit, že sa snažíme nahovoriť si, že pri deťoch s telesným postihnutím ten problém nie je taký vypuklý, veď  s dieťaťom si hravo poradí kde-kto. Problém sa začína zväčšovať, keď dieťa dospieva a už ani sila rodiča nestačí. Navyše zabúdame, že aj tu, ako vo všetkých ostatných prípadoch, nejde len o žiakov a študentov, ale aj učiteľov, pracovníkov v školstve a ostatný obslužný personál. Všade by mali mať možnosť pracovať ľudia s akýmkoľvek obmedzením.

Rovnako ako v prípade zdravotníckych zariadení, ani v prípade škôl sa nedá hovoriť o slobodnom výbere. Neustále sa prispôsobujeme možnostiam a na prvom mieste sa sleduje prístupnosť a až potom riešime záujem dieťaťa.Predovšetkým školy špecifického zamerania by mali byť dostupné pre všetkých, napr. umelecké školy. Tak, ako je logické, že takéto školy počítajú so študentmi z väčších vzdialeností, mali by byť pripravené aj na študentov so zdravotným postihnutím.

Aktuálne riešenia

Je fajn, že sa školy prispôsobujú aspoň tým, že hľadajú triedy na prízemí. No nie je to systémové riešenie, ale ústretovosť voči jednotlivcovi. Malo by to byť iba dočasné riešenie a postupne by sa mala sprístupňovať celá škola. Ak nemôže dieťa chodiť spolu s ostatnými spolužiakmi na obed, do družiny, do telocvične, či do knižnice, vyčleňuje sa z kolektívu.

Alternatívne vchody môžu pomôcť, ale nie sú ideálne. Musí ich vždy niekto otvárať a nezriedka sa stáva, že po ceste nájdete množstvo prekážok. Jednoducho nie sú určené prioritne na prechod. Aj zvonček v tomto prípade môže byť ošemetná záležitosť. V našich podmienkach bez kontroly takéto veci vydržia len krátko a tak sa nečudujem, že sa prevádzkovatelia bránia. Musíme sa prispôsobovať slovenskej realite a v nej riešenia pre pár jednotlivcov nemajú dlhú životnosť a opäť zaváňajú segregáciou. A to je len jeden dôvod. Iný je, že ľudia so zdravotným postihnutím chcú byť samostatní a nechcú zakaždým čakať na pomoc.

Zo správy ombudsmanky vyplýva, že „za formu diskriminácie sa podľa dohovoru uznáva aj odmietnutie primeraných podmienok.“ Rovnako treba zdôrazniť, že dohovor nás viaže nielen k fyzickej prístupnosti, ale aj „na poskytovanie rôznych foriem živej asistencie a sprostredkovania vrátane sprievodcov, predčítavateľov a profesionálnych tlmočníkov posunkového jazyka“. Aká je realita, ste sa mohli dočítať napr. tu: https://dennikn.sk/blog/minister-skolstva-a-vlada-buduje-zdanie-inkluzie/

Ak si zriaďovatelia neuvedomujú dostatočne, prečo by mali žiakov a študentov so zdravotným postihnutím prijímať, treba im to neustále pripomínať. Presunúť kompetencie je jedna vec, ale dozerať na samotnú realizáciu je tiež dôležité a ministerstvo by malo vedieť, kam sa v tomto smere Slovensko posúva. Aj toto kritizovala ombudsmanka. Presúvanie kompetencií, bez následného zisťovania stavu. Je samozrejmé, že ideálny stav ešte dlho nedosiahneme, ale preto, sa treba snažiť aspoň o aké-také rovnomerné rozmiestňovanie dostupných škôl.

Internáty

Súčasťou škôl sú aj internáty. Nedostať sa na ne, môže byť ďalší dôvod, prečo si školu nevybrať. Kým situáciu na stredných školách zatiaľ nepoznám, tak napr. Univerzita Komenského rieši problémy komplexne a na slovenské pomery má vytvorené vyhovujúce podmienky pre kohokoľvek. V Prešove  prerábal na internáte celé sociálne zariadenie rodič študentky. Absurdné!

Vysoké školy

Ako už bolo spomenuté, situácia vysokých škôl je odlišná. Oproti iným oblastiam a vzdelávacím stupňom je asi najviac dostupná. Posun je v tejto oblasti citeľný. Napriek tomu, aj tu v mnohých prípadoch najväčšou bariérou býva neochota prebrať na seba tento záväzok a jednoduché veci naozaj riešiť.

Bola som súčasťou projektu Identifikácie bariér v prístupe k vysokoškolskému vzdelaniu na UK (IBAR), spomínaného v správe ombudsmanky a tak mi nedá nereagovať na jeden konkrétny príklad z tejto správy. PF UK má vybudovanú bezbariérovú toaletu, ale tak vtedy, ako aj dnes, s odstupom dvoch rokov, je situácia rovnaká – z toalety je sklad. Povedzte mi, koľko finančných prostriedkov treba investovať do nápravy tohoto stavu?

Aj na mnohých vysokých školách sa modernizujú učebne a staré lavice sa nahrádzajú novými, ktoré s miestom pre vozičkára nepočítajú. Sú napevno prichytené o podlahu s veľmi úzkymi prechodmi medzi lavicami. Ak tam bude nejaký vozičkár študovať, znovu mu budú musieť vytvárať špeciálnu lavicu. A znovu bude v zmodernizovaných učebniach dochádzať k segregácii. A nie je to len o telesne postihnutých. V čase monitoringu mala reálne problém nevidiaca študentka, ktorá nemala kam dať vodiaceho psa. V úzkych uličkách na to priestor nebol.

Na vysokých školách mi chýba pre študentov so zdravotným postihnutím možnosť študovať práve odbory, ktoré sa venujú odstraňovaniu bariér. Hneď by to vyzeralo inak…

Zmena myslenia

V mnohých prípadoch je to často iba o prístupe. Aj počas monitoringu mi na mnohých miestach tvrdili, že pokiaľ takého študenta budú mať, tak podmienky prispôsobia a budú to riešiť. Neuvedomujú si, že za takých okolností sa na školu dostane iba študent s menej závažnými obmedzeniami. Študent s ťažkým zdravotným postihnutím si to rýchlo rozmyslí a buď vôbec nenastúpi, alebo doštuduje hneď v prvom semestri. Skĺbiť náročnosť štúdia a komplikované životné podmienky je neriešiteľný problém.

Úpravy, ktoré sa robia až po príchode študenta, sa často spájajú s jeho menom (vytvorili sme TI miesto, upravili sme TI toaletu).  Študent si však po skončení štúdia tieto priestory domov neodnesie.

Školy a pamiatky

Tu platí niečo podobné, ako o zdravotníckych zariadeniach. Školy by sa s tým mali vysporiadať a hľadať náhradné riešenie. Riešením podľa mňa nie je zakotviť do smernice znenie: „Vzhľadom na historický charakter väčšiny budov UPJŠ nie je v možnostiach príslušnej katedry či ústavu zaistiť pre konanie prijímacieho konania, výučby a plnenia ostatných študijných povinností v priebehu štúdia bezbariérové priestory.“ (UPJŠ, Košice, Rozhodnutie rektora 10/2013). To je presne to zbavovanie sa zodpovednosti, o ktorom v posledných dňoch hovorila ombudsmanka. Kľudne tam mohlo byť napísané: Študentov s telesným postihnutím neprijímame.

Celoživotné vzdelávanie

Vzdelávanie má byť zabezpečené na všetkých úrovniach, vrátane celoživotného vzdelávania, na to sa veľakrát zabúda. Skúste si napr. nájsť dostupný jazykový kurz. Bezbariérovú nenájdete takmer žiadnu jazykovú školu, a aj iné typy zdravotného postihnutia by narazili na problém.  Skúšala som.

Rovnako je to s výkonom povolania. Aj keď v súčasnosti veľmi pomáha online vzdelávanie, nie je nad osobný kontakt, no priestory, v ktorých sa vzdelávanie zamestnancov koná, nemá nikde zakotvenú podmienku bezbariérovosti a tak napr. zamestnanec na vozíku ťahá aj v tomto prípade za kratší koniec. Aj keď má na pracovisku podmienky prispôsobené, mimo neho je jeho pôsobenie obmedzené.

Školy ako volebné miestnosti

Mnoho škôl okrem iného plní aj funkciu volebných miestností. Aj z tohoto dôvodu by mala byť podmienka prístupnosti zabezpečená. Možnosť prenosnej volebnej schránky je síce fajn, ale nedáva rovnaké možnosti, lebo človek opäť ostáva v izolácii. Znovu sa myslí len na jednu stránku veci a to zabezpečenie volebného práva, no už nikto nedáva ľuďom so zdravotným postihnutím možnosť byť členom volebnej komisie.

Pozitívny príklad na záver

V tomto prípade sa jeden príklad črtá. Tento týždeň som navštívila súkromné bilingválne gymnázium v Bratislave, o ktorom sa písalo tu: https://dennikn.sk/667891/na-sukromne-bratislavske-gymnazium-chcu-prilakat-romov-deti-na-vozicku-aj-z-chudobnych-rodin/. Má presne to, čo by škola mala mať. Veľmi komfortná nájazdová rampa a priestranný výťah, s ktorým sa dostanete do celej budovy, vrátane medziposchodí, je niečo, čo sa možno inde na prvý pohľad nedá, no tu finančné prostriedky našli, pretože nechýba viera, že to priláka aj šikovných študentov so špecifickými potrebami. A nejde iba o priestorové riešenie. Je radosť stretnúť ľudí, ktorí hľadajú riešenia tak, že sa dokážu vžiť do kože iných. Úprimne ma prekvapili slová riaditeľa, keď plošinu vylúčili preto, že presun z jedného miesta na druhé, by zabralo hodinu. A to mi dáva nádej, že na tejto škole pochopili, o čom odstraňovanie bariér je.

Otázka na záver

Tak mi po týchto slovách vŕta v hlave otázka: koľko učiteľov na vozíku poznáte? Máme takých aj na Slovensku? Majú šancu uplatniť sa?