Denník N

História v podaní Kotlebovcov áno či nie?

„Byť hrdým Američanom je zdravý patriotizmus, kým hrdosť Slovenská je už extrémizmus.“ História v podaní Kotlebovcov ÁNO či NIE? Vôbec si nemyslím, že sa toho treba obávať…

Pochádzam z kraja, kde Maďarov poznáme len prostredníctvom maďarskej klobásky, cigáňov… cigánskej pečienky, a predsa v mnohých prípadoch sa k nim vyjadrujeme hanlivo a nenávistne. Podobne je to aj s Kotlebovcami… ktorých „vyčíňanie a pochody“ sme tu nezažili a ideológu takmer nepoznáme,  ale pri spomenutí Kotlebová strana  sa „prežehnávame a berieme do rúk ruženec“. Samozrejme, že som si tu neodpusti určitú mieru nadsádzky, ale čo je to vlastne v porovnaní s hystériou politikov voči kotlebovcom. Tá hystéria v mnohom  ani tak nepramení zo smerovaním kotlebovej strany, o ktorom väčšina politikov má také poznatky, ako ja o Maďaroch a cigáňoch,… ale z toho, že im unikajú vzácne stranícke percentá, ktoré ohrozujú ich existenciu a pri konečnom zúčtovaní ich pripravujú o zaujímavý prídel euro z verejných zdrojov.  Nie som sympatizantom Kotlebovcov…  ale ani ich odporcom. Pre sympatie voči niečomu a niekomu – to  musí byť pre mňa rovnaká krvná skupina … a tá tu nie je. Pre odpor voči niečomu a niekomu musím mať však dostatok informácií a skúseností…  to ma naučil život. Život ma však už poučil ešte v tom, že aj odpornému smradu olomouckých syrčekov človek odolá… a stačí len tak málo, …  ak si nájde zaľúbenie v ich chuti.

Ale nie o tomto som chcel… poďme sa pozrieť, ako chutí  podanie histórie prostredníctvom Kotlebovej strany. Viete… mne tak nejako  zachutila história napriek tomu, že nie som odborník na naše dejiny a… tobôž nie historik. Pred časom som sa stal kronikárom mesta… nie pre to, že si ma tam niekto dosadil, ale že to po úmrtí toho bývalého a váženého… ktorého morálne hodnoty a práca požívala úctu moju aj širokej verejnosti,  nikto to dlhé roky nechcel robiť. Táto mimopracovná aktivita sa pre mňa opodstatnene stala požehnaním pre môj záujem bádať a zaznamenávať historické udalosti, ale aj prekliatím… lebo ma to neustále núti študovať, zaujímať  sa a poznávať.  A tak som sa ocitol v „čertovom kolese kronikára“ : Bádam v minulosti, zaznamenávam prítomnosť a nazerám do budúcnosti. Túto triádu mojej činnosti som tak mohol naplno rozvinúť  počas včerajšieho nedeľného popoludnia. V schránke som si našiel leták z dielne Kotleba-Ľudová strana Naše Slovensko, na premietanie „cenzurovaného“ filmu 11. september 1683. Hovorím si …  možno trochu ironicky, „Prečo sa nezúčastniť iného podania histórie“… . Tak trochu rozpačito prichádzam do miestnosti, lebo netuším čo bude nasledovať… nepodpisujem sa na prezenčku, usadám sa a rozhliadam sa… a rúca sa mi môj vžitý mýtus, že Kotlebovec je monštrum s holou hlavou a  bejzbalkou v ruke. Pochádzam z malého mestečka a poznám tu takmer všetky tváre… ale veď s týmito ľuďmi sa každodenne stretávam.  Sú to deti, ženy a muži… mladí, v strednom veku a aj postarší. A tí… čo poznám slušní a príjemní ľudia, s ktorými sa stretávam, zdravím sa s nimi, prípadne rozprávam. Samozrejme, že v miestnosti z tých niekoľko desiatok ľudí sa nenachádzali len prívrženci a sympatizanti Kotlebovej strany, ale aj tí… čo chceli vidieť len film a sa niečo dozvedieť.

Po úvodných slovách usporiadateľov ku stretnutiu a filmu, kde nezaznel ani náznak proti moslimskej  nevraživosti, ktorú som aj  tak trochu očakával, prišiel video – príhovor k filmu a po jeho ukončení malo prísť spustenie filmovej produkcie. Tu som trochu nesmelo zdvihol ruku a opýtal som sa, či by som mohol pár slov. Môj počin trochu prekvapil, ale bez problémov som dostal slovo. Predstavil som sa… aj keď to nebolo až také nutné a objasnil dôvod mojej prítomnosti. Dostal som do rúk mikrofón… a prišlo mojich 10 – 15 minút, počas ktorých mi nikto neskočil do reči a neprerušoval ma. Na začiatok som povedal môj pohľad na film, ktorý som si samozrejme predtým pozrel… cez slzy – boli to slzy utrpenia… fakt sa na to nedalo pozerať, ktorý som ohodnotil tak po Oravsky „Zlatou čučoriedkou“ , keďže v Hollywoode dávajú zlým filmom Zlatú malinu. Neodpustil som si aj narážku na citeľný Poľský šovinizmus a hysterické podanie kresťanstva po Taliansky, ktoré bolo cítiť z tejto nevydarenej poľsko-talianskej koprodukcie.  Film som samozrejme nezatracoval, lebo ako jeden z mála,  približuje významný medzník našich dejín. Prišlo tu však moje zdôraznenie a významnosti jednej slovenskej osobnosti(okrajovo spomenutej vo video – príhovore), … a to v podaní Juraja Slepčana Pohronca (Juraj Szelepchényi – Pohronec), ktorý zohral na tomto víťaznom ťažení kresťanov voči moslimom veľmi významnú a dôležitú úlohu… priam kľúčovú. (To by však bolo dnes na dlho… možno v zajtrajšom blogu.) Ak je hrdosť Slovenská považovaná za extrémizmus(ako to bolo zdôraznené v letáku), tak ma považujte za extrémistu, lebo ja som na tohto Slováka nesmierne hrdý. Ďalej som zdôraznil, že toto víťazstvo kresťanov nad moslimskou inváziou malo pre nás Oravcov veľmi trpkú príchuť, lebo Poľsko-Litovsko-Tatárske  a kráľovské  vojská takmer vyhladili Oravu. Nie moslimská invázia, ale kresťanská nevraživosť katolíkov a protestantov (to by bolo ale taktiež na dlho, čiže až nabudúce). Nemohol som odignorovať tento fakt a preto som zdôraznil tieto fakty, že z historického hľadiska neohrozuje nás len aktuálna moslimská hrozba, ale vzájomné rozpory v našom kresťanskom svete, ktorý sa takto oslabuje a dáva priestor týmto novým hrozbám. Nakoniec prišlo moje odporúčanie, že pri týchto odhaľovaniach dejín by bolo možno vhodné prizvať historikov, ako je napr.  Emil Vontorčík (kniha Bitka pri Viedni 1683) pre vecnú a nezaujatú diskusiu, ktorý má túto etapu našich dejín veľmi dobre naštudovanú. Nikto mi počas mojej „vtieravej prednášky“ nevynadal, neosočil ma… Napokon bol spustený očakávaný film, ktorý pripomenie… avšak moc toho nepovie. Kto však pozerá pozorne, vyvodí si z deja a dá do súvisu dnešný problém Francúzska, … čo bez historických súvislostí málokto vie, prečo majú také dobré vzťahy Francúzi s moslimami, keď od Ľudovíta IV. a jeho predchodcu je Francúzsko tradičným spojencom Osmanskej ríše,“… takže vážení… nezaujatý historický výklad je aj na to, aby sme pochopili dnešné udalosti a prečo je dnešná Paríž v… nechcem byť vulgárny… je tam, kde je.

Vonku ešte trochu diskutujem s usporiadateľmi… dozvedám sa, že o mesiac  tu má prísť Kotleba, a že v kultúrnom dome im odmietli poskytnúť priestory. Či je príčinou termín, kedy nie je sú voľné priestory… alebo je v tom niečo iné… neviem. Pokiaľ  na takéto stretnutia majú prístup nielen členovia a sympatizanti, ale aj všetci tí, ktorí nesúhlasia a nepoznajú… je to ideálna možnosť vzájomného rešpektu rozdielnych názorov.  Sme malé mestečko – kde každý každého pozná a tu považujem za dôležité komunikovať , rozprávať sa a poznávať sa.

Inej cesty do budúcnosti nevidím, lebo z minulosti sa môžeme poučiť v tom, že nevraživosť a nenávisť plodí len to isté… a toto je bludný kruh nášho bytia.

História v podaní Kotlebovcov ÁNO či NIE? Vôbec si nemyslím, že sa toho treba obávať… avšak treba len vzájomne komunikovať. Aj keď často otvárajú staré rany… možno niektoré ešte stále zahnisané, ktoré možno aj treba pootvoriť a vyčistiť, aby sa lepšie a navždy zacelili.

Avšak aj takto sa dá cez minulosť, reagovať na prítomnosť a nazerať do budúcnosti.

 

Teraz najčítanejšie