Nahradia nás počítačové algoritmy?

Na začiatok trochu teórie: pojem ceteris paribus je – podľa ekonomickej encyklopédie – jeden z metodických predpokladov používaný (nielen) v ekonomických vedných disciplínach. Znamená, že jav skúmame „za inak nezmenených okolností“.

Inak povedané, ide o pozorovanie vzťahu, súvislosti, spojitosti za predpokladu, že sa mení iba pozorovaná premenná, pričom všetky ostatné veličiny zostávajú konštantné. Používa sa najmä pri analýze statických hospodárskych systémov. Napríklad, keď ekonómovia chcú zistiť vplyv zvýšenia úrokovej miery na domácnosť, povedzme na jej úspory, tak sa v modeli mení iba výška úrokovej miery, pričom zvyšné veličiny, ako sú úžitková funkcia alebo vybavenie domácnosti finančnými prostriedkami, sú stabilné.

Takéto skúmanie ceteris paribus treba mať vždy na pamäti predovšetkým vtedy, keď čítame o hospodárskom vývoji, o megatrendoch, ktoré hýbu (alebo možno budú hýbať) ekonomikou a ktoré majú (alebo možno budú mať) dopad na zamestnanosť.

Pred niekoľkými rokmi rozvírila hladinu nielen ekonomickej obce štúdia oxfordských odborníkov Carla Freya a Michaela Osborna „Budúcnosť zamestnanosti: nakoľko sú pracovné miesta náchylné na informatizáciu“. Uverejnili ju v roku 2013 a analyzovali v nej, aké veľké nebezpečenstvo predstavuje automatizácia pre americký trh s pracovnou silou. Dospeli k náhľadu, že takmer polovici súčasných povolaní hrozí v nadchádzajúcich 10 až 20 rokoch s vysokou pravdepodobnosťou, že budú „zautomatizované“, že pracovníkov nahradia plne algoritmizované počítače. Následne uzreli svetlo sveta podobné štúdie berúce si pod lupu dopad vývoja automatizácie na pracovné miesta v ďalších štátoch, povedzme v Nemecku, ktoré prišli k podobným výsledkom.

Ide v každom prípade o zaujímavú a inšpiratívnu štúdiu, ktorá si zasluhuje pozornosť, veď poukazuje na megatrend nahrádzania ľudskej pracovnej sily počítačmi.

Súčasne si však treba uvedomiť, či v tejto a podobných štúdiách ide o skúmanie ceteris paribus, teda či autori „zmrazili“ všetky zvyšné veličiny, alebo či ide o analýzy, ktoré „točia“ s viacerými premennými.

Frey a Osborne vychádzali v uvedenej štúdii z konštantných, nezmenených popisov pracovných miest v budúcnosti. Chceli vlastne poukázať na „vytláčací efekt“ moderných technológií: zamestnanci, ktorí budú chcieť vykonávať také isté činnosti, ako vykonávajú teraz, sa vskutku stanú zbytočnými. Autori zmrazili veličinu „pracovné miesto“ a točili iba s premennou „technologický progres“.

Pri skúmaní dopadu automatizácie na pracovný trh mnohí experti na jednej strane správne poukazujú na skutočnosť, že mnohým dnešným povolaniam pomaly zvoní umieračik, že sú – ľudovo povedané – „na odstrel“. Na strane druhej však v rámci jednoduchého modelu ceteris paribus opomínajú zjavný fakt, že pracovná sila sa ustavične prispôsobuje vývoju, že ľudia sa neustále vzdelávajú, že držia krok s najnovším vývojom. Že sa neprestajne menia profesijné nároky. A že na pracovný trh sa neúprosne tlačia mladí ľudia s úplne inými zručnosťami, aké majú ich rodičia. Takéto štúdie majú preto iba obmedzenú výpovednú hodnotu.

Príklad bankový úradník za priehradkou. Kedysi vydával zákazníkom peniaze. Potom prišli bankomaty. A s nimi sa zmenil pracovný profil bankových úradníkov: okrem vydávania peňazí začali poskytovať poradenské služby zákazníkom: bankový servis každého druhu. Bankový úradník za priehradou je pre zákazníka dôveryhodnou osobou, na ktorú sa tento obracia s problémami, ktoré naňho tlačia. Zákazníci sa jednoducho nechcú vzdať medziľudského kontaktu pri zaobchádzaní so svojimi peniazmi. Kam sa tento vývoj bude uberať v epoche dynamického rastu internetovského bankingu, rôznych fintechovských startupov, nevie s určitosťou povedať nikto. Bankový úradník za priehradkou zrejme zostane; bude mať však inú pracovnú náplň, akú má v súčasnosti.

Svet budúcnosti bude teda vyzerať úplne inak, ako si ho dnes predstavujeme.

Samozrejme, že niektoré povolania zaniknú, o tom nieto sporu. Hrana napríklad zvoní vodičom nákladných áut, ktorí sa s vysokou pravdepodobnosťou stanú „obeťou“ autonómneho riadenia. Alebo niektorým administratívnym povolaniam, hlavne ak ide o zamestnania s neustále sa opakujúcimi, monotónnymi krokmi.

Ak však opustíme pesimistický svet ceteris paribus s jednou sa meniacou veličinou, tak dospejeme k záveru, že treba optimisticky čeliť zautomatizovanej budúcnosti. A pracovať na tom, aby „obete počítačových algoritmov“ boli vyvážené novými povolaniami, činnosťami. Plus, aby sa štát prostredníctvom sociálnych a iných dávok postaral o tých spoluobčanov, ktorých pracovné miesta odbúral moderný vývoj a ktorí nie sú (z toho či onoho dôvodu) vstave držať krok s aktuálnymi trendmi; a súčasne aby sa postaral – najmä účinnou modernizáciou školstva v tom najširšom slova zmysle – o hladký prechod celej spoločnosti do novej etapy ľudskej civilizácie charakterizovanej bezproblémovou koexistenciou ľudskej pracovnej sily a počítačových algoritmov.

Mnohé staré (dnešné) pracovné miesta zaniknú, to je isté. V tom majú Frey/Osborne a ďalší odborníci stopercentnú pravdu. Ich miesto pravda môžu (ba musia!) zaujať nové činnosti a profesie, o ktorých dnes nemáme ani zdania.

Doterajší vývoj bol vždy v znamení zániku starých a vzniku nových, dosiaľ nepredstaviteľných povolaní. Inak by nešlo o vývoj. Nič nenasvedčuje tomu, že na takejto vývojovej trajektórii sa niečo zmení.

(Autor pracuje v Európskej komisii. Príspevok vyjadruje jeho osobný postoj.)