Denník N

Aliancia za dobré časy

Zjednoťme sa na potrebe chrániť náš súčasný ústavný systém, princípy právneho štátu, moci odvodenej od občanov a bezpodmienečnej rovnosti všetkých ľudí v dôstojnosti a právach. V tejto chvíli sú kultúrno-etické spory kontraproduktívne, pretože vedú k paralyzovaniu hodnotovo orientovanej časti politickej reprezentácie a spoločenskej elity, a tým otvárajú cestu znásilňovaniu práva paralelnými štruktúrami tzv. oligarchov a nástupu fašizmu. Odsuňme teda načas to, čo nás rozdeľuje, a spojme sily, aby sme uchránili naše dobré časy slobody a prosperity. Je to zodpovedné.

V rokoch 1941-42 bol svet extrémne ohrozený rizikom fašistickej diktatúry vo väčšej časti sveta. Predstavitelia USA a Veľkej Británie stáli pred ťažkou voľbou, či akceptovať spojenectvo so ZSSR, alebo nie. Napokon sa rozhodli, že prioritou je boj proti fašizmu. Vznikla protifašistická aliancia USA – VB – ZSSR s cieľom poraziť fašizmus. Až keď táto hydra bola zničená, prišla na rad studená vojna.

V roku 2017, obyvatelia Slovenska, občania Slovenskej republiky, žijeme v historicky najlepších časoch. Sme slobodní a relatívne bohatí. To sa však môže čoskoro skončiť – reálne hrozby sú viditeľné a počuteľné snáď v každom kúte našej krajiny. Vďačnosť za dobré časy a odhodlanie aktívne tvoriť pokoj ma vedú k jasnému stanovisku, k podpore ktorého pozývam všetkých ľudí dobrej vôle. Vytvorme Alianciu za dobré časy.

Zjednoťme sa na potrebe chrániť náš súčasný ústavný systém, princípy právneho štátu, moci odvodenej od občanov a bezpodmienečnej rovnosti všetkých ľudí v dôstojnosti a právach. Venujme všetky sily tomu, aby sme čo najskôr odstránili najvážnejšie hrozby súčasnosti: zneužívanie ekonomickej či politickej moci a postupné silnenie politických hnutí smerujúcich k potláčaniu ľudských práv (tzv. extrémizmus). Až keď odstránime tieto najvážnejšie hrozby, príde rad na debatu o tom, ako upraviť kultúrno-etické otázky.

Pozrime sa bližšie na hrozby, ktorým dnes čelíme.

Tou prvou sú ľudia, ktorí žijú v zajatí bohatstva alebo moci. Pre rast ich osobného majetku, pre upevnenie ich mocenského postavenia – alebo jedným pomenovaním: pre rast svojho osobného vplyvu sú ochotní ohroziť samotné základy spoločnosti, ktorá im umožňuje to, čo nazhromaždili, v pokoji užívať a prípadne aj zveľaďovať. Sú to ľudia, ktorí iných ľudí používajú ako nástroje na dosiahnutie svojich cieľov. Ľudia, ktorí veria, že účel svätí prostriedky. Právo  ohýbajú cez konexie, úplatky, ekonomické záväzky a inými spôsobmi tak, aby vždy dosiahli svoj ekonomický či mocenský cieľ, bez ohľadu na dôsledky. Demokraciu využívajú ako výťah k moci, ktorý funguje na princípe lacných sľubov a mediálnej manipulácie reality. Títo ľudia obvykle nehovoria sami za seba. Často sa zaštiťujú neosobnými značkami – názvami obchodných spoločností, politických strán, skupín obyvateľstva, a často nechávajú za seba hovoriť svojich hovorcov. Často od nich počúvame slová ako „skutok sa nestal“, „porušenie zákona sa nepreukázalo“ a pod.

Druhým zdrojom ohrozenia sú tí, ktorí nepovažujú všetkých ľudí za hodných rovnakej úcty, akú si želajú požívať oni sami. Sú to ľudia, ktorí vedia veľmi rýchlo povedať, kto si zaslúži potrestanie, prísnejšie zaobchádzanie či odobratie nejakých benefitov. Pritom nepoukazujú na konkrétnych ľudí, ale na nejako definované skupiny. Bohatých ľudí, politikov, migrantov, euroúradníkov, Rómov… Uverili, že svoju sebaúctu budú môcť získať príslušnosťou k „stádu“ lepších ľudí a ponížením iných. Uverili, že k lepšiemu ekonomickému zabezpečeniu sa dostanú tak, že odoprú nejakú časť ekonomického zabezpečenia iným – či už bohatším, alebo chudobnejším, ako sú sami. Právo považujú za železnú päsť, ktorou je potrebné trestať tých, ktorí sa nám nepáčia. Demokracia je prekážkou, ktorú treba najprv použiť, a potom odstrániť. Ani títo ľudia obvykle nehovoria sami za seba. Často sú skôr utiahnutí, až kým sa nezídu vo väčšom počte. Hovoriť, ba často až vrieskať začínajú vtedy, ak sa ich slová stávajú slovami davu. Sú to slová, ktoré jasne vymedzujú „my“ a „oni“, slová burcujúce k ofenzíve.

Spoločným znakom oboch týchto skupín je neúcta k právu založenému na hodnotách a vnímanie demokracie len ako technológie výberu vládnucej skupiny, alebo dokonca ako prekážky k nastoleniu stavu, ktorý by im vyhovoval. Preto stáť na strane práva, na ktorého vrchole stojí ústavný poriadok ľudských práv a slobôd, znamená chrániť dobré časy, ktoré dnes žijeme. Druhým spoločným znakom týchto skupín je neúcta k iným ľuďom a presvedčenie o vlastnej výnimočnosti. Preto trvať na tom, že všetci ľudia sú si rovní v dôstojnosti a v právach, znamená chrániť dobré časy, v ktorých žijeme. Trvať na ústavných princípoch zakotvených v článkoch jeden, dva a dvanásť Ústavy Slovenskej republiky, v tej podobe, ako ich upravujú existujúce zákony, znamená chrániť dobré časy v ktorých žijeme. Domnievam sa, že v súčasnej chvíli sa rozhodujúci zápas v spoločnosti týka práve týchto troch článkov Ústavy.

V tábore Aliancie za dobré časy očakávam prítomnosť pestrej zmesi názorových prúdov a životných štýlov – konzervatívcov, liberálov, kresťanov, moslimov, agnostikov, ateistov, ľudí pro choice i pro live, bratislavskú kaviareň i ľudí žijúcich v lone prírody. Bez akejkoľvek snahy označovať kohokoľvek za podobného zločineckému komunistickému režimu, vidím v súčasnom názorovom galimatiáši istú paralelu so studenou vojnou. V kultúrno-etických otázkach panuje medzi dvoma tábormi, ktoré nechcem pomenúvať žiadnymi nálepkami, studená vojna, ktorá prepukne najmä vtedy, ak jedna zo strán navrhne nejaký normatívny akt (zákon, referendum a pod.) V tejto chvíli sú však tieto spory kontraproduktívne, pretože vedú k paralyzovaniu hodnotovo orientovanej časti politickej reprezentácie a spoločenskej elity, a tým otvárajú cestu znásilňovaniu práva paralelnými štruktúrami tzv. oligarchov a ich pricmrdovačov vo verejných funkciách, a oba tieto javy (paralyzovanie hodnotovo orientovanej elity + obmedzenie suverenity štátnych orgánov zo strany paralelných polozločineckých štruktúr) otvára cestu fašistickým silám v spoločnosti. Som toho názoru, že v tejto chvíli je potrebné kultúrno etické otázky otvárať iba v akademických debatách, zatiaľčo v oblasti normatívnych aktov treba zachovávať v tejto oblasti kľud zbraní v zmysle: status quo je znesiteľný. Určite to pre mnohých bude kompromis s vlastným svedomím, ale snáď nie až taký veľký, ako museli urobiť Roosevelt a Churchill, keď si sadli za stôl so Stalinom.

Dohodnime sa na tom, že z etických tém budeme teraz prinášať len dve: úcta k právu (so všetkým, čo k tomu patrí) a úcta ku každému človeku. Učitelia, politici, živnostníci, matky, manažéri, intelektuáli, umelci – poďme teraz vytvoriť Alianciu za lepšie časy. Deklarujme, že v záujme nastolenia nadvlády práva a bezpodmienečnej úcty ku každému človeku sme pripravení o niekoľko rokov odsunúť snahy ďalšie vylepšenie spoločnosti v otázkach záväzných etických noriem. A nielen deklarujme – skúsme aj podľa toho hovoriť a konať. Nech sa k nám môžu pridať ďalší. A nech odstúpia od nás tí, pre ktorých právo a rovnosť ľudí nie je skutočnou hodnotou. Miešať kúkoľ s pšenicou, ako sa to stalo po voľbách 2016, nie je dobrou cestou. Ale rovnako nie je dobrou cestou uzatvárať sa do slonovinových veží vlastného eticko-politického ideálu. Ak sme naozaj ľudia dobrej vôle, podať ruku jeden druhému a schopnosť kráčať kus cesty spolu je jediným dobrým riešením.

Teraz najčítanejšie