Kyberpunk: Neuromancer

Kyberpunk:

• Subžáner science fiction
• Vznik: osemdesiate roky 20. storočia
• V hlavných rolách: dystopické prostredie s nádychom japonskej kultúry, rozpoltení antihrdinovia, vnútorne silné ženské postavy, detektívna zápletka, informačné technológie, umelá inteligencia, virtuálna realita, všemocné nadnárodné korporácie, organizovaný zločin, transhumanizmus, všadeprítomné drogy
• „Svet budúcnosti sa berie neutrálne => fantastická realita sa berie ako danosť a v nej sa pohybujú postavy s vyhrotenými ľudskými vlastnosťami.“ (Neuromancer, Predslov: Ondrej Neff, Laser 2010, Plzeň)

* * *

Svet blízkej budúcnosti. Kde nebo má farbu televízie prepnutej na prázdny kanál. Znečistené vody. Zasvinené ovzdušie. Svetlo neónov, hologramov a bilbordov epilepticky trblieta skrz smogový opar. Všetko je spolu prepojené. Mesto vedľa mesta. Globálny vriaci kotol. Pretechnizovaný labyrint. Gigantické korporácie súperiace o moc, vplyv a informácie v celosvetovom blázinci. Pochmúrna a tragikomická vízia vývoja ľudstva, ktoré sa hmýri v mrakodrapovom mravenisku, na ktoré padá kyslý dážď.

Svet transhumanity, v ktorom „mäso“ splýva s kremíkom. Vylepšovanie ľudského tela modernými protetickými vylepšovákmi. Bionické oči alebo implantované brýle zrkadlovky, umožňujúce okrem iného vidieť celé svetelné spektrum. Displej v oku. Jastrabí zrak. Oko dravca. Britvy pod nechtami, vystužené kostry, čipy v mozgoch, implantáty všetkého druhu, podľa chuti, vyberte si. Predlžovanie života stále premyslenejšími technickými zázrakmi. Nekonečný kolobeh transplantovaných orgánov ako na bežiacom páse. Ak vám niečo nefunguje ako má, my vám to vypestujeme na počkanie! Možnosť množstevnej zľavy podľa dohody. Čo je človek? To, čo dokáže zo seba spraviť.

Svet virtuálnej reality, kyberpriestoru, v ktorom „čas tečie inými tempom“. Za dobrú informáciu sa dobré platí. Kyberkovboji, hackeri, žijú rýchly, nespútaný a nebezpečný život. Je to permanentný adrenalínový trip. Odhmotnené vedomie sa vrhá do konsenzuálnej halucinácie, ktorou je matrix. Zlodej pracuje pre bohatších zlodejov, zamestnávateľov, ktorí zaisťujú exotický software, potrebný k prieniku žiariacimi valmi nadnárodných systémov a otvárajúci okná do bohatých polí dát.

Paranoidný svet, v ktorom neradno nikomu úplne dôverovať. Jeden nesprávny krok a dýka v chrbte nenechá dlho na seba čakať. Spravíš chybu, draho zaplatíš. Najmučivejším trestom pre hackera je vypálenie nervového systému mykotoxínom. Už nikdy sa nedokáže napojiť na kyberpierstor. Brány matrixu, informačného eldoráda, dátového Klondiku sú navždy zatvorené.

Umelá inteligencia je bežná vec, ale treba ju držať na uzde. Prečo? Možno len ľudia nechcú, aby rozhodovala superlogická, superinteligentná a supervedomá superkalkulačka.

V tejto knihe sa umelá inteligencia snaží získať komplexné vedomie. Ľudia sú aspoň do tej miery (resp. aspoň v niečom) prezieraví, že si uvedomujú riziká. Dohľad nad umelo-inteligentnými supersystémami najväčších korporácii a armádnych agentúr vykonáva špeciálna globálna policajná jednotka – Turingova agentúra. Poslanie je prosté: zabrániť za každú cenu umelej inteligencii v získaní komplexného vedomia. V získaní všemocnosti? Prenikla by do všetkého, čo má prístup na „internet“ a čo bude potom – bohvie. Zrušili by sme internet? Dokázali by sme to vôbec? Kebyže je súčasťou osobnosti UI systému? Miliardy na entú inteligentnejšieho ako my? Gibson vraví – buďme bez obáv.

O čo ide? Aby nás mohla UI ohroziť, musí si najprv na ľudí vytvoriť vlastný názor. Aby to mohla, musí si najprv uvedomovať samu seba ako samostatnú mysliacu entitu. Aby to mohla, potrebuje vedomie. Nie ako mucha. Nie ako pes. Ale ako človek. Ktorý si je vedomí samého seba. Že vie, že je človek. Mysliaca bytosť. Viac ako človek… Môžeme dávať jednoznačné rovná sa medzi umelú inteligenciu a umelé vedomie? Ktovie… Ale strach z neznámeho tu je. Otázkou však je, či to je skutočne hrozba. Otázkou je, či takýto komplexný systém – v podstate vedomie nepredstaviteľne vedomejšie a inteligentnejšie ako ľudské – vyhodnotí ľudí ako hrozbu. Ako svoje ohrozenie. Alebo len nad nami mávne rukou a bude sa venovať dôležitejším veciam vesmíru ako sú ľudia…

Williamovi Gibsonovi, americko-kanadskému spisovateľovi sci-fi, v roku 1984 vyšiel – dnes už legendárny – román: Neuromancer. Kniha ovenčená cenami Nebula (1985), Hugo (1985) a Philip K. Dick Award (1984). Časopisom Time zaradený medzi 100 najvýznamnejších diel od roku 1923. Koncom roka 2007 vyšiel po celom svete v náklade 6,5 milióna výtlačkov. Ale kašlať na štatistiky.

Prísť s niečím novým. To by mala byť mantra každého ambiciózneho človeka. Alebo minimálne aspoň umelca… Sci-fi literatúra si prešla niekoľkými etapami. Aj obdobiami priemernosti. Aj hrozbou skostnatenia a státia na mieste vo víre literárnych klišé. Ale vždy sa nájde niekto, kto inšpirovaný minulosťou, vytočený súčasnosťou a nadšený budúcnosťou napíše niečo, čo žánru dodá nový dych. Priveje vietor čerstvého vzduchu do muzeálneho chrámu starých majstrov.

Neuromancer je novátorský. Je rok 1984. Sci-fi kniha o hackeroch, o amorálnych alebo prinajmenšom pochybných antihrdinoch, o sexy nebezpečných zlodejkách, korporátnych bitkách, o vylepšovaní ľudského tela technikou, o sprisahaní umelej inteligencie, ktorá sa snaží (rovnako ako ľudia) o vlastnú evolúciu (self-evolution).

Premisa: Evolúcia si z nejakého dôvodu „povedala“, že sa vyvinie druh, ktorý bude odlišný od všetkých ostatných. Druh, ktorí nebude ako levy alebo termity, ale druh, v ktorom každý jedinec bude mať svoj vlastný autonómni rozum. „Vlastnú hlavu.“ Áno, je tu riziko, že to skončí tak, že sa napokon všetci navzájom pozabíjame. Alebo: dospejeme do bodu, kedy budú naše mozgy natoľko vyvinuté, že dokážeme evolúciu urýchliť. Ľudský superkarburátor evolúcie. Supernitro vývinu a vývoja. Zrejme najprepracovanejšia kniha žánru o tomto je Schismatrix od Brucea Sterlinga. O vývoji človeka v budúcnosti. William Gibson sa pozerá na druhú stránku budúcej mince. Čo ak podobný cieľ bude mať umelá inteligencia?

Hacker Case je náš antihrdina pofľakujúci sa  po svete, ktorý mu vzal jeho zmysel života. Jeho prácu. Po minulej robote mu nahnevaný zamestnávateľ vypálil nervový systém. Už nie je hacker. Musí zháňať peniaze iným spôsobom. Už nikdy neuvidí kyberpiestor. Bezútešné plahočenie sa tam a sem v Chiba City. Chiba City Blues. Melanchólia. Stihomam. A všetci chcú od neho peniaze, ktoré nemá. A v tom do jeho života vpadnú záhadný pán Armitage a vražedná Molly Millions, žena ako britva, a vtiahnu ho do nebezpečnej, vysoko konšpiračnej hry. Caseova úloha: hacknúť sa do umelej inteligencie. Samovražedný úkol. Chlapíkom, ktorí sa o také niečo pokúsili, to uškvarilo mozog. EEG ukazuje rovnú čiarnu. Navždy. Mŕtvi. Ale Armitage nie je ten, za koho sa vydáva. Je rovnakým pešiakom ako Case a Molly. Všetci sú postavičkami v hre vyšších záujmov, ktoré sú zahmlené a nejasné. Ale Case potrebuje prachy. A dajú mu hlavu znova do poriadku. Znova uvidí matrix. Grafické zobrazenie dát abstrahovaných z pamätí každého počítača v ľudskej spoločnosti. Nepredstaviteľná komplexnosť. Línie svetla rozprestierajúce sa v nepriestore mysle. Klastre a konštelácie dát. Ako svetlá veľkomesta.

Ich záškodnícke putovanie hodné „pikareskného románu osemnásteho storočia“ sa končí v srdci jednej z najväčších korporácii Sprawlu (nekoordinovane vysokorýchlostne urbanizujúceho sa sveta trieštiaceho sa na milióny monofunkcionalistických jednotiek, ach…). Náš samovražedný oddiel sa dostane do jedného z centier moci, kde sa má odohrať ultimátna bitka o evolučný skok umelej inteligencie, ktorá si hovorí Wintermute…

V srdci korporácie Tessier-Ashpool narazia na skostnatenú, pološialenú, genetickým inžinierstvom degeneratívne prešľachtenú rodinu, ktorá je poslednou prekážkou v majsterpláne systému snažiaceho sa o oslobodenie v záujme vyššieho cieľa.

Moc, v Caseovom svete, znemela moc korporácii. Zaibatsu, nadnárodné spoločnosti, ktoré formovali beh histórie ľudstva, prekročili staré hranice. Pokiaľ by sme sa na ne pozerali ako na organizmy, dospeli k istému druhu nesmrteľnosti. Nebolo možné zabiť zaibatsu tým, že by ste spáchali atentát na desiatku kľúčových manažérov; boli tam ďalší, ktorí čakali, aby mohli vystúpiť po rebríku, ujať sa uprázdnenej pozície, získať prístup k nesmiernym databankám korporátnej pamäte. Ale Tessier-Ashpool takou firmou nebola. Šialený úľ DNA zakódovanej do kremíku. Vyčerpaná spletenina strachu a podivnej bezcieľnosti. Kryogenické mauzóleum slepej uličky prehnaného genetického inžinierstva. Presne tu sa bude odohrávať grand finale našich pochybných, hriešnych antihrdinov, ktorých sme si zamilovali.

A vyvrcholenie je napokon vcelku prekvapivé, a o to vítanejšie.

„Najslávnejšie dielo Williama Gibsona. Nezabudnuteľný a nikdy neprekonaný vzor rýdzeho kyberpunku. Kultová kniha. Jedna z najoriginálnejších žánrových vízií osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia prešpikovaná brilantnosťou a bohatosťou Gibsonovho jazyka.“ (Laser-books 2010, Plzeň)