Mám jedného známeho. V Starom meste má obchodík so zdravými potravinami. Občas som tam zašiel. Ani nie tak pre tie potraviny, ktoré sú inak celkom fajn. Chodil som si tam pokecať. Starší pán má výborný zmysel pre humor a reči čo sme tam viedli mi vždy urobili dobrú náladu.

Nejaký čas som tam nebol, až nedávno som tam zašiel. Pôsobil trochu inak. Až po chvíli som sa dozvedel, že ho postihli dve tragické udalosti. Umrela mu žena a pár dní na to aj mama. Teraz, cez sviatky. Stratil som reč, na niečo také je ťažké čokoľvek povedať. Samozrejme som sa opýtal, čo sa stalo. Lekárska vražda, povedal. Teda – dve. Nechápal som.

Nemocnica v okresnom meste nie je jedna z tých, kde by vám plafón padal na hlavu. Aj vybavenie mali relatívne dobré. Lenže lekári najskôr nerobili nič, potom urobili niečo čo nemali, stav sa prudko zhoršil a potom už bolo neskoro. Jeho žena išla do nemocnice po vlastných a po dvoch týždňoch ju odvážali nohami napred. Tragická chyba, hádam to neurobili naschvál. Lenže dva týždne na to urobili lekári vraj triviálnu chybu, keď napriek diagnóze podali liek, ktorý situáciu zhoršil, pričom mali dostupný aj vhodnejší. Umrel ďalší človek.

Opýtal som sa hlúpu otázku, ako je to možné. Povedal – dobrých lekárov máme v zahraničí, tí čo sú tu, sa vraj ešte zaúčajú. Známy si myslí, že je to o peniazoch, v zahraničí dostanú násobne vyšší plat. Je pravda, že na Slovensku máme konsenzus, že tí čo sa starajú o druhých majú relatívne nízky plat (sestričky, časť lekárov, učitelia, sociálni pracovníci, opatrovatelia…) tí čo sa starajú o seba, tým sa darí lepšie. Takto nám to asi vyhovuje. Skúste sa vo svojom okolí opýtať či si vaši známi myslia, že títo ľudia by mali zarábať toľko aby slušne vyžili a tiež že by mali mať adekvátne podmienky na svoju prácu. Snáď vás nezbijú. Možno aj preto premiér po požiadavkách sestier začal na ne útočiť. Jeho voličovi by sa asi nepáčilo, keby niekto iný dostal pridané, alebo sa mu zlepšili podmienky v práci. Čiže áno, tí čo ich to baví a robia to dobre sa tým ťažko uživia a preto robia niečo iné, alebo idú do zahraničia.

Nie je to ale iba o peniazoch, ide aj o to, v akých podmienkach majú títo ľudia podľa nás pracovať. Stačí si spomenúť práve na sestričky, či opatrovateľky. Áno, títo ľudia sa starajú o nemalú časť populácie, o ktorú o ktorú sa my postarať nevieme. Či už preto že pracujeme, alebo to proste nestíhame. Deti, starí, chorí, ľudia s rôznymi postihnutiami. To ale ešte neznamená, že my sa postaráme o týchto špecialistov. Nie, načo. A tak títo ľudia odtiaľto odchádzajú, a nám to nevadí. Aspoň teda poznám málokoho, koho by to teraz trápilo. Aby sme ukázali, ako vážne to myslíme s našim presvedčením, mnohým osvieteným a charakterným deťom tohto malého národa, ktoré sa po rokoch v zahraničí chcú vrátiť domov a pomôcť, robíme napriek, alebo ich aspoň usilovne ignorujeme. Bojíme sa, aby preboha niečo nezmenili.

Veľa sa hovorí o reformách, zákonoch, systéme. Hlavne systém by vraj mal byť iný a potom bude vraj lepšie. Mám pre vás možno novinku. My tvoríme systém. A ten na koho čakáme sme my. Ak majú mať dve tragické udalosti, ktorým sa dalo zabrániť, nejaký zmysel, tak asi tento. Vždy keď si na ne spomeniem, budem vedieť, že sa musíme pokúsiť k sebe správať ohľaduplnejšie (nie proti sebe stále bojovať) a konečne zistiť, že nás je v tejto krajine pár a nikto našu krajinu nepohne dopredu, ak nie my spoločne. Každý k tomu vie prispieť, aj ja. A Slovákov zo zahraničia by sme tu mali vítať s otvorenou náručou, pretože väčšinou prichádzajú so skúsenosťami z funkčných krajín a môžu priniesť čerstvý vietor. Ak sa nebudeme vedieť aspoň trochu dohodnúť (aj na niečom inom ako rozdelení lupu a sfér vplyvu), budeme tu stagnovať ďalej a frustrácia bude len narastať. Ide o viac ako len o mňa alebo o teba. Tak čo? Banálne však? Cynické úsmevy? Vyvracanie očí? Lenže táto myšlienka môže zachraňovať životy. Aj ten váš. Môžete to dokonca poňať sebecky. Ak sa budete lepšie správať k druhým, môže to byť výhodné pre vás.

P.S.: Za ilustráciu ďakujem majstrovi Shootymu, kto by to lepšie zachytil.