Denník N

Čo je etika II.

Je etika len téma pre filozofov, ktorí sa jej hojne venovali, alebo je etika niečo pre nás osobne ?

Kedže etiku možno jednoducho definovať ako náuku o dobre, potrebujeme najprv definovať dobro. ( iné definície sú v predošlom článku)

Aj keď sa nám s súčasnosti môže zdať, že žijeme v ďaleko odlišnom svete, musíme vzhľadom na svoju kultúru i dejiny začať antikou. Podľa Aristotela je etika v súlade s predstavou dobrého života, starostlivosti o seba a súčasne užitočnosť pre iných v priestore Polis. ( Polis ako mesto / spoločnosť slobodných ľudí ). Aristotelova presvedčenie spočíva v tom že, ako tvrdí, ak budeme poznať ( mať vedenie ) ako dosiahnuť dobro, tak nám to stačí ku konaniu. Je to dostatočná motivácia.

Naproti tomu G.E.Moore ako analytický filozof tvrdí, že naturalistickým omylom je vôbec snaha definovať vlastnosť byť dobrý/dobré . Dobrý, či dobré sa podľa neho nedá definovať a to ani naturalisticky ani utilitaristicky ani metafyzicky .

Etika sa dotýka bežnej ale nejednoduchej otázky, čo je zmysel života? Ak totiž budeme vedieť zmysel života , t.j. najvyššie dobro, budeme sa oň usilovať a jeho naplnením budeme šťastní ( podľa Aristotela ). Alebo podľa Kanta, že najvyššie dobro je posledný dôvod ľudskej praxe a tá je uskutočniteľná slobodnou vôľou.

Tu vyvstáva paradox : ako môžeme tvrdiť, že posledným cieľom našeho konania je snaha o dosiahnutie šťastia ( eudaimonie ) ako najväčšieho dobra pre človeka, keď každý vie, že konečným cieľom človeka je smrť. Pokiaľ nedokážeme dosiahnuť posledný cieľ a my sme si vedomí toho, že je táto snaha nemožná, ako to, že sa o tento cieľ usilujeme ?

Podľa R. Rahnera človek vie, že „je vo svedomí viazaný v celom svojom živote a že mu svedomie ukladá ako povinnosť uskutočňovať ľudstvo zverené jeho slobode. Ale potom je tento život ukončený v poslednej ľubovôli smrťou, skôr než by sa život mohol ukázať ako zmysluplný celok, ako vlastná podoba a definitívnosť slobody, ktorá došla na koniec svojho času.“

Podľa Augustína je naše smerovanie k smrti zrejmé od začiatku života : „Veď od toho okamžiku, keď začne byť v tomto tele, odsúdenému k smrti, neustále sa v ňom chystá na príchod smrti. Lebo jeho premenlivosť smeruje po celú dobu tohoto života k tomu, aby došlo k smrti…. takže doba tohoto života nie je úplne vzato nič iné než beh za smrťou… “

Alebo slovami Heideggera a existencionalistov : Existencia je pochopenie vlastného bytia ako bytia k smrti.

K autenticite človeka bytostne patrí, aby sa vyrovnal so svojím životom ako bytím k smrti a pred touto svojou konečnosťou neuhýbal, ale ju odhodlane prijal ako možnosť .

Ako nám v tomto môže pomôcť etika ? V našej spoločnosti je etika prevažne stále vnímaná ako morálka pravidiel a morálka so zmyslom pre povinnosť .

Etika však nehovorí čo robiť, ale ako o tom premýšľať. Etika nehľadá pravdu, ale hľadá spravodlivé riešenie pre všetkých. V tomto zmysle by mala byť dnes etika viac implicitne včlenenou entitou spoločnosti než formalitou a ďalšou ustanovizňou našej spoločnosti.

Zdalo by sa, že súčasná postmodernistická a pluralitná spoločnosť so svojim povrchným, intelektuálne dezorientovaným, liberálno voľnomyšlienkárskym a relativistickým pohľadom spôsobuje tažké postavenie etiky, zvlášť v zmysle nonkognitivizmu, ktorý tvrdí, že objektívne sa platnosť morálky sa nedá legitimizovat a vyjadruje iba naše subjektívne pocity, či v poňatí antirealizmu, ktorý tvrdí, že jediná skutočnosť je individuálne vedomie a psychika.

Etika takto veľmi súvisí so svedomím. Osobným svedomím, ktoré je v súlade alebo v rozpore s vonkajšími podmienkami.

Avšak napriek spoločenskému stavu a strate morálnych istôt sa môže nájsť odpoveď na etiku ako mravnú hodnotu vnútri subjektu . Podľa Anzenbachera to HEGEL definoval ako „ hľadat v sebe smerom do vnútra a zo seba poznávať a určovať, čo je správne a dobré “ . Na živote Sokrata vidíme, že sa to dá. Ľudská sila humánnosti a solidarity ako aj silný pocit zodpovednosti a čestnosti voči sebe a svojim ideálom prináša pozoruhodný inšpirujúci príklad aj po stáročiach neskôr. Etika by v takomto premýšľaní mala pomôcť sa rozhodnúť.

Myslím, že Nietzscheho opis zostupu Zarathustru z hory so snahou ľuďom niečo priniesť a reakcia starca, ktorý mu odvetil, že im má radšej niečo zobrať , aby sa im šlo ľahšie, sa dá aplikovať aj na etiku.

Etika sa nemá moralizovať a kázať. Nemá sa formálne vsúvať do spoločnosti, škôl a inštitúcií. S etikou sa nám má kráčať životom ľahšie. S etikou máme veci vidieť jasnejšie. S etikou náš krok má byť istejší.

 

 

 

 

Zdroje:

A.Anzenbacher : Úvod do filozofie

Friedrich Nietzsche : Tak vravel Zarathustra

Anna Remišová : Dejiny etického myslenia

Vladislav Suvák : Sokrates a sokratika I.