One man „Pitt“ show

U Roberta Zemeckisa je zrejme každý fanúšik či člen filmovej obce zvyknutý na istý štandard. Od jeho prvotín (Smrť jej pristane), cez jeho kinematografické skvosty (Forrest Gump, Kontakt, Stroskotanec) sa dostávame do súčasnosti k filmu Na lane (2015) a k jeho najnovšiemu dielu Spojenci (2016). Brad Pitt, Marion Cottilard, vojnové prostredie a špionážna tematika spolu s veľkým režisérskym menom naznačovali kvalitný zážitok. No ako to už pri očakávaných snímkach býva, väčšinou sklamú. Spojenci neboli v pravom zmysle slova sklamaním, no určite ani veľkým prekvapením. Neškodná snímka postavená na dvoch skvelých hercoch mierne tápala v pomalom deji s nevyužitým potenciálom akcie.

Spojencom zrejme pridal na popularite a zdravej zvedavosti aj dosť veľký bulvárny ošiaľ okolo hlavných protagonistov. Sprievodným javom bol rozpad ikonického hollywoodskeho páru. Určite to nie je žiaden prvok súci na hodnotenie, no rozprúdilo to vášnivú debatu okolo filmu a sústredilo naň značnú pozornosť. Zemeckis je označovaný za vizionára, každá jeho snímka v sebe má dávku absurdnosti, ale staromódnosť jemu vlastnú v sebe nezaprie. Dalo by sa povedať, že snímka mala dve časti: dynamickejšiu marockú časť s nostalgickou spomienku na Casablancu (1942) a pomalšiu anglickú jednoaktovku s francúzskou vsuvkou.

Večná Casablanca

Časti dialógov, kostýmy Marionne Beauséjour (Marion Cottilard), malá kaviarnička, elegán Max Vatan (Brad Pitt) či samotná poloha by mohli byť odkazom na nesmrteľnú dvojicu Bergmanová – Bogart z kultovej snímky Casablanca. Síce tomu chýba to pravé Cutizovske čiernobiele čaro, Spojenci sú vkusným staromódnym rozprávaním. Jednoznačne dynamickejšia časť s in medias res začiatok, aj keď vcelku pomalým úvodom filmu jednoznačne dominovala. Postupná gradácia deja, odmerané stretnutie dvoch špiónskych špičiek ukončené zavraždením nemeckého ambasádora bolo ukážkou profesionálnej práce dvoch skúsených agentov, ale aj hercov.

Scenár Steva Knighta sprevádza v prvej polovici filmu divákov veľmi racionálnym a férovým príbehom s precíznym vyvrcholením. Spolu s trojicou Zemeckis, Pitt a Cottilard vzniklo naozaj sofistikované dielo z druhej svetovej vojny. Bez zbytočnej vaty, bez zbytočných slov. Samozrejme, medzi hercami musí fungovať chémia, bez nej to jednoducho nejde. Možno sa spočiatku zdá, že vzťah Pitta a Cottilard je chladný, no zapadá to do koncepcie profesionálneho pomeru špiónov. Priam živočíšny chlad medzi hercami cítiť v celej snímke, ten sa mení s počiatočným nezáujmom až po zaľúbenie, sklamanie a finálnu oddanosť. Kým marocká časť bola úctyhodnou poctou starým časom, anglický úpadok celému dielu zbytočne ubral na dynamike a v istých pasážach aj na kvalite.

Chladné a ťahavé Anglicko

V druhej polovici sa dostaneme k zbytočne klišéovitému, aj keď v celku milému vyvrcholeniu vzťahu medzi špiónmi. Chladný vzťah sa zmení na vášnivý pomer, čo v konečnom dôsledku zmení rok idylického manželstva na nočnú moru. Bohužiaľ, ani krátka dramatická francúzska vsuvka nedokázala oživiť sychravý priebeh anglickej časti deja. Na druhej strane mal Brad Pitt opäť šancu ukázať, s akou ľahkosťou sa dokáže popasovať s akoukoľvek postavou. Aj keď v tomto prípade to zahral skôr s nezáujmom, než s nejakým vojnovým nasadením. Cotillard bola pre divákov nečitateľná, koniec koncov to bolo poslaním jej postavy, no v žiadnej snímke nehral Pitt vedľa svojej polovičky tak smutne a nezaujato. Všetko sa na charakter ich postáv hodiť nedá.

Druhá polovica sa tak stala pre Pitta viac-menej jeho one man show, v ktorej sa snažil zistiť pravdu o svojej milovanej manželke. Na chvíľu sa preniesol do o akčné scény obohateného Francúzska, no snímka stále ostávala v intenciách pokojného prostredia. Ide o Pittov štvrtý film z prostredia 2. svetovej vojny, zrejme preto sa rozhodol do štvorice ukázať svoju ležérnu tvár. Oproti jeho ostatným výkonom, tento nie je ničím prekvapivý. Emocionálny výbuch na konci však zavŕšil cestu chladného, všetko v sebe dusiaceho špióna, ktorý nemôže veriť ani vlastnej žene. Ani tajomná Cotillard nespôsobila na plátne žiadne zapamätateľné herecké šialenstvo, predviedla však jej klasický francúzsky oku lahodiaci šarm.

Nikto však nemôže opomenúť dve veci, ktoré spravili zo Spojencov naozaj sofistikované dielo – kamera a kostými. Don Burgess má za sebou prácu na mnohých skvelých filmoch a opäť naplno ukázal svoje kameramanské majstrovstvo. So Zemeckisom spoločne pracovali na snímkach Forrest Gump (1994), Kontakt (1997), Stroskotanec (2000) či Let (2012), takže pochybnosti o výsledku neboli na mieste. Inšpiráciou pre dobové filmové kostými boli už spomínaná Casablanca (1942), ale aj romantická dráma Život je cesta z toho istého roku.

Síce neboli Spojenci ničím prekvapivým ani pompéznym, čo mnohí do istej miery očakávali, určite je to príbeh, ktorý nikomu neuškodí. Príjemná, občas nudná, ale naozaj sofistikovaná prechádzka špiónskym životom sa zaradí k pokojnejším dielam Zemeckisa. Niet nad neškodné oživenie čiernobielej romantiky s nádychom nostalgie a silným hereckým obsadením.

Foto: fandango.com, casarotto.co.uk