Denník N

Jozef Bátora: Ťažká ľahkosť slobody

Do roku 1989 bol na hranici ostnatý drôt. Foto – TASR

Jeden z najmladších slovenských profesorov a odborník na medzinárodnú politiku a bezpečnosť píše o tom, ako študentom v rámci projektu Spoločná krajina rozprával o neslobode za socializmu a aké tvrdé mali otázky.

Na Gymnáziu Párovská v Nitre majú stupňovitú, priestrannú aulu. Uviedli ma na pódium, pod ktorým som kedysi, asi v roku 1982, ako šesťročný sedel na parketách a díval som sa na študentov gymnázia, ako hrajú divadelnú hru o slobode a biede, v dialógoch medzi Voltairom a Rousseauom, a za nimi bežal obraz Repinových Burlakov na Volge. Dodnes si hlboko pamätám, ako ma postavy Biedy a Neslobody volali do svojho náručia v rozprestretej vojenskej kamuflážnej sieti. Symbolika a subtílna kritika totality boli špecialitou profesorky slovenčiny, ktorá túto hru s deckami nacvičovala. Tou profesorkou bola moja mama, ktorá tu trávila roky, keď jej po úspešnom konkurze na miesto vedeckej pracovníčky v Literárnovednom ústave SAV vedeckú kariéru blokovali súdruhovia – aparátčici na ÚV KSS čisto preto, že nebola členkou komunistickej strany a mala vo Švédsku emigrovaných dvoch bratov. Nespĺňala kádrové nároky.

Stojím tu na pódiu a hovorím deckám o tom, ako sme s rodičmi a sestrou sedeli v kuchyni v júli 1989, v jedno z tých pekných sobotných rán, keď človek cíti v modrej oblohe diaľky a vedel by ísť a ísť a ísť, a napadlo nám, že by možno stálo za to vybrať sa do Viedne pozrieť vzdialenú tetu, ktorú naši nevideli dvadsať rokov. Chvíľu sa to zdalo aj vďaka tomu žiguláku pred domom akosi celkom reálne. Do sivého slúchadla bakelitového telefónu nás však hlas pracovníčky štátnej cestovnej kancelárie Čedok stroho vyzval na podanie si žiadosti o devízový prísľub a o výjazdovú doložku v najbližšom termíne vo februári 1990. A tam sa ten krátky sen sobotňajšieho letného rána skončil v prudkom stiesnenom pocite uväznenosti.

Jozef Bátora na gymnáziu. foto - škola
Jozef Bátora na gymnáziu. foto – škola

Decká sa s porozumením uchechtávajú, lebo veď oni zo Schwechatu rutinne odlietajú na dovolenky všelikam a už skoro automaticky chodia chutnať punč a perníky na viedenské vianočné trhy. A práve táto sloboda, v ktorej žijú, je to, o čom je dnes Európska únia a naše slobodné usporiadanie. Ešte chvíľu ma nechajú hovoriť o možných scenároch vývoja Únie a o tom, ako tento náš slobodný svet ohrozujú snahy vytvoriť v niektorých našich krajinách neliberálnu demokraciu, javy ako kotlebovskí fašisti v našom parlamente a bludy, ktoré nám tu šíria rôzne xenofóbno-konšpirátorské vraj-pravdivé weby.

A už sú ruky hore a už dostávam otázky o tom, prečo NATO rozpútalo vojnu na Ukrajine. Ako to? Veď vraj na Kryme sú Rusi, tak Rusko malo právo ho zabrať, tak čo teda? A prečo som taký kritický k neliberálnemu vývoju v Maďarsku? Odkiaľ sa berie toto moje hodnotenie? A prečo by sme sem mali prijímať nejakých utečencov, keď s nimi idú samé problémy a terorizmus. Toto tu nepotrebujeme. Pokúšam sa argumentovať, vysvetľovať, na osobných príkladoch osvetliť. Zopár z nich to vyvažuje a pomáhajú mi poukazovaním na to, že v roku 1989 boli Poľsko a Ukrajina podobné z hľadiska životnej úrovne a pozrime sa na ten priepastný rozdiel dnes. Alebo upozorňujú na to, že ak sa rozpadne Ukrajina, tak utečenecká kríza môže postihnúť aj nás a budeme radi, že bude existovať európska solidarita pri zvládaní migračnej krízy.

Predsa len vidno, že toto gymnázium deckám poskytuje priestor na prehĺbenie znalostí o histórii a spoločnosti. Avšak väčšina z nich mlčí, takže vlastne neviem, čo si myslia. S jedným z pedagógov potom pri káve ešte chvíľu rozoberáme stav v školstve a dozvedám sa i to, že trendom medzi deckami, ktoré sa snažia byť trochu „in“ a alternatívne, je tu učiť sa ruštinu. Hoci by ich mohol priťahovať Puškin, zrejme ich skôr priťahuje Putin. Možno i preto, že to pódium v aule sa od môjho detstva príliš nezmenilo. A nesloboda a bieda dnes z mladých tvárí obecenstva na mňa nesršala. Presakovala však do slov niektorých z nich z kamuflážnych sietí ich facebookových profilov. Tak teda ťahajme tie naše lode. Proti hlavnému prúdu hybridu a nekompromisnej „alternatívy“. Ťahajme ich ďalej…

Jozef Bátora,
autor pôsobí na Katedre politológie FiFUK, kde v spolupráci s Denníkom N vedie projekt Spoločná krajina

Projekt Spoločná krajina spája občiansku iniciatívu Zabudnuté Slovensko a iniciatívu katedry politológie UK a Denníka N.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Spoločná krajina a Zabudnuté Slovensko

Spoločná krajina a Zabudnuté Slovensko

Občianska iniciatíva "Zabudnuté Slovensko" vznikla po voľbách v marci 2016. Organizátormi sú občiansky aktivista Michal Karako a novinár Andrej Bán. Ich cieľom je diskusia na témy extrémizmu a fašizmu, xenofóbie či intolerancie, ale podujatia sú zároveň vyjadrením spolupatričnosti jednotlivých regiónov Slovenska a podporou regiónov a ľudí v nich žijúcich. Od septembra 2016 Katedra politológie Filozofickej fakulty UK v spolupráci s Denníkom N spustila projekt “Spoločná krajina”, vrámci ktorého osobnosti, členovia Katedry politológie a redakcie Denníka N diskutujú so stredoškolákmi o tom, čo ich hnevá, čoho sa boja, prečo chcú odísť do cudziny a snažia sa pochopiť, prečo by niektorí z nich volili extrémistov. Zabudnuté Slovensko a Spoločná krajina sa spojili, aby vytvorili väčšiu hrádzu voči týmto negatívnym tendenciám v spoločnosti. V blogoch sú prezentované názory organizátorov, hostí podujatí a ich podporovateľov.