Denník N

Prečo je Sulíkov tabuľkový diskurz toxický a.k.a. pomýlená sloboda

Tento blog reaguje na rozhovor M. Šimečku s R. Sulíkom, uverejnený v N-ku 21.februára a vyjadruje autorov pocit a tak trochu rozčarovanie z niektorých stanovísk možno budúceho premiéra.

Václav Havel sa vo svojej eseji Moc bezmocných z roku 1978 pýta, ako súvisí adaptácia na „život v klamstve“ so všeobecnou nechuťou konzumného človeka obetovať niečo zo svojich materiálnych istôt v prospech vlastnej duchovnej a mravnej integrity; s jeho ochotou rezignovať na „vyšší zmysel“ tvárou v tvár lákadlám modernej civilizácie; s jeho otvorenosťou voči stádovitej bezstarostnosti. „A nie je nakoniec šeď a pustota života v post-totalitnom systéme vlastne len karikatúrou moderného života vôbec a nie sme vlastne v skutočnosti len akýmsi mementom Západu, odkrývajúcim mu jeho latentné smerovanie?“

Táto rezignácia na „vyšší zmysel“ je uviaznutím v slepom samopohybe systému, kedy je zmysel redukovaný na zháňačku. (V.Havel, O Lidskou Identitu) Systém sa zmenil, no to podstatné zdá sa pretrvalo. Naďalej zháňame a vybavujeme. Nový zmysel má krajšie farby, lepší dizajn a nižšiu cenu. Kolovrátok samopohybu autoreferenčného systému sa točí ďalej, len železná ruka sa zmenila na neviditeľnú a jej diktát je podstatne sofistikovanejší; deje sa pod rúškom slobody. Naša bdelá predstava, že ponuka, ktorú generuje neviditeľná ruka trhu vychádza z našich potrieb a tie súlade s intenciami života a naplnením zmyslu sa stala skutočnosťou vo významnej miere.

Pravicový diskurz, ktorého najvýraznejším reprezentantom u nás je Richard Sulík, chce slobodu dosiahnuť dereguláciou v maximálnej možnej miere. Slobodná voľba jednotlivcov však môže byť racionálna len v prípade, že alternatívy ktoré sa nám ponúkajú sú prehľadne usporiadané. To znie možno ako oxymoron, no mám za to, že sloboda, ktorá odstráni regulačné mechanizmy vedie k chaosu, nekultúrnosti a dehumanizácii spoločnosti. Redukcia pojmu sloboda na akýsi hayekovský socioekonomický konštrukt je nebezpečná cesta ku kultúrnemu cynizmu, či cooltúre.

Sulík vníma človeka ako homo oeconomicus, čím sa vtom najzásadnejšom význame – v otázke zmyslu stáva jeho neoliberálna definícia kompatibilná s tou komunistickou. V časoch bývalého režimu bol človek redukovaný na článok systému, t.j. bol definovaný potrebami systému. Jeho identita bola do významnej miery formovaná profesiou, ktorú vykonával a rozvoj jedinečných schopností bol podmienený úžitkovosťou a kompatibilitou s ideológiou systému.

V čom je v sulíkov človek naozaj iný? Áno, rámec našej existencie je zásadne odlišný od toho totalitného, avšak človek vnútri je rovnako odcudzený. V podmienkach nového globalizovaného systému, ktorý prešiel automatizáciou a špecializáciou sa odosobnenie a znezmyselnenie práce len prehĺbilo. Sulík človeka rámuje do excelovej tabuľky. Je to v prvom rade daňovník, efektívne fungujúca pracovná jednotka, ktorá prispieva k hospodárskemu rastu. V druhom rade je to spotrebiteľ, ktorého šťastie rastie priamoúmerne s objemom a veľkosťou nákupnej tašky a pestrou ponukou tovarov a služieb. Všetky ostatné potreby, ktoré priamo, v materiálnej a merateľnej miere nesúvisia s rastom, neexistujú. Inými slovami, skutočné je len to, čo sa stáva predmetom výmeny tovarov a služieb – v nemilosti Smithovej neviditeľnej ruky. Avšak čo tie ostatné sociálne statky, ktoré sa až tak dobre nepredávajú, no sú hodnotné? Podpora kultúry, rozvoj etického a ekologického myslenia a správania sa, dôstojných pracovných podmienok, solidarity..

 ford

Pán Sulík v rozhovore spomenul, že pred sto rokmi bola naša spoločnosť čestnejšia a zásady platili viac ako dnes. Možno áno. Tie zásady do nás však nezasiala neviditeľná ruka ale stáročia sa vyvíjajúci európsky humanizmus (s kresťanskými koreňmi).

Humanitné vedy nás naučili byť slobodnými, mať odstup od toho čo sme zo seba urobili v behu dejín. Schopnosť vystúpiť mimo rámec určujúceho diskurzu a dožadovať sa zmyslu. Antickí filozofi tvrdili, že zmysel celku sa pohybuje v kruhu – celku rozumieme skrze jeho časti a častiam zase rozumieme len vo svetle celku, ktoré je však veľmi nestále. Neexistuje žiadna veda o celku. Český filozof V.Bělohradský označuje slovom zmysel spôsob, ktorým sa časti a celok navzájom osvetlujú. „Takové osvětlování ale není pokojný proces, celek se prosazuje vždy proti cílům a zájmům části, kterou každý z nás je; čím více rozumíme, tím více o svých cílech pochybujeme. Nejsou naše cíle jen démonickou zaslepeností částí, sobeckou omezeností, zapomenutí celku, k nemuž náležíme?“ Byť „humanitne vzdelaný“ znamená mať zmysel pre kruhový pohyb. V jednom z Herakleitových zlomkov nachádzame: Pre bdelých je svet jeden a spoločný, ale každý zo spiacich sa obracia k tomu vlastnému. Ak je v spoločnom svete vzduch nedýchateľný, obyvateľ súkromného sveta sa stiahne do svojho príbytku a nainštaluje si ionizér alebo sa presťahuje na miesto kde je vzduch ešte dýchateľný. Opportunity cost je nižší než v prípade vyvinutia snahyspoločenskú zmenu.

 protest-smog

Pán Sulík v rozhovore naznačil, že chce dosiahnuť aby sa časť kompetencií presunula zo „spoločného sveta“ EÚ do „súkromných svetov“ jednotlivých národných štátov. Pán Sulík tvrdí: „Ak majú obchodníci problém, nech sa dajú dokopy a dohodnú sa, na to nepotrebujú Brusel.“ Podľa jeho hayekovsko-smithovskej logiky, ktorou pán Sulík rád aplikuje plošne, manažéri, ktorí doteraz neboli schopní plniť normy pre zníženie emisií v koercívnom rámci EÚ, si na spoločnom meetingu náhle uvedomia, že je v záujme budúcich generácií a planéty aby sme mysleli a konali ekologicky na úkor dosiahnutého profitu. Tento scenár by snáď ešte mohol byť uveriteľný tak pred tými sto rokmi, v časoch kedy bol kapitál v rukách tradičnej buržoázie (i.e. Baťa), ktorá bola súčasťou krajiny a v ktorej dejinnom príbehu vystupovala a bola morálne viazaná solidaritou. Jej zakladatelia v mieste svojho podnikania naozaj žili, tvorili ho bolo pre nich skutočné, nie len mapou. Súčasná nadnárodná hyperburžoázia je všade a nikde; delegitimizuje príbeh krajiny, zmysel; je antikultúrna.

   krakov

Slobodným sa človek nestáva tým, že získa možnosť voľby, ale tým, že dokáže získať dostatočný odstup od prvoplánovosti uspokojenia vlastných potrieb. Jeho autonómna sloboda spočíva v prijatí zodpovednosti za externality plynúce z jeho voľby. Vystúpením zo Sulíkovej samsáry produkcie a spotreby sa na socioevolučnej krivke posúvame smerom od binárneho štádia homo oeconomicus ku komplexnejšiemu homo civicus.

Hrozba západnej modernosti je ukrytá vo funkčnej diferenciácii, teda rozdelení spoločnosti do špecializovaných subsystémov, z ktorých každý chce byť nezávislý, tvrdí Bělohradský. To je pocit, ktorý mám zo Sulíka – je to technokrat, ktrorý nazerá svet cez prizmu excelových tabuliek, nákladov a výnosov. Problémom nie je to, že nevidí celok, ale on je presvedčený, že ho v tých tabuľkách vidí a je schopný aplikovať svoju mapu na neexistujúci terén – a to je nebezpečné.

Pán Sulík sa označuje za pravicového liberála a jeho ambíciou je plošným znížením daní prerozdeliť bohatstvo medzi ľud. Podľa pravicovej rétoriky by mal každý jednotlivec investovať do svojej schopnosti prispôsobiť sa prostrediu, ktoré svojou činnosťou neustále mení. Podľa Václava Klausa „by sme mali veriť v racionalitu človeka a dôsledkom spontánnej evolúcie ľudskej spoločnosti viac než dobru plynúceho z politického aktivizmu. Zvoľme si preto adaptáciu namiesto pokusu riadiť globálnu klímu.“ Pravica oslavuje neuveriteľnú schopnosť človeka prispôsobiť sa prostrediu a naopak zavrhuje každý pokus o reguláciu spoločného sveta. Pravicová apoteóza človeka ako indivídua tak legitimizuje vznik súkromných svetov. Imperatívom je maximalizácia vlastného úžitku a uspokojenia spotrieb. Naopak, ľavicový diskurz (nie Smer!) presadzuje rozumnú mieru regulácie prostredia v záujme ochrany verejných statkov a učí človeka vidieť a rozumieť svetu kruhovým spôsobom.

Teraz najčítanejšie