Denník N

Dve „tváre“ 25. februára

25. februára si pripomíname výročie komunistického prevratu v Československu. Starokatolíci si však pripomínajú aj smrť kňaza Josefa Toufara, ktorý zomrel 25. februára 1950 po výsluchu a mučení príslušníkmi ŠtB. Kto je dnes skutočným víťazom „víťazného feburára“?

25. februára 2017 si pripomíname 69. výročie komunistického prevratu v Československu, ktorý sa odohral medzi 17. februárom a 25. februárom 1948. Tento neslávny dátum sa tak stal symbolom prechodu od demokracie k totalitnému režimu, ktorý nesie zodpovednosť za tisícky ľudských životov, neslobodu a útlak obyvateľstva. Som veľmi rád, že aj v Bratislave sa dnes konala Spomienka na obete komunizmu.

starokatolíckom liturgickom kalendári si však v tento deň pripomíname aj inú udalosť – mučenícku smrť kňaza Josefa Toufara, ktorého 25. februára 1950, teda dva roky po „víťaznom februári“, na smrť utýrali príslušníci Štátnej bezpečnosti. Na jeho odkaz nás upriamuje aj zajtrajší pastiersky list biskupa Pavla Stránskeho.

Moderný pamätník na opustenej budove bývalého sanatória na Legerovej ulici v Prahe, kde v roku 1950 zomrel Josef Toufar a v roku 1969 Jan Palach.

Príbeh Josefa Toufara sa spája s českou dedinkou Číhošť, kde od roku 1948 pôsobil ako farár. Na tretiu adventnú nedeľu 11. decembra 1949 boli veriaci na bohoslužbe svedkami zvláštneho úkazu, keď sa počas kázne pohol veľký kríž nad svätostánkom. Už 28. januára 1950 bol Josef Toufar zatknutý Štátnou bezpečnosťou, ktorá chcela tento prípad využiť na diskreditáciu cirkvi, a následne prevezený do Valdíc, kde bol vypočúvaný, bitý a mučený elektrickým prúdom a smädom. Príslušníci ŠtB ho prinútili podpísať doznanie, že sexuálne zneužíval miništrantov, a že pohyb kríža počas kázne sám ovládal prostredníctvom mechanického zariadenia. Po takmer mesiaci tvrdého výsluchu a mučenia dokonca previezli vysileného Toufara do kostola v Číhošti, kde s ním natočili zinscenovaný film s názvom Běda tomu, skrze něhož přichází pohoršení, ktorý sa v 50-tych rokoch premietal v kinách vtedajšieho Československa a mal diskreditovať Toufara, ako aj katolícku cirkev v očiach verejnosti. Vo filme vystupuje celkom dve minúty, pretože jeho zdravotný stav už viac neumožňoval.

Bizarnosť týchto scén vo svojom komentári vhodne popísala redaktorka časopisu Reflex: „Josef Toufar vypadá na nově objevených snímcích jako vyděšená loutka komunistů: předvádí to, co nikdy neudělal. Záběry jsou zřejmě nejsilnějším důkazem Toufarova utrpení. Jeho strnulý a vyděšený výraz, trhané pohyby a opuchlý obličej zrcadlí víc než cokoli jiného utrpení, které musel u výslechu prožít. Na filmu je dokonce patrné, že jej zřejmě někdo z estébáků musel podpírat, aby neupadl. Je důležité tyto záběry znát.“

Áno, aj my považujeme za veľmi dôležité poznať príbeh to jednoduchého, no obľúbeného dedinského farára Josefa Toufara – a to najmä dnes, keď opäť často počúvame povzdychy o tom, že „za komunizmu bolo lepšie“. Kto je pre nás dnes skutočným víťazom „víťazného feburára“?

Zaujímavé odkazy:

 

Páčil sa vám tento text? Sledujte aj našu komunitu Starokatolíci v Bratislave na Facebooku a web www.starokatolici.eu.

Teraz najčítanejšie

Martin Kováč

Som manžel, otec, teológ, starokatolícky kňaz a ľudskoprávny aktivista. V rokoch 2019-2023 som pracoval na projekte obnovy Starého Lýcea. Aktuálne pôsobím na pozícii projektového manažéra v Nadácii Volkswagen Slovakia. Venujem sa najmä otázkam náboženskej slobody, medzináboženského a medzikultúrneho dialógu, právam menšín a vzťahu štátu a cirkví.