Demokracia v strednej Európe vs. svetové dianie – čo majú spoločné a ako sa poučiť

V spoločenskom dianí nemusíme nutne vidieť len historické paralely. Množstvo poznatkov si vieme odniesť aj zo súčasného diania vo svete (a najmä v západnej Európe a USA), ktorého slovenská mutácia však práve zásluhou globalizácie príde skôr, ako sme boli doteraz zvyknutí. Takéto geografické analógie nám následne môžu pomôcť brániť sa voči niečomu, čo môžeme nostalgicky nazývať „staré dobré časy, kedy bola politika blbcom ukradnutá“.

Nie je to však o marginálnych politických a kultúrnych formáciách, ktoré môžeme pokojne ignorovať aj naďalej. Realisticky – šance na zvolenie zoskupenia, ktorého jedinou agendou sú komunizmus či fašizmus sú marginálne. Nereflektujú súčasné spoločenské potreby  a ich jedinou úlohou je zbytočne zamorovať servery Facebooku a príležitostne pobaviť známeho, ktorému počas obeda pošlete screenshot a ako odpoveď dostanete päť rehotajúcich sa emojis so slzami v očiach.

Spoločenská scéna a politické spektrum sa čoraz ťažšie dá zoradiť podľa štandardného ľavo-pravého delenia. Leitmotívmi diskusie totiž prestávajú byť témy ekonomické, zdravotné či nedajbože environmentálne (pamätáte sa na tatranskú kalamitu a ochranárov vs lesníkov?), ale témy, ktorých riešenie si vyžaduje odborníkov z prostredia humanitných vied. Humanitných vied sa čísla ani vzorce netýkajú, de facto sa odstraňujú zábrany širšej verejnosti vyjadriť sa k problematike. Nešťastím školského systému a záhrobným odkazom komunizmu je však práve absencia vzdelania v humanitných vedách, o absolventoch ktorej je navyše vďaka internetu populárne tvrdiť, že sú dobrí len na poskladanie Swiss kingu. Povedané zjednodušenou mentálnou skratkou – toto je dôvod, prečo sa vám môže zdať, že komentáre pod spravodajskými kanálmi sú zamorené „odpornou nevzdelanou lúzou“.

Vážnejšou témou súčasnosti je plazivý vznik pocitu, že sa do riadenia štátu môžu zapájať práve skupiny ľudí, ktoré humanitných vedcov považujú za nadbytočných. Tie skupiny, ktoré v dobe rozvíjajúceho sa globalizmu zaostali. Tie skupiny, ktoré nevedia, čo je to Netflix, Uber či Spotify, nevedia si odinštalovať aplikáciu, neveria na rovnosť pohlaví, nevedia posúdiť pravdivosť informácií a rozlíšiť hodnotu statusu od správy tlačovej agentúry, nikdy nepočuli o žiadnom z headlinerov Pohody, myslia si, že ešte existuje konflikt medzi rappermi a metalistami, nikdy neporozumejú humoru Johna Olivera, nepoznajú zmysel Európskej únie, smejú sa na elektrických autách, balansujú medzi prekvapením a pohoršením nad ženou za volantom taxíku, o hipsteroch sa dozvedeli z Telerána a keď idú v piatok do mesta na pivo, tak si oblečú košeľu.

Pre úplné pochopenie vývoja je nutné pozrieť sa len niekoľko rokov naspäť. Travis Kalanick, CEO Uberu, ktorý je na Slovensku stále relatívne neznámou službou, sa stihol dostať (a medzitým aj vzdať sa tejto funkcie) do ekonomického poradného tímu prezidenta Spojených štátov amerických. Uber založil v roku 2009. Prudký technologický a kultúrny rozvoj za šialene krátku dobu necháva v obraze len tých, ktorí globalizáciu prijali za svoju a dokážu sa v nej orientovať.

Ešte nedávno (na Slovensku rádovo dva roky dozadu) mohol divák televízie nájsť v mainstreame influencerov (aj keď v tomto kontexte je tento termín viac než ironický), ktorí nevznikli pomocou internetu, ale predrali sa svetom offline médií. Boli to archetypy, s ktorými sa priemerný nenáročný obyvateľ stredoeurópskeho priestoru stotožňoval a rozumel problémom, o ktorých hovorí. Dnes na billboardoch s reklamou na novostavbu v Bratislave vidí človek prichádzajúci v nedeľu podvečer z východu fashion bloggerku. V živote o nej nepočul a navyše ani v zásade nevie, čo fashion bloggerka je. V reklamách bánk sú ukričaní devätnásťroční youtuberi a na platobných kartách študentských účtov Tatra banky nápis SWAG. Vo víre zmätenosti chce človek, ktorý zmeškal vlak do súčasnosti, naspäť svoju starú realitu so známymi celebritami a styčnými kultúrnymi bodmi. Premáha ho bezmocnosť z vlastnej nemožnosti a nepoužiteľnosti a zmocňuje sa ho hnev namierený proti systému, ktorý ho diskvalifikoval z verejného života. Jediným nástrojom, ktorý mu dá ešte nejaký hlas, je volebný lístok. Vo svojej absencii aktuálnych informácií volí protisystémovú stranu a verí jej populistickým predstaviteľom, že vrátia jeho život do zabehaných koľají, v ktorých bol plnohodnotným členom diskusie.

Tento fenomén sa toľko netýka starších ľudí, práve naopak. Dve generácie pred nami majú svojho volebného lieblinga dávno jasného. Najviac postihnutá týmto fenoménom je skupina ľudí v strednom veku. Ich život ešte zďaleka nekončí, no majú ten pocit. Pri takmer už legendárnych „prvovoličoch“ je dôvod mierne iný – častokrát oni sú tí, ktorí do kontaktu s „novou dobou“ prichádzajú, ale z rôznych dôvodov ju nemôžu prijať. Denne sledujú @richkidsofinstagram, bloggerky, ktorých život im príde rozprávkový či svoju spolužiačku zo strednej, ktorá bola s rodičmi v Dubaji a pocit finančného nedostatku sa jej ani vzdialene netýka. Sociálna exklúzia je v tomto prípade vinou absencie hmotných statkov. Chceli by mať pekný Instagram, ale nemajú iPhone, majú trojročný Huawei. Chcú dávať hashtag #flexin k fotke G-Shockov za volantom novej audiny, ale zmôžu sa len na dlhy kvôli dvadsaťročnej A štvorke s polorozpadnutým dieselom s 350 000 kilometrami. Sú obklopení globalizáciou, ale zároveň bývajú v Hornom Harmanci, do najbližšieho okresného mesta im ide jeden autobus za dve hodiny a z chlapcov si dievčatá môžu vybrať len medzi autíčkármi a miestnymi bitkármi. Ich hlas nepočuť, nikoho nezaujímajú a angažovanie sa v protofašistickej strane je jediným spôsobom, ako sa dostať o pol kroku bližšie k veľkým mestám. Nevedia si vyvodiť následky svojich činov – o globalizme a extrémistických názoroch ich nikto neučil a doma im to nikto nepovedal.

Všetky predchádzajúce riadky sú dôvodmi, prečo by sme nemali plytvať nálepkou „fašista“. Fašistické sú myšlienky, ktoré tieto skupiny ľudí nevedome propagujú, ale nie ich pozadie. Zack Beauchamp z Voxu podrobne vysvetľuje, že legenda amerického bieleho nacionalistického alt-rightu Milo Yiannopoulos vo svojom jadre nie je presvedčeným nacionalistom. To sa len extrémna pravica stala novým punkom v čase, kedy globalizácia preniká do mainstreamu.

Obrana pred totalitou či nedostatkom kompetencie vo vedení štátu nebude jednoduchá. Úlohou nás – slobodných ľudí, ktorí si vážia komfort dnešnej doby – je pripraviť pôdu pre to, aby bola sloboda opäť atraktívna a ľahšie zrozumiteľná. Ak chceme hovoriť s týmito ľuďmi, tak im hovorme tam, kde to budú počuť, nie na blogoch Denníka N. Prvým krokom je práve vystúpenie zo svojho echo chamberu. Konfrontácia, argumentácia, spoznávanie, ovplyvňovanie, vysvetľovanie a pomáhanie. V nedávnom virálnom videu dánskej TV2 je k dispozícii množstvo príkladov, ako nájsť s navonok odlišnými ľuďmi množstvo spoločného. Vo svete marketingu platí, že edukovaný zákazník je verný zákazník. Najprv však musíme nájsť dobrého projektového manažéra a zo slobody opäť spraviť príťažlivý produkt.