Denník N

Slovenské futbalové rošády alebo Všetko tu už bolo

Našu najvyššiu futbalovú súťaž zrejme čaká v ďalšej sezóne zmena, od jej zrodu celkovo už piata. Pri predstavovaní nového formátu nechýbali slová ako lepší či atraktívnejší. Je to však skutočne tak a naozaj netrápia slovenský futbal iné, oveľa pálčivejšie problémy?

Dvanásť tímov, polovicu z nich by ste už na mape súčasnej Fortuna ligy hľadali márne, na jeseň každý s každým dvakrát, na jar rozdeliť na dve polovice – silnejšiu a slabšiu – a v nich opäť každý s každým dvakrát, dohromady 32 duelov pre každého. Víťaz berie titul, posledný vypadáva. Tak vyzerala 1. slovenská futbalová liga vo svojej úvodnej sezóne 1993/1994, ešte bez kadejakých sponzorských prívlastkov. Na trávnikoch Tittel, Zeman, Kinder či Luhový, v hľadisku na jednom stretnutí priemerne takmer 3 500 divákov.

Dvanásť tímov, polovica z nich hrávala pred štvrťstoročím na okraji záujmu, na jeseň každý s každým dvakrát, na jar rozdeliť na dve polovice – silnejšiu a slabšiu –  a v nich opäť každý s každým dvakrát. Víťaz berie titul, posledný vypadáva, predposledný hrá baráž o udržanie, niekoľko tímov z horných poschodí tabuľky bojuje o Európsku ligu UEFA. Dohromady 32 duelov pre každého, plus ešte jeden alebo dva pre niekoľko vyvolených. Na trávnikoch tvrdia muziku legionári s ťažko vysloviteľnými menami,  v hľadisku na jednom stretnutí priemerne o 1 500 hláv menej. Plus-mínus. Tak by mala vyzerať najvyššia súťaž od nového ročníka.

Zdanlivo len pár drobných zmien, tento letmý pohľad však ani zďaleka nezachytáva turbulencie, akými za vyše dve desaťročia musela prejsť. Jej tvár sa menila až pričasto. Fanúšik postupne nadobúdal dojem, že iné otázky ako formát prvej ligy kompetentných vôbec nezaujímajú.

Najprv sa im dvanásť mužstiev málilo, po troch rokoch teda nasledovalo, údajne atraktívnejšie, rozšírenie na šestnásť. Uplynuli štyri ďalšie sezóny. Trpela konkurencieschopnosť niektorých celkov i ekonomika, čo vyústilo do zoštíhľovacej kúry na  10 šťastlivcov, aby si po šiestich rokoch radosti i starosti prvoligového života znovu užil tucet najlepších.

Jeden čudnejší návrh striedal druhý. Najprv sa najslabší prvoligisti po jeseni spájali s kolegami z nižšej súťaže a spolu bojovali o život medzi smotánkou, vzápätí sa „prelínačka“, ako ju nazvali jej autori, zrušila. Nahradil ju ďalší bizarný model importovaný z Dánska, opäť vraj atraktívnejší než ten predošlý. Škandinávsky formát napriek všetkým skeptikom vydržal najdlhšie, desať sezón. Dlhá existencia však automaticky neznamená, že bol i najlepší.

Práve naopak, kritici od počiatku upozorňovali na dve slabiny. Prvá z nich, nepárny počet zápasov, sa prejavila okamžite, no zaobišla sa bez väčšieho rozruchu. Polovica družstiev bola proste o jedno domáce stretnutie oproti niektorým svojim rivalom ukrátená. Druhá, zdedená ešte po modeli s desiatimi účastníkmi, sa v plnej kráse ukázala až túto sezónu, dlhé roky však na ňu upozorňoval Ján Kozák, v tom čase ešte kormidelník Košíc. „Ako sa bude hrať, keď sa jedno z družstiev odhlási?“ upozorňoval známy búrlivák na problém modelu s jediným zostupujúcim.

Dlho sa zdalo, že jeho slová nepadnú na úrodnú pôdu. Prelomový krok funkcionárov Myjavy však dal reprezentačnému lodivodovi za pravdu. Po odstúpení Spartaku sa totiž skutočný boj odohráva len na jednom konci tabuľky. Priepasť medzi posledným a predposledným miestom už zďaleka nie je taká hlboká, motivácia slabších preto klesá a ich zápasy sa budú niesť hlavne v duchu prípravy na novú sezónu. Profitovať z neštandardnej situácie môžu mladé talenty, diváci už menej.

Zdá sa, že po 24 rokoch od vzniku našej najvyššej futbalovej súťaže sa kruh takmer uzatvára, na definitívne odklepnutie zmeny stačí už len súhlas Výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu. Nový formát síce bude nepochybne zaujímavejší a pravdepodobne aj o niečo férovejší než jeho predchodca, len ťažko však možno nájsť odpoveď na otázku, aký zmysel mali všetky doterajšie experimenty, keďže (staro)nový formát v konečnom dôsledku predstavuje návrat ku koreňom. Česká liga sa od roku 1993 bez podobných reforiem zaobišla, rakúska Bundesliga takisto.

Slovenský futbal navyše trápia celkom iné problémy. Zlá koncepcia práce s mládežou, priskorý odchod skutočných talentov do zahraničia, dlhodobá stagnácia, ba dokonca úpadok diváckeho záujmu či nevyhovujúca infraštruktúra. Od rozpadu federácie sa však v ktorejkoľvek z týchto oblastí urobilo menej, než v prípade neustále sa meniaceho formátu prvej ligy. Snáď nás o pár rokov nečaká ďalší experiment.

Teraz najčítanejšie