Denník N

Po roku

V týchto dňoch si pripomíname rok od najdlhšieho a najväčšieho štrajku pedagogických a odborných zamestnancov. Napriek tomu, že nedošlo k splneniu štrajkových požiadaviek, štrajkom sa podarilo otvoriť dlhodobo neriešený problém Slovenska a rozprúdiť celospoločenskú diskusiu o smerovaní školstva. Pri tejto príležitosti by Iniciatíva slovenských učiteľov chcela zhodnotiť, čo všetko sa odohralo od skončenia štrajku v našom školstve.

 

Nový minister – marcové voľby potvrdili, že záujem najsilnejšej politickej strany o školstvo má len deklaratívny charakter a Smer sa veľmi ochotne vzdal tohto rezortu. Ľavicového intelektuála na poste ministra vystriedal nomenklatúrny káder, ktorý od začiatku 90. rokov pracuje na ministerstve školstva. Účinkovanie pána Plavčana vo funkcii ministra sa ťažko hodnotí, pretože jeho výstupy vyvolávajú dojem, že nie je tým človekom, ktorý dokáže riadiť svoj rezort samostatne a odborne.

Reforma školstva – veľký mediálny rozruch, ktorý okolo reformy spustilo ministerstvo školstva, sa nedá nazvať inak, ako budovanie potemkinovských dedín. Sme rozhodne zvedaví na konkrétne reformné kroky a ich časový rámec. Vzhľadom na nenaplnenie predchádzajúcich reforiem, máme obavy o jej osud.

Učitelia – žiadna iná profesijná skupina nebola zo strany najvyšších politických predstaviteľov vystavená takému tlaku ako učitelia. Neustále mediálne zdôrazňovanie percentuálneho zvýšenia platu učiteľov malo vyvolať (a aj vyvolalo) v očiach veľkej časti verejnosti obraz protestujúcich učiteľov ako nenásytnej skupiny, ktorá žije na úkor ostatných štátnych zamestnancov. Pritom, aj napriek 10%-nému zvýšeniu platov v minulom roku, vláda mzdy pedagogických a odborných zamestnancov nestabilizuje a nerieši prísun kvalitných pedagógov do slovenského školstva.

Žiaci – kvôli nim minuloročný štrajk vznikol. Žiaľ, nová vláda nepochopila, že na jej nečinnosť práve deti doplácajú najviac, a tak pri zverejnení výsledkov testovania PISA OECD,  zodpovední opäť raz konštatovali prepad výsledkov a potešili sa, že nebol až taký dramatický ako v predchádzajúcom období.  Namiesto toho, aby sa inšpirovali u najlepších a zaviedli razantné a účinné opatrenia, skončili sme pri športovo prezentovanej akcii „Myslenie je pohyb“ (= rok čitateľskej gramotnosti).

OZ PŠaV – vedúci predstavitelia najväčšieho odborového zväzu sa nedokázali vyrovnať s aktivitami ISU. Namiesto toho, aby akceptovali našu existenciu a pripojili sa k štrajkujúcim, čím by zosilnili tlak vyvíjaný na vládu, sústredili sa na diskreditáciu našej činnosti. Po tom, čo zväz spolu s ďalšími školskými organizáciami prišiel s požiadavkami v Deklarácii, ktoré ISU podporovala, ich už nedokázal razantne presadzovať. Pán Ondek a Rada zväzu sa spoliehali na vyjednávanie s partnermi združenými v  Konfederácii odborového zväzu SR. Výsledkom bolo, že KOZ zradil svoj druhý najväčší odborový zväz a vynechal ho z rokovaní o zvýšení miezd v januári 2017. Je možné ešte dúfať v to, že vedenie OZ PŠaV pochopí, že jediný spôsob, akým je možné presadiť požiadavky, je zjednotenie učiteľskej verejnosti bez ohľadu na presadzovanie svojej značky?

Ako je to so súčasnosťou a budúcnosťou ISU? Hoci o aktivitách  ISU momentálne nie je počuť tak, ako v minulom roku, naďalej sa stretávame. Pedagógovia aktívni v ISU sa angažujú v Komore učiteľov, v školských odboroch a spolu hľadajú spôsob, ako dať opäť jasne najavo, že im na škole, jej zamestnancoch a najmä na deťoch, žiakoch a študentoch reálne záleží.

Iniciatíva slovenských učiteľov

 

Teraz najčítanejšie