Kunderova diaboliáda

Pred mnohými rokmi sme začali objavovať Kunderu a keď sme si navzájom povedali, že sme čítali Nesnesitelnou lehkost bytí, iskrili nám oči akousi spolupatričnosťou a spoločným vedomím, že toto je skutočná literatúra, toto je najlepšia literárna šťava predrevolučného života a my to tu teraz čítame v knižke – v  stroji času. Sme stredobodom trojrozmerného sveta, ktorý má „vďaka“ totalite miestami až romantický náboj. Aj tá láska sa javí atraktívnejšia, keď je podčiarknutá utrpením individualít.  Nie, nechceme tú dobu späť. Nie sme nostalgici, čo plačú za lacnými rožkami a vyvlastnenými bytmi veľkodušne prideľovanými iným. Na to my kašleme, ale rozumieme kráse tej atmosféry. Rozumieme jej s rešpektom a trikrát klopeme, aby sa to nestalo aj nám.

A potom Směšné lásky. Chceme si vymeniť pocity z knihy, nevieme nájsť slová a vyjadríme sa len veselým výrazom v tvári a kŕčovitým gestom ruky suplujúcej pohyb zlyhávajúceho jazyka, ktorému sa v komore zasekli náboje a počuť len šťuknutie. Ale rozumieme si…

Je to skrátka všetko neopísateľne krásne.

A iste je taký aj Kundera. Ani nad tým nepremýšľame, je to nesporné a jasné.

Nevieme o ňom vôbec nič. Stelesňujeme si ho v kladných hrdinoch jeho próz.

Čo ak sa mýlime?  – Ak sa mýlime, tak nič… Tie knihy ostanú skvelé. A možno sú také práve preto, že Kundera nie je kladná postava. To už pomaly prechádzame do mystiky, no k tej sa vrátime neskôr, najskôr vybavme udavačskú kauzu…

V roku 2008 došlo k náhodnému objavu záznamu SNB, kde je uvedené, že Milan Kundera udal akéhosi Miroslava Dvořáčka. Informáciu objavil človek pracujúci v Ústave pre štúdium totalitných režimov.

Ukázalo sa, že Dvořáček bol agent (kuriér exilovej spravodajskej služby) a následne dostal dvadsaťdva rokov väzenia. Napokon si odsedel štrnásť. Ak Vás to zaujíma, ľahko si k tomu dohľadáte množstvo článkov.

Kundera na obvinenie zareagoval, a poprel, že by niekoho udával. Svoje meno v spise polície vysvetliť nevie. Udavačskú kauzu si spája s tým, že niekto na neho, ako na spisovateľa – spáchal „atentát“ – a to práve pred dôležitým knižným veľtrhom.

Prečo by mal niekto motiváciu k takému „atentátu“ v súvislosti s knižným veltrhom? Čo by tým získal?

My vôbec nevieme.

Možno mal Kundera na mysli nejakého starého závistlivého nepriateľa? Alebo čo…

Dodajme, že Milan Kundera bol v  čase údajného udania presvedčený komunista a písal i agitačné básne (už len toto bol pre nás veľký šok, aj keď z mnohých dôvodov by sme to vedeli ospravedlniť, veď nie sme nejakí moralistickí pseudointelektuáli, ktorí po bitke rozdávajú frčky do čela). Po dvoch rokoch bol zo strany vylúčený a neskôr zase prijatý a v roku 1970 zase vylúčený. Od roku 1975 žije vo Francúzsku. Takýchto osudov je mnoho. Ostatne veľká časť Charty 77 bola zložená z bývalých straníkov, i z ľudí, ktorí presadzovali socializmus naďalej, no s „ľudskou tvárou“.

Teraz si predstavujeme krokodíla s tvárou človeka, ďakujeme pekne…

Jednoducho táto minulosť by z Kunderu príšeru nerobila a už vôbec nie ojedinelú.

S udaním to je už horšie. Ale čo my môžeme vedieť, čo sa to tam stalo a či na políciu neprišiel niekto, kto sa prihlásil pod menom Milan Kundera (asi by musel mať aj jeho občiansky?).

Iste, zapálený komunista udáva západného agenta – narušiteľa budúceho socialistického raja – to sa z istého, veľmi tupého uhla, dá ospravedlniť v zmysle viery v to, za čo bojuje (aj keď uznávame, že tu nie sme nato, aby sme určovali, čo sa ospravedlní a čo nie. My len tak polemizujeme).

Napokon to celé nejako utíchlo. Potom prišiel rok 2016 a s ním aj nový autorov preklad knihy do češtiny. Kedysi vyšla v exilovom vydavateľstve, no v Československu nikdy oficiálne distribuovaná nebola. Pre väčšinu z nás prosto novinka s názvom „Život je jinde“ – o básnikovi závislom na matke a zamilovanom do červenej revolúcie. Kundera píše o sebe. Píše s odstupom a s výsmechom.

Prichádza spoiler a bude sa o ňom hovoriť až do konca blogu. Ak si nechcete kaziť prekvapenie z neprečítanej knihy, tak sa vidíme neskôr.

Súčasťou príbehu je aj udanie.

Lucia Piussi vo svojom článku  v .týždni (https://www.tyzden.sk/casopis/33336/priama-rec-lucie-piussi/) reaguje: „Ak po celej afére vydá Kundera v Česku práve tento román, je to šialenstvo. Alebo spoveď?“

V roku 1995 napísal český autor Jan Novák (dlhodobo žijúci v USA) knihu Komouši, grázlové, cikáni, fízlové & básníci – v češtine vyšla o dva roky neskôr. V súvislosti s dielom „Život je jinde“ sa vyjadruje takto:

„Kundera píše většinou z hlavy, ale „Život je jinde“ mu vyšel z břicha – když jsem román četl, připadalo mi, že se Kundera ohlíží po svém mládí, že se dívá zpátky sám na sebe jako na talentovaného mladého muže, který byl schopen napsat ódu na Stalina ve městě, kde se Stalinovy oběti houpali na šibenici. Kundera byl vždycky básnikem hanby, hnusu a trapnosti: v jeho nejlepších knihách se zřídkakdy živočišně jedlo, za své šaty se jeho postavy většinou styděly a v posteli byl pro něj nejsilnějším erotickým nábojem stud a ponížení. Jako u Jonathana Swifta byl u Kundery psychickým hýbadlem tvorby pocit sebezhnusení, jenže na druhé straně se jeho románu nedala upřít velikost – „Život je jinde“ je vzácnou kombinací niterně procítěného, intelektuálního díla.“

Novák to takto napísal viac ako desať rokov pred objavením policajného spisu. Na nejaké udanie ani nepomyslel, len si stotožnil básnika v knihe so samotným autorom, tak ako aj my, tak ako aj Lucia Piussi, tak ako všetci čitatelia, ktorí sa nad tým na chvíľu zamyslia. Kto vie, či Novák premýšľal, kde sa končí autobiografia a začína fabulácia.

Samozrejme, na svete je mnoho výborných spisovateľov s temným pozadím. To by nebolo nič nové.

A keby to bola pravda, má sa Kundera priznať? Boli by sme to schopní oceniť aspoň ako poľahčujúcu okolnosť? (zase sa hráme na sudcov a pritom nechceme.)

Dvořáček, ktorý pre udanie prešiel ťažkým výsluchom na Hradčanoch, väzením na Pankráci a inde, pracovnými tábormi v uránových baniach, o Kunderovej role známej zo spisu SNB, nikdy nepochyboval. Jeho manželka tiež nie.

Hradílek, ktorý spis objavil v roku 2008, kontaktoval Dvořáčka a ten o dva mesiace na to dostal mŕtvicu a zo spolupráce zišlo. O väzení nikdy nehovoril ani pred rodinou. Svedkyňou vo veci je aj pani Militká. U nej mal Dvořáček prespať a bola zatknutá chvíľu pred ním. Kundera si na nich nespomína.

 

A všetko to píšeme len pre týchto pár slov:

 

Mystifikačný záver:

Možno, ak by Kundera Dvořáčka neudal (čím na chvíľu pripúšťame, že udal), možno by nikdy nenapísal žiadne naozaj veľké dielo…

 

Milan Kundera. Ambiciózny mladý muž, básnik.

Za mesačného splnu príde o polnoci na rázcestie a rutinným pohybom ruky spečatí zmluvu svojím podpisom.

Ibaže to nie je o polnoci, ibaže nesvieti mesiac a nie je to na rázcestí, ale na policajnej stanici.

Celým jeho dielom sa ako leitmotív tiahne udanie. Je to daň, je to súčasť zmluvy.

 

V roku 2008 prichádza Mefisto pre prvú splátku a Faust sa tvári, že na všetko dávno zabudol…