BLOG
Katarína Lorenčíková
Katarína Lorenčíková
1 140

Tanečný orgazmus s Erikom Iversenom ♧

Môj zaseknutý chrbát si trošku odpočinul. Masáže, terapie, nahrievania. Veľká skúsenosť…..

A potom prišlo to ráno.. to šialené ráno, kedy sa trebalo obliecť si niečo na tancovanie a po naozaj divnej noci, kedy zase mierne vyčíňali rusi tu odvedľa – totálne nevyspatá ísť na tanečný workshop …

Ráno… Cítila som sa ako zombie. Éterické oleje ma trošku vzpružili. Telo trošku ožilo. Ale nebola to žiadna sláva… To sú tie momenty, ktoré treba prekonať. Iná krajina. Prostredie. Strava. Mierna únava.

Jedným slovom – výzva!

Nakoniec sa z toho stali tri nádherné dni, ktoré somnou viac ako pohli… Tanec piatich rytmov s Erikom Iversenom zaiste zanechal v mnohých telách a dušiach hlboké stopy……

Cez 40 ľudí v sále najskôr kráča…

Walking…

Feeling….

Cíť seba ….

Hľadaj priestor….

Space…

Present…

Pri uvoľňovaní tela mi napadá množstvo paralel so životom. Tak ako v tejto dokonalej sále… aj v živote… každý hľadáme svoj priestor, miesto – kde sa najskôr narodíme, zapustíme korene. Časom však hľadáme pre seba väčší  priestor. Pretože často sa predstava našich rodičov či okolia o tom kto sme – líši od tej našej…. A tu nastáva rozpor…

A tak ako aj v tejto miestnosti, ktorá je plná tancujúcich ľudí a treba tu byť v strehu, aby človek pri pohybe do niekoho nenarazil – je to aj v našom živote… Treba mať napnutý šíp a byť v strehu.. Lebo – aj keď sa nič na pohľad nedeje, vždy sa niečo predsa len deje … Vesmírne zákony akcie a reakcie pracujú……

Tanečná sála sa mení zakrátko na laboratórium. Každý má iný pohyb. Pre každého je prirodzené čosi iné…

Niekto sedí a hýbe sa. Iný využíva viac priestoru. Baví ma prebehovať po celej miestnosti. Skúmať. Narážam väčšinou na tých istých ľudí. Logicky – tí, čo potrebujú viac priestoru narážajú na podobné tipy. Pobehovači stretávajú pobehovačov. Skoro ako v Matrixe. Raz si uchmatnem priestoru viac, inokedy ma zatieni niekto iný – tak ako aj v reálnom živote sa role menia príliš rýchlo…

Niektorí ľudia ostávajú na svojich políčkach, kým iní menia svoj space aj rolu….. Všetko sedí! Aj v tom tanci je to jasné – kto ako myslí a cíti….

Niekto potrebuje viac stability, nepotrebuje sa obzerať po novom priestore,.. kým niekto neustále hľadá nový space…. Tí, ktorí sú spokojní na jednom mieste žijú síce v stabilite, ale časom sa stávajú nepružnými, pretože pohybovať sa v priestore – ako aj posúvať sa v živote chce odvahu. A vytrvalosť. A potom. Človek má rôzne obdobia..

Tanec života.. paralela… Musíte mať oči na stopkách… Aby ste sa pri vysokej rýchlosti nezrážali s inými.. každý tancuje iný tanec života. Svoj. Ľudí ako maku a každý má iný pohybový vzorec.

Ako tancovať tak, aby ste si to užili a pritom nenarážali do iných tiel? Paralela so životom. Ako nájsť sám seba, užiť si život a nezrážať ostatných a neuberať im priestor? Ako naopak tancovať ten svoj tanec života a nebrať ohľady na druhých príliš, nebyť zatieňovaný a zaťažovaný tancom iných až tak, že strácate svoj priestor? Ako nájsť ten svoj vietor v tanci??? Učíme sa celý život. Zlepšujeme sa… ovplyvňujú nás rôzne veci.

V živote sa objavujú rôzne vzorce. Každá rodina žije podľa nejakého vzorca. Keď sa obzriete za Vašimi predkami a rozanalyzujete ich život – nájdete tam čosi – čo ovplyvnilo aj Vás…. Niečo, podľa čoho táto rodina funguje. Akýsi kód spoločných vzťahov, či nastavení. Vzorec nastavený pevne – čo je normálne a čo nie…. Pozorujte….

So vzorcami pracuje aj Erik. Erik Iversen je veľmi emocionálny človek. Pracuje s telom, tancom, psychikou. Na svojich cestách pracoval s viac ako tisíckami bytostí. Tanec spája s psychoterapiou. Pretože to, čo sa objavuje v tanci – odzrkadľuje náš svet.

Duša a telo je pre Erika celoživotným skúmaním. Erik sa netváril ako žiadny mistr. A vonkoncom sa nehral na typického učiteľa,.. ktorý by vychrlil životopis na počkanie a ozrejmil s hrdosťou a egom, koľko má certifikátov (-: ako to robia mnohí.. Tu sa pozná osobnosť!

Iba nám odovzdal to, čo mohol a vedel. A nebolo toho málo!

Ako chodíte? Akú máte rovnováhu v nohách? Veľa sme pracovali s chodidlami. Aj tam sa totiž prejavujú stereotypy…

Erik je človek srdca♡ A taká je aj jeho práca. Taký je jeho prístup. S rešpektom ku každej bytosti.

„Lebo čo nesmieme? Cítiť.. A začína sa to v detstve. Keď budeš plakať – choď do izby! Nehnevaj ma! Nekrič! Neplač – musíš čosi vydržať! To je život!!!! Toto som poznal v detstve. Čo potom urobí dieťa? Stiahne sa.. a vytvorí si problém. Čas plynie… Neskôr prejdeme do polôh: ty za to môžeš! Je to tvoja vina!!!… či cítim sa happy! Som síce stiahnutý, .. všetko ma bolí… duša aj telo,.. ale tvárim sa šťastne… lebo tak sa to odo mňa vyžaduje..“

Takto nejako fungujú vzorce v spoločnosti. Nedovolíme si cítiť. Preto sme odpojený od svojho tela…

Poznačujú nás stereotypy. Z malého človiečika chcú rodičia často za každú cenu vyformovať hotový produkt a nedajú mu pritom dýchať. Naučia ho byť takým – ako sú oni. Naučia ho tak chodiť. Správať sa tak isto. Žeby duplikát v niektorých prípadoch? Naučia ho, čo a ako ma cítiť. A často mu nedovolia cítiť. Prejaviť pocit = slabosť. Takže aby dieťa prejavilo slobodne pocit – to je niečo zlé a zakázané…. „Nebuď padavka!.. predsa nie si nejaká bábovka,..čo?“, .. takto ho dospelí nabádajú, aby bol zavretý v emóciách. Dieťa možno po nociach plače do vankúša, ale v rodinnom kruhu si nedovolí povedať, že mu nie je dobre,.. že sa cíti vlastne zle.

Roky plynú… a z človiečika je dospelý.. čosi mu chýba?

Niekde sa stala chyba…. zrazu sa človek nevie prejaviť. V živote sa stráca možno… pretože emócie sa derú von. Nie je tým, kým cíti, že by mal byť…..

Cítite sa zle? Zamyslite sa nad tým, čo máte všetko ukryté v sebe… emocionálne usadeniny ako hnev, vina, či hlboký smútok…. Často to nemusí byť ani Vaše! Môže to pochádzať z rodinných vzorcov. Rodičia si neuvedomujú, čo všetko prenášajú na dieťa…. A potom: ako rozmýšľame? Aké sú naše myšlienky…???

V skutočnosti je práve v prijatí aj negatívnych pocitov sila. Priznať a prejaviť zraniteľnosť – to nedokáže každý…. Hovoriť o pocitoch nedokáže každý. Vyžaduje to odvahu. Stret so svojou esenciou duše…

Hovoríte, že Vám je skvele! Ale telo cíti, že sa cítite na hovno. Potlačené emócie Vám to neskôr spočítajú.. Vrazia Vám päsť do tváre, keď to budete najmenej čakať….. Preto sa oplatí zamýšľať – ako s telom a emóciami pracovať…??? Často to nevedia ani dospelí… tak čo by ste chceli od detí???

(-:

Tu v sále sa nepoznáme. Poznáme iba svoje pohyby. Tie vytvárajú reč..

„Ak chceš – tancuj s druhým.. ak nie – zostaň sám..“, vyzýva ľudí Erik…

Zaváham…

Keď sa však obzriem naokolo – väčšina ľudí tancuje sama. Ďaľší vzorec. Ľudia moc neradi zdieľajú… zrejme si každý užíva svoj tanec. Asi je.. pohodlnejšie  tancovať na chvíľku sám…… Aj v bežnom živote  sa to mnohým ľuďom nedarí. Rozvíjať vzťah a žiť v ňom dlhodobo stojí predsa kopu práce….. občas na to nie je síl…

„Nájdite si človeka, s ktorým sa cítite dobre..“, pokračuje v úlohách Erik….

Pousmejem sa nad iróniou. Narážam stále na tých istých ľudí,..  Žeby nová výzva? Výsmech Vesmíru? Heeeej… čo sa mám naučiť????

Niektoré úlohy sú predsa len vo dvojici ťažšie…. sme vysielače, ale aj prijímače…. niekto viac odovzdáva, zdieľa a iný viac prijíma… niekto nevie prijať, iný nevie splynúť a naladiť sa na inú bytosť… aj keď tancuje s niekým – vlastne tancuje sám. Rozpoznávam to aj v tanci. Ako sa naladiť na druhého a ponechať si pre seba dostatočný priestor? Večná téma vo vzťahoch…

Vznikajú vždy nové témy a výzvy…

Dokonalá hudba, Erikov výborný výber…  z neistoty sa tu stáva orgazmická energia. Sme tu každý za seba. Ale vytvárame celok….. ako aj v živote…

Slobodaaaaaaaa…..

Yes! Jupiiiiiiii…..

Vo vzduchu poletuje šťastie! ♧.. šťastie úprimne so srdca, nehrané… cítiť, že ľudia naokolo sú šťastní.. že sú v kontakte sami so sebou. Duša tlieska..

Spontaneita. Srdce. Smútok? Skľúčenosť?  To všetko sme my! Za svoj pohyb sa tu nikto nehanbí. Neskôr ho už ani jeden z nás neanalyzuje….

Iba sme. Niekedy jeden s druhým. Inokedy sami. Ako v živote……

Užívam si šťastné tváre,.. lebo v živote často stretávam rozbitých a unavených ľudí….. Ách! Kiežby…. tieto šťastné tváre bolo vídať v živote častejšie!!!….

Rytmy sa menia….. Staccato. Plynutie. Lyrika, .. A či neusporiadaný chaos,.. a zase skľudnenie…..

„Ak ste unavení – tancujte unavený tanec..“, nabáda ľudí Erik.

A tak sme sa hrali….

Eufória…

Pocit radosti…..

Ja.

Ty.

Tanec.

My.

Hravosť.

Chyť si šťastie, tu je ho dosť! ♧♡~A nezabudni to preniesť aj do reality, v ktorej žiješ. Ťažké? Nie nemožné… Pozoruj to. Kedy Ti to uteká……V rodine? Ktorá Ťa ťahá zas k tomu svojmu? Alebo v práci..?

Duša, duša.. nezabudni však, že Ťa zas len ktosi skúša.. každý potrebujeme pre seba čosi iné.

Ja nie som ty.

A ty nie si ja.

Môžme sa od seba učiť.

Ale nemusíme ísť vždy rovnakým smerom.. nemusíme si dokonca ani rozumieť. Iba svoju inakosť rešpektovať.

A to sa prejavuje aj v tanečnej sále v tanci….  občas sa inšpirujem pohybom toho druhého. Ako aj v živote – obohacujeme sa vzájomne.. Ale niekedy vypínam svet. A tancujem s pôžitkom svoj tanec..

„Keď zastaví jeden, zastavia všetci. Keď sa hýbe jeden, hýbu sa všetci..“

„Ak narážaš príliš do ľudí, používaš moc hlavu…“

Erik dal ľuďom priestor aj na otázky. Zodpovedal na každú otázku. A veľmi so srdcom. Citlivo. Pritom jednoducho. Niektoré otázky boli viac ako silné. Ľudia sa často pýtali ako narábať s pocitmi.. „Nič pri tanci necítim..“, bola jedna z otázok. „A cítiš svoj dych? Ak áno, cítiš predsa niečo..“ Odpovede boli stručné. Trefné. Ľudia nič neskrývali, .. emocionálne sa otvorili. Vyšli zo svojich ulít. Každý si v odpovedi našiel čosi pre seba. A zaiste odpovede silne rezonovali s každou bytosťou v tejto sále…..

Problémom je, že kým niekto necíti nič – aspoň teda má taký pocit,… – iný cíti príliš… Hej, niekomu rozdám moje emotions? (-: Vždy som mala pocit, že ich mám príliš…. Dlho som to nevedela využiť vo svoj prospech…

Niekedy sa pozeráme na to – čo nemáme. Podvedome dokonca túžime po tom. Pritom si neuvedomujeme, aké diamanty v sebe máme. Pretože to, čo je ten klenot – to je tá činnosť, ktorá nám zvyčajne ide sama od seba, resp. ľahšie. Preto si to nedokážeme často vážiť a vyťažiť z toho…… vedome chceme niečo často zbytočne opravovať, meniť.. pritom stačí prijatie, že sme takí akí sme. Stačí čosi zveľadiť, čosi mierne pridať, či obrúsiť.. Spojenie s esenciou duše často nebýva ľahké… a často, kým sa tam dostaneme – je to bolestná cesta….. Stojí však za to! Čas plynie rýchlo….

Ako pracovať s pocitmi? To je celoživotná téma…. Pretože vzorce spoločnosti sú pevne dané… občas ich máme zakorenené v duši…. až tak, že strácame kontakt sami so sebou. Niekedy sa deje totálne odpojenie, totálny disconnect, ale pritom máme  pevne nahodenú masku na tvári – kostým splynie s kožou.. a to urobí paradox…..

Čo má potom robiť telo, keď človek odmieta svoju esenciu duše? Vzniká tu divný paradox, ktorého následkom sú rôzne ochorenia či psychické poruchy….

Veľa však môžme zmeniť… ak o to stojíme… ak chceme hľadať. Pýtať sa. A zmeniť kolo stereotypného vzorca. Nájsť to ale nebude jednoduché….

„Have a fun“… urob si z pohybu zábavu! Netráp svoje telo…. dušu….

Neskôr sme vo vytváraní pohybov narúšali naše stereotypné pohyby….

Zarozmýšľala som…. a vyšiel zo mňa výkrik… Napätie v kruhu sa týmto uvoľnilo……. (-: Neskôr sa vo výkrikoch pokračovalo. A verte, že boli viac ako liečivé♤

„A teraz zabudni na to, čo sme tu ukazovali a tancuj svoj tanec..“, pousmeje sa Erik a tancuje s nami….

Je tu koniec….  Naozaj? Akože… divočina skončila???

„Pozrite sa na každého.. a vyjadrite mu pohľadom rešpekt a vďačnosť, lásku.. Vyjadrite svoje ďakujem..“

Nepoznali sme sa. Poznali sme za 3 dni iba naše telá,.. to more inšpiratívnych pohybov,….. ktoré za nás rozprávali..

Každá duša mala svoj tanec, pohyb.. vibráciu……

Tri dni orgazmickej tanečnej vlny sa skončili…. )-:

Život sa zrazu spomalil…..

Každý sa vrátil naspäť do svojho stereotypu….. do svojho tanca života…

Verím, že s iným pocitom…

Že vždy je čas na zmenu. Ak o ňu stojíme…. Že život je vlastne tanec. Občas unavený. Občas radostný. Občas smutný.. Občas euforický….. A táto vlna striedania pocitov – vytvára v našom bytí určitý rytmus…..

Posledné objatia.

Posledné mávanie..

Dotyky.

Návrat….

Výmena kontaktov…

Realita.

Matrix?

V ušiach mi doteraz hučí Erikov hlas:

Cíť seba.

Hľadaj priestor.

Cíť druhého.

Cíť priestor.

Cíť skupinu.

Si v sebe.

Odpoj sa od skupiny.

Cíť svoj dych.

Prítomnosť.

Choď dovnútra.

A tancuj svoj tanec.

V ušiach mi hučia rytmy bubnovačky. Tranzu. Plynutia. Eufórie. Radosti. Smútku. Lebo tak sa to strieda aj v našich životoch…. Niekedy abnormálne rýchlo.. inokedy nás to môže nudiť (-:

Ako povedal Erik: „TO BE BORED. AND  YOU WILL FIND A NEW CREATIVITY..“

(buď znudený… a nájdeš novú kreativitu..)

V duši cítim ešte stále tú zvláštnu eufóriu šťastia, ktorú som zažila v tanečnej sále…

Koniec. Či začiatok?……..

Každý sa vraciame do svojho rytmu. Rytmu života, ktorý je u každého iný.

Návrat. So spomienkou na Erika a na to, čo nám za 3 dni odovzdal.

A urobil to s hravosťou a láskou □○♤♢☆♡~~~

S takou – s akou som sa ešte nestretla ….

Thank’s  Erik!!!! ♡♡♡

And maybee .. see you in Italy (-:

Mierne nostalgická ufónica Kity……

Foto k článku: interview with Erik Iversen (youtube)

Majte sa slnečne!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Majka z Gurunu, večná ufónica... hľadačka pokladov v nevšedných všednostiach... Skladateľka, hudobníčka, textárka, speváčka, cirkušantka života.. Našu music nájdeš na www.zabie-pierko.com O mne? Dočítaš sa viac na mojom webe: www.vwala.sk Život je ako tanec! Namaľuj si svoj obraz života.. namaľuj si sny..... Vesmír nie je až taký krutý, aby všetkým splnil ich priania (-:

Blogy

|